Utíšte sa, pane!

Rozhovor s Danielom Millerom, šéfom nezávislého labelu Mute, pre magazín Music Week.

Hudobník dnes nahráva v spálni. Sám si hľadá distribútora, ktorý ho posunie do sveta a sám na seba si zarába.

Ide o takzvaný rozvratný obchodný model súčasnosti. Zdá sa, že label viac nikto nepotrebuje. Vkráčať s čiapkou v ruke do kancelárie nahrávacej spoločnosti v dnešnej ére metamorfózy internetu je už len zbytočnou stratou času.

Všetkým tým však Daniel Miller prešiel. On sám kedysi rozpútal revolúciu a nepotrebuje iTunes, aby sa orientoval.

Pred 34-rokmi v Rough Trade súhlasili s vydaním debutu Millerovho hudobného experimentu, takisto zo spálne - The Normal. Vďaka tvrdému syntezátorovému zvuku sa zo singla "TVOD/Warm Leatherette" stala kultová záležitosť.

Nielenže tak svetlo sveta uzrel názov The Normal, ale aj Millerova značka: MUTE. S vydaním singla uviedol dnes úspešný obchodník do chodu jednu z najvzácnejších nezávislých nahrávacích spoločností na svete.

"Chcel som len vydať vlastnú hudbu; nechcel som založiť nahrávací label," prezradil magazínu Music Week. "Skutočne sme stáli v čele toho, čomu sa dnes venuje množstvo ľudí - nahrávajú doslova v spálni a vydávajú nahrávky online."

S rozkvetom Mute sa objavil aj kultúrny prínos. Popri striktne kultových záležitostiach sa môže za roky činnosti label pochváliť aj komerčnými úspechmi, ktoré sa nedajú obísť. Počnúc Depeche Mode sú to Goldfrapp, Erasure, Moby a Nick Cave. Nielen tieto mená za celé roky nestratili svoju tvár a zápal pre kreatívne experimentovanie. Tieto znaky sú totiž typické pre väčšinu umelcov, ktorých label zastrešuje. Mute teda nedal svetu len vizionárov. Sú tu totiž značky Novamute, Rhythm King a Liberation Technologies, ktoré samotnému labelu Mute umožňujú zastrešovať a distribuovať záležitosti, ktoré sú na míle vzdialené rebríčkovému hlavnému prúdu, a práve vďaka tomu sú tak obľúbené.

Hlboko osadený základný kameň Mute je jadrom nezávislej povahy spoločnosti. Zrodený z úcty k elektronickej hudbe, zostával label po 24 rokov stále vo vlastníctve Daniela Millera a to až do roku 2002, kedy sfúzoval s EMI za ponúknutú sumu 23 miliónov libier. Miller však naďalej riadil celý biznis a svoju značku Mute, vrátane licencie, opäť osamostatnil v roku 2010.

Toto príkladné vodcovstvo bude ocenené na druhom ročníku AIM Award v Londýne, 29.10.2012. Daniel Miller si prevezme cenu "Pioneer gong" pred zrakmi jeho kolegov z independent scény.

Nezačínal si s tým, že si chcel vybudovať vlastný label; chcel si jednoducho len vydať tvoju vlastnú tvorbu. Neznepokojuje ťa, keď dnes ľudia v podobnom prípade povedia, "nepotrebujem vlastný label"?
To sa pýtam aj sám seba. Keď som začal, tak som 5 kópii nášho promo singla poslal do Record Mirror, Melody Maker, NME, Sounds a Johnovi Peelovi. A to bolo všetko. Nerobil som žiaden marketing. Ľudia singel počuli, páčil sa im, kúpili si ho. Bolo to veľmi jednoduché. No zdá sa, že odvtedy to už takto nefunguje.

