Viera, nádej a skazenosť (1990)

Čo by to bol za článok o Depeche Mode v britských médiách, keby sa nenašla nejaká tá nepochopiteľná kritika. Nijak inak tomu nebolo v článku magazínu Select, obzvlášť v jeho úplnom závere.

Reportéri britského magazínu Select dostali k dispozícii celých 45 minút s ktorýmkoľvek členom kapely, ktorý bude mať chuť sa rozprávať. Tentoraz to bol skladateľ Martin Gore, uvoľnený, no tak trochu vyhýbavý mladý muž s vystrihanými blond vlasmi, do zlatista opálený, ktorý nám pootvoril hotelové dvere do jeho sveta.

"Kto vraví, že život nie je pôvabný?" usmeje sa a poukáže na panorámu mesta, na ktorú má možnosť nazerať z okna svojej izby. Pôsobilo to skôr ako obraz zo zlých správ. "Dortumd v upršanú nedeľu. Omnoho lepšie sa koncertuje v Amerike, pretože tam vo všeobecnosti vládne krajšie počasie a vždy je tam niečo, na čo sa dá pozerať, nie ako na tomto mieste uprostred dialnice, dokonca tu nemajú v hoteli ani obchod."

"No aj tak je tu zábava," zauvažuje. "Všimol som si , že európske publikum je tentoraz prístupnejšie, než to americké..."

Prístupnejšie je asi dosť tvrdé slovo, skôr by sa hodilo vášnivejšie.
"Obyčajne je to lichotivé slovo, no takisto môže vyvolávať obavy," odpovie Gore. "Ľudia majú pocit, že majú s nami výnimočný vzťah, obzvlášť, keď sme v Amerike... nejde o žiadne prenasledovanie, ide doslova o kult. Univerzitné rádiá a alternatívne stanice nás tam hrajú pravidelne."

"Američania viac než desať rokov "trpeli" opakovaním "Toto", ale myslím, že sme tam s novým zvukom dorazili v tom najsprávnejšom čase. Dokonca o nás nemali žiadne predsudky, v porovaní s ľuďmi v Anglicku, kde nás poznajú od našich úplných začiatkov. Vtedy sme pôsobili ako pubertiaci."

"Myslím, že ľudí priťahuje intimita našej hudby. Majú k tým skladbám akýsi osobný vzťah. A potom je tu tá rozporuplnosť, kedy hráme koncerty, tak ako minulú noc, kedy sa na nás príde pozrieť 17 000 ľudí a tá intimita tam stále je. Ľuďmi to pohne, majú pocit, že je to o nich."

"V lete sme navštívili s Andym v New Yorku jednu z Top 40-tky rozhlasových staníc a jeden z volajúcich sa nás spýtal, že čo tam vlastne robíme. Vraj tá stanica nemá žiadne právo hrať našu hudbu, pretože jej pracovníci nemajú vkus! Oni jednoducho považujú Depeche Mode za svoj kult, podľa nich naša hudba nikdy nemôže vstúpiť do sveta mainstreamu, bez ohľadu na to, ako znie a čomu sa venujeme."

Ešte pred troma rokmi, kým vyšiel album "Violator", by bolo takéto tvrdenie správne. Sám Gore priznal, že predošlý štúdiový album, "Music For The Masses", vlastne uzavrel akúsi konkrétnu etapu Depeche Mode - etapu, v ktorej sa zrodili zárodky houseovej tanečnej hudby, no v ktorej krivi prúdili bunky kontinetnálnych experimentátorov ako Einsturzende Neubaten a britských Test Department. Ten nový zvuk bol posmešne označovaný ako nezrelý popový diletantizmus, no napriek tomu splodil perly v podobe troch singlov: "Master And Servant", "Everything Counts" a "People Are People". Takisto došlo k posunu aj na poli textov.

"Preferovali sme v tvorbe akési vzorce," dodá Gore. "A to nás doviedlo až k albumu "Music For The Masses". Naše predaje však stagnovali. Od čias "A Broken Frame" (1982) sme prakticky z každého ďalšieho albumu predali rovnaké množstvo. Uvedomili sme si, že ak sa chceme posunúť, ak chceme vôbec nahrať ďalší album, tak by sme mali veci zmeniť. Potrebovali sme nový prístup, bez neho by sme nezvládli žiadne ďalšie výzvy."

