S Depeche Mode na turné - 1982

Rozhovor s Davidom a Martinom, ktorý sa odohral v Londýne 28.marca 1982 v priestoroch známeho divadla Hammersmith Odeon, kde Depeche Mode končili svojim koncertom britskú časť See You Tour. Na chalanoch sa evidentne začali prejavovať známky únavy, čo náležite cítiť aj v jednotlivých odpovediach, či postrehoch autora článku.

Chalani z Baz (pre neznalých, skratka pre Basildon) si z prenasledovania fanúšikmi robia dobrú srandu, no momentálne sa pokúšajú sústrediť na zvukovú skúšku pre koncert v divadle Hammersmith Odeon, ktorým uzatvoria britské turné, poskytnú nejaký ten rozhovor, aby ste mali čo čítať, zapózujú našim fotografom, bleskovo doriešia malé problémy so spoločnosťou, ktorá zabezpečuje predaj ich artiklov a diskrétne, no rázne zároveň, sú chránení svojou "gorilou" od všetkých "priateľov", ktorí dostali šancu prísť sa pozrieť na zvukovú skúšku.

Dva roky dozadu sa k tomuto všetkému len začali postupne prepracovávať, lenže dnes toto všetko len zväčšuje napätie v skupine, ktoré vyplávalo na povrch v momente, ako sa Vince Clarke, hlavný textár skupiny, rozhodol túto opustiť. Jediným upokojením je zhovievavosť a prítomnosť Daniela Millera, šéfa Mute Records, ktorý sa objaví vždy neočakávane a všetkej tej nepriazni a absurdite sa len zasmeje.

Miller je človek, ktorý ako jediný veril Depeche Mode v dobe, kedy veľké nahrávacie spoločnosti nechceli o nich ani len počuť a skupina mu je za túto priazeň nevýslovne vďačná. "Je to skutočne úžasný chlapík," povie Dave Gahan, "a v určitom zmysle zastáva aj úlohu nášho manažéra, možno aj preto, že stále žiadneho nemáme. Zároveň je aj šéfom našej nahrávacej spoločnosti, takže kvôli tomu neplní všetky úlohy manažéra, ako by sa dalo normálne čakať. Mávame však pravidelné skupinové mítingy, na ktorých rozoberáme turné, peniaze a veci ako artikle, tričká a odznaky, ktoré sme práve začali predávať."

Nečakané výdavky súvisiace so slávou Depeche Mode môžu vyvolať zmätok a nejasnosti ohľadne ich budúcnosti a hlavne nekľudný spánok, ktorého teraz aj tak majú nedostatok, nakoľko ľudia z Depeche Mode žijú a dýchajú dvadsať päť hodín denne. Položte im otázku o podstate sveta a oni všetky svoje odpovede upriamia na svoju skupinu. Môj pokus upriamiť myšlienky Davida na jeho postoj k súčasnej móde skončil asi takto: "Počas dňa sa obliekame ležérne, ale na pódiu radi pôsobíme elegantne. Myslím, že pre nás je veľmi dôležité, aby naša hudba kráčala ruka v ruke aj s vizuálnym zážitkom."

Ďalší pokus o odpoveď na otázku, čo v dnešnom svete pokladajú za najdôležitejšie sa dočkal takejto odpovede: "Single. Snažíme sa vydávať čo najviac singlov, pretože to je presne to, vďaka čomu sa dobre predávajú albumy. 'See You' je pre nás obzvlášť dôležitá."

Počas toho, ako sa snažíme každého z nich pochopiť, sa ich šatňa postupne zapĺňa personálom skupiny, ich priateľkami, spolupracovníkmi, čiže zdanlivo nekonečným zástupom charakterov, ktoré majú v živote iba dve ambície. Tou prvou je skonzumovať všetko jedlo, ktoré je pre nich a skupinu nachystané, a tá druhá je hovoriť hlasnejšie ako Dave Gahan alebo Martin Gore. Znie až protirečito, keď Martin zahlási, "Toto je asi prvý voľný deň v tomto roku."

Voľný deň?
"No, ja viem, že iba skúšame a hráme, no nemusíme vstávať skoro ráno a niekam cestovať, prípadne letieť do Európy, či nahrávať nejaké vystúpenie pre TV."

Bol to práve Martin, kto napísal posledný hit 'See You' a pokúsil sa nám vysvetliť neistotu pri tejto šanci na úspech. "Nie je to taká bezprostredná skladba ako naše ranné single, takže sme sa obávali, že naši najvernejší fanúšikovia si ho nekúpia. Je v ňom takisto plno hudobných odkazov na ľudí ako The Ronettes a The Beach Boys. Viem, že momentálne títo ľudia 'neletia', ale každý pozná ich ranné skladby a my sme dokonca na koncertoch zvykli hrať coververziu ich 'And Then I Kissed Her'."

