Playing The Angel - My feelings

Recenzia na album Playing the angel. Moja recenzia bude krátka a budem popisovať to, čo mi vadí a čo naopak beriem. Berte túto recenziu ako čo som pri počúvaní albumu pociťoval a nie ako hodnotenie depeche mode z hľadiska vývinu po hudobnej stránke. Nie všetko “moderné“ sa mi musí páčiť a nie všetko dobré musí byť moderné.

Prvá skladba A Pain that I´m used to patrí spolu s John the relevator k naviac agresívnym a dynamickým skladbám. Skvelý  nastupujúci refrén, hutný, dynamický zvuk. To čo mne vadí je sampl ktorý je použitý na začiatku, v predele a na konci skladby. U mňa to zráža posluch tejto skladby nižšie. John the relevator je zas čisto založená na Daveovom speve, ktorý je provokujúci, agresívny, vyčítavý. Doprovodná melódia k tomuto hlasu je priemerná(v porovnaní s ďalšími skladbami na albume) a podporuje tento vyčítavý charakter skladby. Celkovo sa skladba vymyká svojou inakosťou z albumu. Suffer well je pre mňa veľký favorit celého albumu a to je to čo som čakal. Pekná gitarka a basy vytvárajú spolu s dynamickosťou peknú melódiu bez zbytočných kvázi moderných efektov ala exciter. Skvelé. Sinner in me je skladba o ktorej neviem čo si mám myslieť celkovo neruší posluch albumu ani nevyčnieva. Je skôr taká uťahaná letargická melódia pri ktorej človek zaspí. Z tejto letargie ma prebudí Precious, ktorý je taký obohraný, že už sa páči asi každému. Klasický popík do rádia s nádychom predsa len niečoho nového a iného na rozdiel od všetkých ostatných súčasných bestsellerov. Po ňom prichádza pre mňa najhoršia skladba albumu Macro. Gorov pretiahnutý hlas do nebies, melódia exciterovská a damaged zvuky do toho. Predchádzajúci nepodarok vynahradzuje pekná pomalá skladba v podobe I want it all.  Znova jednoduchá gitara , zvuky ktoré nenarušujú celistvosť skladby. Daveov spev vyznieva ako spoveď. Veľmi dobré. Nič nie je nemožné a to sa potvrdilo pri skladbe Nothings imbosible. Pri jej počúvaní mám pocit, že je to suffer well 2. U sufferu bola melódia optimistická tu to je pesimistické a menej dynamické. To čo majú obidve spoločné je skvele vybrnkávanie na gitarke a basovú linku. Kompaktná skladba s pekným vyhraním sa na konci. Následné za ňou prichádza trocha oddychu v podobe Introspectre. Asi sme si zvykli že vždy nejaká inštrumentálka na albume je. Nehodnotím to, beriem to ako súčasť. To čo sa nepodarilo u Macro to Gore u mňa opravil v Damaged people. Najlepšie zaspievaný refrén na celom albume, ktorý na mňa najviac emotívne zapôsobil.  When you´re in my arms the world makes sense… Jediná výčitka je tá že skladba končí tak trochu ako nedokončená, trošku sa mohli vyhrať s tým záverom. Lillian jednoduchá skladba, text, melódia. Pôsobí staro ale dobre, menší návrat neuškodí a pri takom texte vôbec nie. Posledným anjelom na albume je ta najtemnejšia hviezda - The darkest star. Skladba na záverečnú, rozťahaná uspávanka oznamujúca koniec (dúfajme albumu).

Celkovo hodnotím album ako počin k lepšiemu od excitera. Album je veľmi rôznorodý, pestrý.  Jednotlivé skladby nemajú tendenciu pokračovať tam kde predchádzajúca skončila. Vyberie si každý to svoje.

---