Takže, nielenže kapela opustila čoraz expanzívnejšiu kombináciu samplingu a otvorenej perverzity, no takisto sa zbavili celej metodiky ich dovtedajšej práce.
"V minulosti to fungovalo tak, že som doma pripravil demá skladieb, ktoré som kapele následne predstavil už v takmer konečnej podobe," vysvetľuje Gore. "V tej podobe už boli vlastne všetky nápady nemenné, takže sme v podstate len demá skopírovali a vylepšili ich. Tentoraz ma ostatní z kapely požiadali, aby som skladby nechal v tej najsurovejšej podobe. Niekedy šlo len o gitaru a spev, prípadne len orgán a vokály. Zbavili sme sa predpojatosti a dokonca sme nezabíjali ani čas predprodukciou, s ktorou sme v minulosti stratili vždy aj šesť týždňov plných programovania. Takže pri tomto albume sme vzali tie surové skladby rovno do štúdia a snažili sa k nim pristupovať absolútne spontánne. Napríklad taká "Enjoy The Silence" bola pôvodne v podobe hry na orgán a k tomu môj spev. Alan prišiel s nápadom od toho upustiť a pridať k tomu.. nie house rytmus, ale jednoducho rytmus tanečný..."

"Spočiatku som sa mal na pozore. Viete, taká "Enjoy The Silence", vo svojej samotnej podstate mala kľudnú atmosféru. Chvíľu mi trvalo, než som si ten nápad osvojil, no ako sme sa posúvali ďalej, pridali k tomu gitarový riff, začalo to naozaj fungovať. Samozrejme, že boli momenty, kedy to nezafungovalo. "Policy Of Truth" sme nahrávali niekoľkokrát, vždy s iným smerovaním a aj tak to nefungovalo. A takto to bolo s mnohými skladbami. Takže, čím viac sme chceli stavať na spontánnosti, tým viac času sme nakoniec v štúdiu strávili."

"Violator" sa teda ukázal ako album, na ktorom Depeche Mode napli svaly, o ktorých dovtedy ani netušili. V porovnaní s elektronickým rachotom albumu "Music For The Masses" ide o okázalú skúsenosť, príťažlivú alternatívnu cestu do srdca temnoty, po ktorej Depeche Mode pátrali v 1980-tych rokoch. Gahanov hlas, často poznačený prehnaným perkusivným chaosom predošlých albumov, vyplňuje skladby ako "Halo", či "Clean", ktoré sa objavili na "Red Tape" výbere magazínu Select.
A tak možno po prvýkrát znejú Depeche Mode tak, akoby sa nehrali s vlastnými psychotickými tónmi, ktoré udržiavali pri živote poslednú dekádu, kedy sa zdalo, že jediné témy, ktoré ich zaujímajú sú sado-masochizmus("Master And Servant", "Strangelove"), infekcie ("Shake The Disease") a náboženské výstrednosti ("Blasphemous Rumours"), iba preto, aby sme videli, koľko programovania to zaberie.

Keď kedysi Gahan v "Strangelove" spieval ""I give in to sin / Because I like to practice what I preach", tak ste mali problém mu to uveriť. No "Violator" prezentuje skutočné veci, pozbavené výhod dospievania.

"Personal Jesus" je desivá skladba , v ktorej sa osobné zúfalstvo stretáva s mesiášskym egoizmom a kde Gahan s veršami "Your own personal Jesus / Someone to hear your prayer" mrzačí Glitter Band. Na rozdiel od dômyselného prieniku Depeche Mode do tejto oblasti, také skladby ako "World In My Eyes" a "Enjoy The Silence", zdanlivo rádio orientované, pôsobia ako portréty lásky s podtónom dominancie a podrobenia. No a lepkavý voyeurizmus v "Blue Dress" zasa dômyselne ukrýva témy, ktoré sú skôr typické pre Davida Lyncha a jeho film "Blue Velvet".

No napriek tomu všetkému, napriek znechuteniu z ľudského tela, ako aj napriek závanu sexuálnej hrozby, je album "Violator" vyložene "sexy" artefakt, aj vďaka akéhosi pozbavenia plachosti z temnej stránky ľudskej sexuality.

Ide o stručný portrét lásky na hrane a temných myšlienok, to všetko zabalené do silného popového obsahu. Lenže Martin Gore začal tápať pri otázke, prečo tieto znepokojivé témy priťahujú tak široké publikum.
"Ja píšem iba o veciach, ktoré sa ma dotýkajú... vždy to tak bolo," zaprotestuje podráždene. "Zistil som, že ma neláka písať skladby neškodné, ktoré nikam nevedú a ktoré s nikým nič neurobia. Keď si sadnem k písaniu, nikdy v tom nie je nejaký konkrétny zámer. V skladbe sa jednoducho snažím zachytiť konkrétnu emóciu. Viem, že v "Clean" sa skrýva množstvo zbožnej predstavivosti poprepletanej s témou sexu, no práve táto kombinácia mi príde veľmi zaujímavá. Analyzovať veci sa však vôbec nepokúšam."

Takže tu máme skladby úplne jednoznačné, a často veľmi perverzné, vo svojej podstate však veľmi rezervované.
"Viete, veľmi veľa ľudí si osvojilo akýsi mýtus, že naša hudba je absolútne deprimujúca a skľučujúca. Steve Wright, kedykoľvek zahrá nejakú našu nahrávku, dodá "Neznášam túto kapelu, nie sú aj podľa vás tým najdepresívnejším, čo kedy na hudobnej scéne vzišlo?" Takéto komentáre si ľudia zoberú za svoje. Takže sa snažím, aby na mňa nedoliehal žiaden tlak a hlavne nepremýšľam o možných dôsledkoch skladieb."