"Pred dvoma rokmi," pridáva sa Dave, "by z toho hit určite nebol, lenže rádia začali hodne riskovať. Mladí dj-i sú ochotní hrať záležitosti ako The Associates alebo Bow Wow Wow, ktoré ste predtým nemali šancu v éteri počuť. Myslím, že punk tieto hranice prelomil. Po punku ste mohli prísť s čímkoľvek."

Martin vyhlásil, že túto cestu vydláždil aj Gary Numan, za ktorým nasledovali OMD a vďaka tomu hitparády dozreli aj pre hudbu Depeche Mode. Dave pokračuje, "Nemyslím si, že ľudia, ktorí sa dnes na nás prídu pozrieť, uvažujú o nás ako o syntezátorovej skupine. Sme len skupina, ktorá hrá hudbu, syntezátori používame rovnakým spôsobom ako gitarové skupiny používajú svoje gitary, s bassovými, rytmickým a melodickými partami. No áno, bicie máme predohraté na páskach, ale v podstate je syntezátor len ďalším hudobným nástrojom." (V tomto momente si 7 000 míľ ďalej, niekde za Atlantikom, utrel z čela pot Robert Moog a zbavil sa nočnej mory s pokojným pocitom, že niekto iný stavia na jeho náhrobnom kameni.)

Niektorí z cynických pozorovateľov považujú však Depeche Mode stále za nepodarenú mladšiu veziu OMD, založenú hlavne na imidži s dopadom v štýle "Teraz môžeme spokojne ponechať tvorbu synty-popových skladieb na Depeche Mode," s tým, že Paul a And budú teraz robiť a produkovať hodnotnejšie záležitosti.

"Keď sme si niečo v tomto duchu prečítali po prvý krát, boli sme priam nadšení," priznáva Dave, "no dnes chápeme lepšie, prečo sa takéto veci o nás písali. Niekedy totiž máte pocit, že vyžijete z písania veselých popových skladieb. Lenže, s najväčšou pravdepodobnosťou začnete časom pôsobiť nudne a bude sa od vás očakávať čosi nové. No mám pochybnosti, že náš ďalší album bude mať v sebe hĺbku a určitú mystiku, ale jeden nikdy nevie."

Zatiaľ čo si Dave napchal do úst syr, šunku, šalát a šalátový list na hnedom chlebe, zobral si slovo Martin, "Ak by sme boli otrávení popovou hudbou, tak sa jej nebudeme venovať len preto, že to od nás budú fanúšikovia očakávať. Vrhneme sa na niečo iné. Možno odložíme syntezátori a schytíme do rúk akustické gitary. Možné je všetko."

Hodinu a pol predtým, čo vystúpia na pódiu, absolvujú jedno fotografovanie za druhým. Šikovný fotograf vybral na túto príležitosť sklenený výklenok vo vstupnej hale divadla a mal čo robiť, aby udržal skupinu v pôsobivom stave na chvíľu, ktorú všetci potrebovali pre získanie najlepšej snímky.

Stovka verných fanúšikov pritláča svoje nosy na presklenú tabuľu vstupných dverí, len aby čo len na chvíľu zazreli trojku z Basildonu a ako malá odmena im je venované jemné zamávanie niekoho zo skupiny. "Niekedy je to strašná drina," zahundre očividne unavený Dave, "a čím viac sa tomu venujete, tým je to všetko zložitejšie. Často si želáte, aby ste sa niekam stratili, nie navždy, ale len na taký týždeň, aby ste si oddýchli."

Martin sa zasmeje. "Zajtra odchádzame do Nemecka a krátko na to odlietame do Ameriky. Je dosť ťažké vybaviť všetky tie marketingové záležitosti."

Pracujúc inštinktívne, robiť prešľapy a učiť sa na týchto chybách... to sú Depeche Mode, ktorí teraz vyrážajú do sveta zozať vavríny svojho nesporného víťazstva. Jediné, čo teraz musia, je obmedziť svoje vyhlásenia, napísať viacej skaldieb, vyhnúť sa nervovým zrúteniam a hlavne zostať spolu dostatočne dlho na to, aby sa tešili z toho, čo sa im podarí dosiahnúť.

autor: Johnny Black
zdroj: Kicks, 06/04/1982 ("A La Mode")

Názory Devotees (9)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa