Prečo počúvať Depeche Mode ?

Raz, v lete v roku 1982, keď som mal 10, som počul zo stej kópie magnetofónovej pásky zašumenú pesničku "Džaskengédenaf" od kapely s hypnotickým, francúzsky znejúcim názvom. A počúval som. Jednu pesničku dookola. A potom ďalšiu... A ďalšiu... a ďalšiu. Dodnes som neprestal... Už som to nedokázal...

Tie skladby mi dláždili cestu životom. Bez opýtania sa votreli do dverí môjho srdca a ostali tam. Snáď preto, že som od malička inklinoval k počítačom a digitálnej technike. Alebo preto, že hudbu som rozdeľoval na “slušnú” a tú ktorú mám rád. Hudbu, ktorá bola a je progresívna a vzdáva sa tradičných zvukov a konvencií ktoré ju zbytočne spútavajú a obmedzujú. Hudbu, ktorá ma dokáže očariť aj bez slov a ktorá mi šepká cez slúchadlá o tom, aký je život naozaj. Bez nostalgie a pátosu, so sebareflexiou, necenzurovaná sama sebou, bez prostoduchostí a primitivizmu. Hudbu, po ktorej mi zostávajú zimomriavky na tele ešte týždeň a nútia ma prebrať sa ráno z mrákot aj keď mi je na umretie, keď naozaj nechcem vedieť ako je “V dolinách”, čo ma naučí “Učiteľka tanca”, čo skrývajú “Voňavky dievčat” a fakticky nemám chuť na “Zeleňoučký špenát”.

Tých kapiel bolo veľa. Pred tým Beatles, Who, Pink floyd, potom Kraftwerk, Propaganda, Praga Khan, Oceán, Monte Rosa, Duran-Duran, Camouflage, Human League, The Clash, Front242, The Cure, Metallica a iní. A povedzme si na rovinu, že aj Pet Shop Boys, Alphaville alebo Erasure či minimalistický Plastikman.

Tak som s touto hudbou vyrastal. Aj keď pravdu povediac, vzhľadom na výuku cudzích jazykov v tom období, texty piesní mi máločo hovorili, najmä preto že neboli písané azbukou. Krkolomnou prácou so slovníkom v jednej a písankou v druhej ruke a pomocou rád rovnako postihnutých kamarátov som sa dopátral k zmyslu textov. Aspoň som si to vtedy myslel… Moje nočné učenie textov so slúchadlami na ušiach (ba dokonca s baterkou pod perinou) bolo povestné.

Príchodom na strednú školu som sa zaradil najprv do šíku “vykosených fašistov” v čiernych košeliach, aby som hneď na to s mojím vrodeným “indie” snažením presedlal na vlasy po plecia a zásadne bielu. Hlásil som sa k táboru “depešákov” a brojil proti “metalistom” (gitary fúúúúúj !!!). To boli v osemdesiatych rokoch dve vyhranené skupiny. Každý (každý !) musel patriť do jednej alebo tej druhej skupiny. Ja osobne som doma ešte počúval aj Metallicu, Judas Priest či Scorpions. Nech mi vtedajší súkmeňovci odpustia, ale robil som to potajme, aby som netrhal kolektív. Zlepšil som si angličtinu a pochopil som napríklad, že “arms” nemusia byť zbrane (kto neovládal v tej dobe dobre angličtinu, a čítal insitný preklad “Black Celebration”, chápe čo tým myslím). Kvalitné preklady ma iba utvrdzovali v tom, že všetci okolo mňa počúvajú balast a ja som iba zhovievavo pozoroval “muklov” okolo seba a tíško si šepkal svoje “ts…ts…ts…” a trpel som ich “Profesora Indiga” a “I should be so lucky”. Skrátka prišlo to správne nafúkané obdobie a ja som prežíval “Great Commandement”, “Fly on The Windscreen” a, povedzme si na rovinu, aj prvú ozajstnú “Strangelove”.