Akú perspektívu so sebou prináša zmluva s Mute?
Je to o tom, ako si s umelcami padnete do oka a ako s nimi komunikujete. Ponúkame veľmi kreatívny priestor, kde môžu ľudia pracovať bez prílišného tlaku a kde nahrávacia spoločnosť zasahuje iba v takom objeme, ako umelci sami chcú. Za tých 30 rokov sme pracovali s veľmi jedinečnými umelcami. Ako tvorivo, tak aj obchodne a v oboch prípadoch to vždy fungovalo.

Keď si raz okúsil komerčný úspech s Depeche Mode, bolo ťažké odolať pokušeniu skúsiť to znova? Čiže v prípade priekopníckeho étosu Mute dosiahnuť ambície slušných predajov?
Je skvelé mať kapelu, ktorá dokazuje svoju kreativitu a rovnako je komerčne úspešná. Samozrejme, že to, na čo sa pýtate sa stať mohlo, no ja osobne som ich nechcel nikdy k ničomu tlačiť. Umelci musia zo svojich nahrávok vyžiť a nahrávacie spoločnosti zasa musia vyžiť z ich predaja. Či by som mal rád k dispozícii kapelu rovnako úspešnú ako Depeche Mode? Samozrejme - lenže ich úspech vznikol bez akýchkoľvek kompromisov v oblasti kreativity. A to je veľmi dôležité.

Umelci tvojho labelu sú dnes streamovaní na sieťach ako Spotify. Myslíš, že príde moment, kedy budete nútení prehodnotiť hodnotu tohto modelu?
Áno. Myslím, že o službe streamu sa nechutne žartuje až príliš, ako napr. že "Je to nové rádio", pričom to absolútne nie je pravda. Rádio vám predsa neumožňuje vybrať si skladby, prípadne ich prehrať niekoľkokrát po sebe.
Je tu však množstvo otvorených otázok ohľadne predaja, prenájmu, zdieľania a samotného online streamingu skladieb, a nemyslím si, že na ne existujú momentálne odpovede. V princípe mi príde služba streamovania ako dobrý nápad, ak dokáže osloviť rozhodujúcu skupinu ľudí. Znepokojuje ma však, že malí umelci z toho nemajú náležitý alebo aspoň úmerný úžitok vynaloženej námahe. Momentálne je veľmi ťažké pre umelca zistiť, čo získa z toho, že niekto bude streamovať jeho skladbu. A momentálne je zložité aj pre ľudí to pochopiť. Je potrebné objasniť fungovanie celého systému.

Cítiš spriaznenosť s "independent" komunitou? Niekoľko rokov si spolupracoval s EMI - zmenil sa v tejto súvislosti tvoj pohľad na diskusie "indies" vs. veľké lable?
Naša prvá fáza "nezávislosti" trvala 25 rokov a moje názory na veľké labely boli doslova militantné a to sme dokonca v oblasti distribúcie spolupracovali s niektorými z veľkých hráčov.
Bolo dôležité mať nálepku "nezávislosti", obzvlášť v dobe, kedy sa veľké lable chceli stať "indie". V 1990-tych rokoch prišiel Britpop, čo bol inak presne ten typ hudby, ktorú ste normálne hľadali práve na nezávislých značkách a veľké lable ju podceňovali. Takéto niečo sa z času na čas stane. Mute nie je "indie" labelom - sme nezávislí a v mojom ponímaní je medzi tými dvoma pojmami veľký rozdiel. Byť nezávislým labelom, to je o spôsobe práce a o postoji, niečo také vo veľkých labeloch nebude nikdy fungovať.
Nakoniec to skončilo všetko tak, že som label predal veľkej nahrávacej spoločnosti, čo myslím mnohých prekvapilo a v istom zmysle to zasa prekvapilo mňa. Ale vtedajšia situácia, hlavne pokiaľ išlo o ľudí, ktorí vtedy v EMI pracovali, tomu všetkému dávala veľmi dobré šance - nie iba po finančnej stránke, ale aj v otázke rastu Mute. Emmanuel de Buretel (ex-prezident EMI v Európe), ktorý bol mojim priateľom, prišiel s niekoľkými brilantnými nápadmi, z ktorých niektoré nikdy nedosiahli želateľnú úroveň, pretože z EMI nakoniec odišiel.