Ale podarilo sa, nakoniec, v prípade "Personal Jesus" ste museli očakávať kritiku, nie?
"Áno, dokonca som očakával väčšiu, než v skutočnosti bola," odpovie. "Skladba sa hrala po celej Európe, Amerika, dokonca aj v Anglicku, bez väčších problémov. Jediný významnejší problém sa objavil v súvislosti s reklamným stĺpčekom v istých novinách, kde bolo uvedené "Your own personal Jesus" a bolo tam pridané telefónne číslo. Tak si predstavte niekoho, kto už má všetkého dosť a zrazu si to všimne v novinách - moja spása, moja posledná šanca. A tou je Depeche Mode. Obzvlášť, ak je to nejaký poslucháč Steveho Wrighta."

Martinov tanečný eufemizmus išiel bokom, nakoľko "Violator" je takisto album, kde Depeche Mode konečne zistili, na čo je určené "hi-hat" tlačítko. Po prvýkrát sú na celom album evidentné silné houseové pulzujúce beaty. Stalo sa tak konečne po tom, čo celé roky znalci poukazovali na Depeche Mode, ako na prvých, ktorí sa púšťali do house a techna. Vrcholom bol minuloročný článok v magazíne The Face, ktorý mapoval putovanie kapely po detroitských kluboch, kde sa stretli s takými techno inovátormi ako Rhythim Is Rhythim, či Derrick May. Práve May poukázal na prínos Depeche Mode v oblasti samplingu, ako aj na ich význam na európskej elektronickej scéne. Aj vďaka ich hudbe prišiel May na množstvo hudobných nápadov.

The Face na obálke položili zásadnú otázku, "Odpálili Depeche Mode éru house?". Samozrejme, že nie, a dokonca to ani nik netvrdil. Ale samozrejme tvorba Depeche Mode v poslednej dekáde mala náležitý dopad na formovanie elektronickej hudobnej scény. Martin je v tomto optimista.
"V posledných rokoch nás spomínali v súvislosti s tým, že sme mali na houseovú hudbu veľmi veľký vplyv," uškrnie sa. "Ja si však myslím, že to bolo viac o našom prístupe, než o samotnom zvuku. V určitom zmysle sme posunuli v hudbe hranice. Vždy sme sa snažili byť na tzv. technologickom čele, a domnievam sa, že spôsob našej práce mnoho ľudí ovplyvnil. Dokonca si myslím, že obzvlášť v Amerike to dopomohlo k zmene formátu hudby. Rozhodne však odmietam súhlasiť s tvrdením, že na albume "Violator" je množstvo odkazov na house, hoci by ste mohli prehlásiť, že "World In My Eyes" má tak trochu nádych techna. A na druhej strane, je skutočne zložité nebyť nejakým spôsobom ovplyvnený house hudbou, nakoniec, dnes sa predsa hrá úplne všade."

Ako napr. na koncertoch Depeche Mode. Pre turné "World Violation" sa kapela pustila do renovácie svojho katalógu. "Behind The Wheel", paranoidná cestná skladba z albumu "Music For The Masses", ktorú na turné predstavujú v prídavkoch, sa dnes môže pochváliť houseovým finále, ktoré pozvoľne prejde do ich výstrednej coververzie skladby "Route 66". Dokonca aj "Everything Counts" bola "zdevastovaná" techno efektami, čim Depeche Mode demonštrovali, že sa už kedysi pohrávali s tanečnými prvkami.

Verte však alebo nie, "World Violation" je prvou a najlepšou rock´n´rollovou šou, hlavne pokiaľ ide o panoramatický rozmer. Možno je to hlasitosťou, alebo šokom z objavenia tak osamotenej hudby v zmysle veľkosti a výstrednosti, no v roku 1990 vyhrávajú Depeche Mode jednoducho silou. Ich koncert nie je len strhujúci, je až hrôzu naháňajúci. "Personal Jesus" je vhodným príkladom. Na štúdiovej nahrávke vrčí a prská, je to dokonalý pravý opak k nechcenému imidžu krásnych chlapcov z Depeche Mode, ktorý stále žije v spomienkach Britov. Na pódiu sa však zo skladby stáva monštrum. Pre 17 000 nemeckých fanúšikov stelesňuje Dave Gahan ich osobného Ježiša. A každý, kto chce byť uprostred diania, vidí ich rozprestreté ruky, počuje ich zborovo kričať "Reach out and touch faith" a povie si, že z toho nejde strach, tak klame sám seba.

zdroj: Select, UK, 12/1990, dmtvarchives.com