Bohužiaľ, vtedy som našiel pravý zmysel “Shake the Disease”. A v tom je aj pointa tohto príspevku. Až fatálna skúsenosť mi dala pocítiť význam “I don’t want to start Any blasphemous rumours But I think that God’s Got a sick sense of humour And when I die I expect to find Him laughing”. V pätnástich som ochorel na zvláštnu formu leukémie (Hodgkinova choroba). Zrútil sa mi svet (nevzal mi ho anjel). Zrazu mi bol cudzí. Ja som umieral s vypadanými vlasmi po chemoterapii a kožou spálenou slnkom po ožiaroch a ľudia “tam vonku” sa smiali a žili. Ako keby sa nič nedialo. A do mňa vŕtali a rezali, pichali a liali gebuziny, vozili ma z miesta na miesto, aby mi predĺžili tie ukrutné bolesti a strach zo smrti. Videl som utrápenú a vyplakanú tvár mojej mamy a nevedel som čo mám urobiť, aby som jej nespôsoboval ďalej takú veľkú bolesť. A keď som videl, ako po návrate z terapie stojí v kúte prázdna posteľ v ktorej ešte pred dvomi hodinami ležal šestnásťročný kamarát, ako po víkende strávenom doma už na ožiaroch nestretávam to šesťročné dievčatko s modrými očkami a genciánovým terčom na vyholenej hlavičke, tak som začul ako sa mi smeje. Ukrutánsky a hlasno. Z rozhlasu po drôte, z televízie, zo šepotu na chodbe, aj zo štrngania príboru a vŕzgajúcej postele. Z každej hudby v rádiu sa na mňa cynicky usmieval. Prestal som sa o hudbu zaujímať a rozmýšľal som, ako ukončím toto trápenie.

Vzhľadom na voľný režim v provizóriách vtedajšej Banskobystrickej onkológie, kde mal prístup ktokoľvek a kedykoľvek (koniec-koncov, kto by upieral návštevy umierajúcim) mi v horúcom lete priniesla dcéra jednej zo sestier magnetofón a nejaké pásky. A ja neviem… Možno to bolo spôsobené tým fantastickým počasím alebo ženskou krásou či kapelou srdcu blízkou alebo všetkým dohromady, dal som sa prehovoriť a počúval som po večeroch aj po nociach Depeche. “Fly on the windscreen”, “Question Of Lust”, “It Doesn’t Matter Two”, “World Full Of Nothing”, “Everything Counts”, “My Secret Garden”, “I Want You Now”, “Never Let me Down Again”, “Sacred”.... Zrazu som nachádzal, aspoň pre mňa, nový zmysel. Z ničoho-nič som pochopil, o čom to vlastne je. O nádeji, láske, identite a priateľstve. O záchrane a hľadaní. O viere v seba či blízkych. O sile a zdolávaní, sklamaní a šťastí. A spolu s tou (veríte mi že nádhernou ?) hudbou, ktorá ako keby bola zrodená z tých pár slov a viet, ako keby odjakživa patrili k sebe a nik ich nemusel vymyslieť som zistil, aký som banálny a zbabelý. Tak veľmi som chcel žiť. Od hanby som plakal.

Hudba nie je o tom ako virtuózne a na čom je zahratá. Ako bezchybne plynú tóny jeden za druhým a aký hlasový rozsah má interpret. Hudba je o tom, čo nám dáva a akými nás robí. A je v podstate jedno, či ju zahrá verklikár na ulici, alebo Paganini v La Scale na stradivárkach. Dôležité je iba to, čo nám dáva. Mne dala všetko.

A preto, keď 11.6.2006 bude burácať dav „Dave ! Dave ! Dave !....“ ja budem tíško šepkať: Ďakujem ti mama za tvoje hodiny strávené pri mojej posteli. Ďakujem ti otec za to útrpné miešanie byliniek, Ďakujem ti moja žena Ľudmila za to, že tu teraz stojíš so mnou a skáčeš ako pubertiačka. Ďakujem ti Samko, môj milovaný synček že si ma urobil najšťastnejším na svete. Ďakujem ti Dave, Martin, Alan a Andrew za hudbu, skúšal som počúvať aj inú, ale vašu som už nepočúvať nedokázal. Ďakujem Vám všetkým za to, že tu teraz môžem stáť a počuť naživo to, čo som doteraz počul iba sprostredkovane.

---

Súvisiace:

• Sombon - R.I.P (10.10.2006)