Čo si z tejto skúsenosti získal?
Veľa som sa naučil o fungovaní veľkých labelov. Pochopil som, že nereprezentujú zlo. Respektíve, nie úplné zlo. V EMI pracovalo mnoho skvelých ľudí, ktorí tam pracovali práve preto, že milovali hudbu.
Postupom času a hlavne tým, že tento priemysel sa začal transformovať do podoby klanov, sa však veci menili, no stále tam pracujú tí ľudia, čo hudbu milujú a chcú ju šíriť do sveta. Za tých 8 rokov, čo som tam pôsobil, prešlo EMI mnohými zmenami. Nakoniec som si uvedomil, že pre obe strany už pracovať nedokážem, takže logicky som sa musel posunúť ďalej a stať sa opäť nezávislým.

Dokáže pomoc zo strany AIM akýmsi spôsobom stmeliť independent komunitu?
Čo som na AIM vždy obdivoval je fakt, že z historického hľadiska tu bolo vždy mnoho ekvivalentov nezávislého sveta s krátkodobou životnosťou. Bolo tu kopec organizácii, ktoré sa snažili združiť nezávislé lable. V AIM však fungujú ľudia, ktorí dokážu fungovať a premýšľať nezávisle/samostatne; ľudia, ktorí prirodzene nemajú nutkanie sa združovať do organizácii, či s niekým spolupracovať. AIM dokáže tieto nezlúčiteľné časti spojiť, aby ako kolektív disponovali väčšou silou. Myslím, že ide o veľmi dobrú vec.

Akú najväčšiu lekciu si v hudobnom priemysle ako riadiaci pracovník dostal odo dňa, čo si label založil z čistej lásky k hudbe?
Presne tak, všetko, čo som robil, som robil z čistej lásky. A naučil som sa, že ak tú oddanosť alebo lásku nemáte, tak by ste sa do toho nemali púšťať, obzvlášť v týchto dňoch.
Snažil som sa, aby som sa toho zasa až tak moc nenaučil a nestal sa zo mňa cynik - hoci som sa ním už asi stal. Snažil som sa neopakovať chyby - hoci som ich opakoval. Postupom času aj tak človek začne sledovať rozpočty, pretože potencionálne náklady sú vždy veľmi vysoké a potencionálny predaj vždy veľmi nízky. Takže dnes som opatrnejší a sústredenejší.

Okamihy, na ktoré si od založenia Mute najviac hrdý?
To sú momenty, kedy s umelcom, s ktorým pracujete, niekam smerujete a nakoniec sa vám podarí dosiahnuť to, čo ste mali za cieľ. Nie je to nevyhnutne spojené s predajom; má to čo dočinenia s odozvou publika na veci, na ktorých pracujete. To môžete zažiť aj keď kapela vystúpi pre 50 ľudí v krčme alebo 200 ľudí v malom klube; pre mňa je to vždy úžasný moment. Nejak tak alebo keď Depeche Mode hrali v Rose Bowl pred 80 000-ovým davom bez gitaristu a bubeníka - a pritom každý vravel, že také čosi je nemožné.
Meniť ľudské vnímanie a smerovanie ich myslí k hudbe, ktorú by pol roka predtým absolútne odmietli, to je naozaj skvelý pocit.

Ambície do budúcnosti?
V tomto smere sa nič nezmenilo. Chcem vydávať skvelé nahrávky, pracovať s umelcami čo najdlhšie, pomáhať im vo vývoji a budovať istotu, že Mute v tom bude schopné pokračovať. Dalo by sa povedať, že nemám veľké ambície, ale myslím, že to samo o sebe je v týchto dňoch veľká ambícia.