Depeche Mode v Martinových očiach - 1985

V nasledujúcom "monológu" z magazínu No1, ktorým bol uvedený pod názvom "Private Lives - The Depeche Mode Story", nám Martin priblíži celý proces jeho prerodu z bankového úradníčka k popovej hviezde.

"Ešte stále mám 23. Narodil som sa síce v Londýne, ale útle detstvo som prežil v Dagenhame, kde otec pracoval v továrňach spoločnosti Ford a matka pracovala v tej istej firme ako telefonistka. Sestry už boli skoro v puberte. Detstvo som mal normálne, čiže stabilná rodina a žiadne traumatické udalosti.

Spomínam si, že som bol veľmi dobrý chlapec, teda až do veku okolo 5-tich, kedy som prechádzal obdobím ubližovania iným deťom. Raz ma matka pristihla v situácii, ako som hodil do hlavy ktorémusi decku tehlu. Otec priam zúril. Povedal mi, aby som už nikdy nikoho neudrel. Som tomu celkom rád a môžem povedať, že sa zo mňa stala pokojná a neškodná bytosť. A potom prišla stredná škola - Nicholas, v Basildone, kde som hral kriket v školskom tíme.

O nemecko som sa začal zaujímať až vtedy, keď som sa tam dostal vďaka výmennému pobytu, do Schleswig-Holsteinu. V podstate som prišiel na to, že Nemecko je dosť nudné, ale pobyt na farme sa mi páčil. Sedliačina v malých dávkach urobí len dobre. Veľmi rád som dojil kravy.

Popová výzva

Môj záujem o popovú scénu rástol postupne. Spočiatku som bol blázon do Disco 45. Mal som od nich množstvo nahrávok a rád som si čital ich texty. Stále si ich pamätám kopu, hoci na iné veci mám pamäť mizernú.
Keď som mal 13, vyvalil som všetky svoje úspory za "Donnu" (gitara). Kamoš ma naučil zopár akordov a začali sme skladať prvé skladby. Samozrejme, v porovnaní s dneškom to boli príšernosti, ale vtedy som bol na ne pyšný.
Hudobných idolov som veľa nemal, ale fakt je, že som sa skoro stal členom fanklubu Garryho Glittera. To čaro začiatku 70-tych rokov bolo magické. Aj keď som sa členstvu v klube nakoniec vyhol, všade som dychtivo pátral po nahrávke jeho verzie skladby "Baby Pleae Don´t Go" - je úplne príšerná, ale vďaka nej som zatúžil byť popovou hviezdou. Pred zrkadlom som si nacvičoval rôzne pózy.
Neskôr som sa stal náruživým fanúšikom Bryana Ferryho, vlastnil som všetky jeho albumy, obrázky a na stene som mal prilepený jeho obrovský plagát. Dnes je mojim jediným idolom Jonathan Richman, hlavne pre jeho vzťah k publiku.

Trpel som kvôli tomu, že som bol z predmestia. Do mojich 17-tich som nemohol ísť na žiaden koncert! Sotva kedy som sa dostal do Londýna, ktorý je od Basildonu vzdialený len hodinu a pol cesty vlakom.

Úradnícka kariéra

Po záverečných skúškach, z nemčiny a francúžštiny som mal "Á-čko" (z matiky som skoro vyletel), som mal rozhodnúť o mojej budúcnosti, čo bolo pre mňa dosť šokujúce. Nemal som žiadnu motívaciu pokračovať v štúdiu na univerzite. Ale ani zo školy sa mi nechcelo odísť. Cítil som sa v nej bezpečne. Keď všetky tie pocity pominuli, videl som nádej v štúdiu. Nechcelo sa mi deň čo deň chodiť do práce.

Ach, banka. Moja prvá práca. Rok a pol som pracoval na prvom úradníckom stupni v mestskej banke Nat West. Tá práca mi ubíjala myseľ, ale keďže mi chýbala vynaliezavosť a sebadôvera, inú možnosť som nemal. Chcel som pracovať s cudzími jazykmi, ale bolo ťažké si nájsť prácu prekladateľa.

Composition Of Sound

Stále som komponoval skladby a našetril dosť peňazí na to, aby som si kúpil syntezátor Yamaha 5. Stál 200 libier.
Dali sme to teda dokopy s Andym Fletcherom a Vincentom Clarkem. Vincenta som poznal zo školy, bol v nej ako doma, keďže býval od nej len minútu cesty, Andyho som poznal z organizácie "Boys Brigade" a z kostola. Chodil som tam iba ako pozorovateľ, ale asi si myslel, že neskôr konvertujem.
Zvukára nám robil Robert Marlow ... a dali sme si názov Composition Of Sound.

Názov Depeche Mode vymyslel neskôr Dave. Robil módneho návrhára a dizajnéra výkladov, no a námety čerpal z magazínu Depeche Mode. Znamená to rýchla móda alebo módou pohltený. Ale páči sa mi, ako to znie.

Našim vstupom do popového sveta som sa dosť zmenil. Ako v štýle reklamy "predtým a potom". Predtým som bol tichý, svedomitý, uzavretý do seba. Bol som dlhovlasý hippík, ako ktokoľvek iný. No neskôr som chcel urobiť niečo, čím by som sa od iných odlíšil.

Čierna koža

Prvú koženú bundu som si kúpil, keď som mal 18. V čiernej koži som našiel záľubu, pretože pôsobí farizejsky, ako Alan, keď tvrdí: "som vegetarián - z morálnych a zdravotných dôvodov".
Čierna koža je nápaditá a jednoduchá. Slúži mi síce len pre imidž, ale tiež mám rád veľké motorky. Hoci túto túžbu som ešte nenaplnil.
A možno má, tento môj fetiš čiernej kože, pramene v starom filme s Marlonom Brandonom, The Fugitive Kind, kde sa obliekal do kostýmu z hadej kože a vyzeralo to úplne super.

Autá nenávidím, sú nemorálne.

Výstredné kostýmy

Ak sa ma ľudia spýtajú, čo ma v dnešnej dobe zaujíma, dlho premýšlať nebudem. Do politiky som sa neplietol - nepríjemná profesia - musíte byť dostatočne silný a zásadový. Ĺudia si myslia, že mám záľubu vo výstredných kostýmoch, no mojou najväčšou neresťou sú video hry. Samozrejme mám aj ďalšie záujmy, ale tie sú od tejto na hony vzdialené.

Ak mám dôvod, tak sa nahlas smejem. Humor je pre mňa dôležitý a v kapele ho máme dostatok. Ale nie taký obyčajný humor, ten ma nudí. Situačné komédie ma nechávajú chladným.

Bežný deň mi začína tak napoludnie, kedy komponujem na gitare, samplujem zvuky. Tak do ôsmej večer. Nie som žiaden skvelý hudobník. Nik z nás nie je, okrem Alana. Mňa skôr zaujíma melódia a texty.

Zbieram hudobné nahrávky. Mám rád produkciu labelu At Attack a potom alternatívny prúd, ako napr. Joy Division a The Ramones. Z novoromantikov sa mi páči produkcie Boy Georgea.

Sexuálne bariéry sú na smiech. So svojou priateľkou si vymieňame oblečenie, make-up, čokoľvek. No a? Je to čudné, keď si prečítame v magazínoch ako Bravo, že ma bolo niekde vidieť oblečeného v ženských šatách. Vymyslia si čokoľvek.

Tak ako Boy Georgea, mám rád Soft Cell a Marc And The Mambas. Ĺudia od metalu, ako napr. Neubauten, majú skvelé nápady, niektoré by sme si mohli kľudne "požičiať", ale nedokážem to počúvať. Kraftwerk áno, majú prijémnú melódiu.
Pop 60-tych rokov je tiež v pohode, taký Beach Boys majú skvelú hlasovú rytmiku a jednoduché harmonické vokály.

Naspäť v Berlíne.

Depeche Mode rozvírili hladiny popu svojim futurizmom. Celá tá predmestská sebaprezentácia je nám šitá na mieru. Všetko čo robíme, robíme bez podpory médii, ktorú vačšina tak zúfalo potrebuje. Domáca tlač nás od roku 1981 ignoruje, takže si nemyslím, že by sme mohli dosiahúť "duranovský" úspech.

Do Berlína ma zlákal svojím 24-hodinovým životom, ktorý sa mi páči. Zbožňujem povyrazenia na celú noc. Je to úpadok? Mal som problém dlhšie zotrvať v mojom berlínskom byte, ale už je to v pohode a do Basildonu sa predsa môžem vrátiť kedykoľvek, sú to len 2 hodiny cesty.

Jedna vec ma príšerne trápi. Moja mama mi vyhodila všetky moje nahrávky od Disco 45. Toto jej nikdy neodpustím".

Názory Devotees (4)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa