Kapela bez tváre - 1990

S Andym Fletcherom nielen o filme "101", ale aj o legendárnej autogramiáde v Los Angeles.

V dokumentárnom filme "Depeche Mode 101", ktorý pod režisérskou taktovkou D.A Pennenakera mapuje turné kapely z roku 1988, spevák Dave Gahan priznáva, že väčšiu zábavu, než na turné s kapelou, zažíval kedysi medzi výkladnými pultami supermarketu, kde vtedy pracoval.

V tom istom filme sú však všetci štyria členovia kapely obkolesení fanúšikmi z New Yorku, ktorí spolu s Pennebakerovým tímom cestujú autobusom naprieč krajinou na finálny koncert turné do Pasadeny.

Nejde o to, že by títo trendoví mládežníci mali povedať viac, než členovia kapely, oni majú dokonca omnoho väčšiu charizmu.

"Dôvod, prečo sme prišli s týmto filmom," začne debatu Andy Fletcher, ktorý tvorí kapelu spolu s klávesákom Alanom Wilderom, skladateľom Martinom Gorem a spevákom Davidom Gahanom, "je fakt, že sme sa na turné parádne nudili a filmovanie nám ponúklo trochu iný rozmer."

A Fletcher má absolútnu pravdu. Ak sa na to pozriete z pohľadu populárnych osobností - v dnešnom veku popového imidžu a celebrít, čo so sebou prináša lukrativitu - tak Depeche Mode zlyhali. Členovia kapely sú nezaujímaví, nudní, nevýrazní a ešte viac obyčajnejší, než obyčajní.

Paradoxom však je skutočnosť, že pred dvoma mesiacmi sa práve títo štyria úplne "nudní" ľudia ocitli v centre udalosti (ktorá mala veľmi blízko k výtržnostiam), kedy sa do obchodu s nahrávkami v Los Angeles snažilo dostať viac než 5000 fanúšikov, len aby získali podpis od svojich idolov. U polície sa však nestretli s pochopením a dav rozohnala.

Samozrejme, udalosť v LA je doslova extrémny príklad takmer zbožňovanej úcty, ktorú si za posledných 10 rokov toto kvarteto vypestovalo u svojich fanúšikov.

Je iba zopár umelcov, všetci z nich sú legendami, väčšími než život samotný - napr. Springsteen, U2, Dylan, The Grateful Dead - odštartovalo taký silný a neutíchajúci záujem po neautorizovaných nahrávkach.

No a tento kmeň fanúšikov Depeche Mode sa neustále rozrastá, nepoznajúc hranice. V minulú sobotu kapela vypredala Giants Stadium v New Jersey s kapacitou 60 000 miest. Dnes pre zmenu hrá v CNE Grandstand pred 29 000-ovým publikom.

To všetko kvôli v podstate anonymnej kapele - totiž ani na jednom z jej ôsmych štúdiových albumov nenájdete podobizeň jej členov. To všetko kvôli kapele, ktorá sa v rádiovom éteri objavuje iba sporadicky, hoci na staniciach ako CFNY s nálepkou "nová hudba" sa objavujú pravidelne, mainstream sa o nich stále nezaujíma a takisto sa jej veľa pozornosti nedostáva ani zo strany hudobných televíznych staníc.

"Viete, od absolútneho začiatku sme najväčší dôraz kládli na hudobnú produkciu," ozrejmí túto skutočnosť Andy Fletcher. "V dnešnom video veku je však najdôležitejší imidž... tým sa však všetko mení na jednorázovú záležitosť. Tomu sme sa chceli vyhnúť."

Rock´n´rollový tradicionalisti by zrejme zažartovali nad Fletcherovým tvrdením, že pre DM je prvoradá hudba, keďže sa začiatkom 1980-tych rokov sformovali ako synthy kapela. Čo nového môže po hudobnej stránke priniesť kapela, ktorej traja vystrihaní "členovia komanda" postávajú na pódiu za syntezátormi, svojim fanúšikom? Čo nového môžu ponúknuť v dnešnom svete popu, kde nové kapely ako New Kids On The Block, Milli Vanilli a im podobní fungujú na koncertoch vlastne z polovice na playback?

"Ale NKOTB vlastne len predstierajú, že sú skutočná kapela, nie?" poznamená Fletcher s prízvukom na fakt, že Depeche Mode majú svoju oporu v high-tech svete a štúdiovej experimentácii. Využívajú industriálne zvuky, elektronicky ovládané klasické nástroje, ako aj bežné syntezátori - inak to jednoducho nevedia.

"Aj my by sme najradšej na pódiu jednoducho iba pustili pásku; my ju však máme schovanú pre prípad núdze. Viete, záznam na páske je súčasťou našej šou. Už od našich počiatkov, a to hlavne preto, že sme nikdy nemali bubeníka, iba gitaristov a klávesákov, takže to k nám jednoducho patrí. A naši fanúšikovia to samozrejme vedia."

Pri takej úprimnosti - používame páskový záznam a vôbec to neskrývame - ešte viac silnie pakt medzi fanúšikmi a kapelou. A práve na toto poukazuje aj Pennebakerov film - niečo na spôsob anti- Spinal Tap, ktorí sa pohráva ako s obyčajnosťou kapely, tak preniká hlbšie aj do ekonomiky a mechanizmu turné.

Reflektuje teda na vzťah kapely a hudobného biznisu. Aj po desiatich rokoch činnosti kapela stále nahráva pre Mute Records, malý nezávislý label, ktorého zakladateľ, Daniel Miller, s nimi podpísal zmluvu v čase, kedy ešte len ašpirovali na úspech v zapadlom essexskom mestečku Basildon. A hlavne film reflektuje na piesne Martina Goreho.

"Je veľkým fanúšikom popovej hudby 1950 a 1960-tych rokov, zbožňuje zaľúbené piesne, rád sa s láskou pohráva, no rozhodne nemá rád nevýrazné zaľúbené skladby."

To teda rozhodne nie. V nedávnom rozhovore označil 28-ročný Martin Gore, inak tichý, malý mladý muž, ktorý paradoxne veľmi rád vystupuje na pódiu v "bondage" výstroji, za svoje obľúbené témy "vzťahy, dominanciu, žiadostivosť, lásku, dobro, zlo, incest, hriech, náboženstvo a nemravnosť."

Výsledkom toho sú tu potom piesne ako "Master And Servant" (akási sado-maso metafora postavená na tanečnom rytme) a "Blasphemous Rumours", ktorá bola v Británii odmietnutá hlavne kvôli veršu "stavím sa, že Boh má chorobný zmysel pre humor." No a pokiaľ ide o šťavnatosť, v skladbe "Somebody" pre zmenu opisuje atribúty ideálneho objektu pre zaľúbenie - Gore zráža k zemi svoj romantizmus veršom "takéto veci ma ničia".

"Väčšina našich fanúšikov sú už dospievajúci ľudia," poznamená Fletcher na margo Goreho piesní. "Majú 18, či 20 rokov a začínajú si klásť otázky. Z Martinových skladieb k nim smeruje úplne iný odkaz, ako z bežných popových skladieb."

To áno, ale nie až taký, aby rozpútal výtržnosti.

"Naši fanúšikovia v skutočnosti takí nie sú," začína obhajobu Fletcher. "Jednoducho sa tam objavilo príliš veľa ľudí, mnohí z nich tam čakali celé dni. Nebolo možné rozdať všetkým autogramy, takže sa tam rozpútala tlačenica a tým to celé začalo."

"Bolo to trochu desivé, ale verte mi, naši fanúšikovia takýto nie sú. Práve naopak, sú to inteligentní ľudia."

Po malej pauze však prizná, že ho niekedy fanúšikovia Depeche Mode trápia. "Myslím, že niekedy sú až príliš vášniví. Ono, je fajn, že sa o nás zaujímajú a podobne, ale... na druhej strane, nie sú takí horliví, ako fanúšikovia NKOTB, či Whitesnake."

Ešte len to by bolo nudné.

zdroj: dmtvarchives.com