Päť otázok pre Martina Goreho

"Piesne o priateľstve majú u mňa vždy vyššiu prioritu. Je to niečo, čo sa okolo mňa neustále deje." Takto sa vyjadril Martin v úvode krátkeho rozhovoru, ktorý poskytol médiam v septembri 1998. Skupina vtedy vyrazila na polročné potulky po európskom a americkom kontinente.

Je ľahké odolať pokušeniu, keď ste tak dlho na cestách?
Vždy keď hráme v nejakom meste, tak je tam pre nás vždy niečo pripravené, o čo sa niekto postaral. A niekedy je ťažké takéto veci obísť bez povšimnutia. Každučký večer má tendenciu skĺznuť do párty. Tentoraz sa tomu pokúsime vyhnúť.

Boli ste si istí úspechom, keď ste v roku 1980 zakladali skupinu?
Nie som si tým istý, že by sme boli vedeli, čo všetko to so sebou prinesie. Ale vedeli sme, že to čo robíme je správne, bolo by hlúpe držať sa akýchsi “rockových” zabehnutých spôsobov, Boh vie, ako by to s nami potom dopadlo a koľko by sme vydržali.

Vaše používanie keyboardov bolo označované za prevratné. V súčasnosti je to už bežná vec. Ako vnímate súčasný nástup popularity techna a ostatnej elektronickej hudby?
Vyzerá to, ako by sa nás to týkalo. Ja nemám pocit, že by nám mal dávať niekto za pravdu alebo čosi podobné. Všetko potrebuje svoj čas, aj videoklipy. Keď sme natočili “Barrel Of A Gun”, bolo nám povedané, že sa nikomu páčiť nebude… nebol to práve najvhodnejší klip pre TV. No zrazu sme pripravovali naše posledné video a ľudia nám hovorili, “Och, nemôže to byť niečo v štýle ‘Barrel Of A Gun’?”. Celé je to na smiech.

Vaša nová kolekcia dokumentuje éru Depeche Mode, počas ktorej došlo k transformácií z čisto elektronickej popovej skupiny na skupinu viac prístupnú k spájaniu s prvkami blues, country a gospelu. Odkiaľ vyšiel ten impulz pre zmenu?
Keďže som v dobe, keď sme začínali, bol gitarista, stanovili sme si absurdné pravidlá.  ...A bol som trochu frustrovaný skutočnosťou, že si v tejto skupine nemôžem zahrať na gitare. Začali sme ako elektronickí puritáni, ktorí chcú byť od ostatných totálne odlišní. Bola to síce pekná filozofia, ale dotiahli sme ju do extrémov.

Môžete nám opísať proces tvorby vašich skladieb?
Sedím a hrám rozličné melódie a slová nejako prichádzajú samé od seba; akoby mi ich niekto vsugeroval. Slová a melódie ku mne prichádzajú súčasne. Nikdy to nie je tak, že si sadnem, napíšem text celej skladby a potom k nej začnem komponovať hudbu. Možno preto je to všetko také prirodzené. Ak si sadnete, napíšete báseň a potom ju máte zhudobniť, myslím, že budete nad tým premýšlať až príliš dlho.

Autor: Jaime Holguin

---