Prečo práve Depeche Mode?

V tomto článku chcem zdôvodniť - "Prečo počúvať práve Depeche Mode?"... Skôr, ale radšej pripomeniem, že je to písané v ženskom rode (nejdem to špecifikovať prečo, jednoducho sa to tak hodí viac). Celé je to vlastne o tom, prečo práve počúvať túto hudbu, ale aj inú, podobného charakteru.

Ty potrebuješ hudbu. Hudbu, ktorá ťa bude viesť, ktorá ti len jediným tónom navnadí energiu na celý deň... tá hudba, z ktorej keď len začuješ jediný tón vieš, že to je ona. Tú melódiu, ktorú si dokážeš opakovať celý deň... tie melódie, ktoré sa ti spájajú s určitými udalosťami (či minulými či prítomnými). Tá hudba, ktorá v tebe vyvolá zimomriavky, tá hudba ktorá v tebe skriesi energiu až na konci, keď ju všetku vydáš zo seba len kvôli tej skladbe…
Počúvaš hudbu, ktorú možno nie všetci okolo teba, ktorí si myslia, že je to hlúposť, ikeď hlúposťou je tá hudba, ktorú oni vyvyšujú nad tvoju… Ale ty vieš, že sa mýlia, a preto nedávaš na ich rady a ideš si svojou cestou. Žiješ si vlastný život, vďaka ktorému ťa okoloidúci v živote nechápu. Tá skupina, tá hudba, tá je pre teba životom. Ikeď ju možno počúvaš len zopár dní, vieš, že ju nepustíš.. Začínaš sa zapájať do komunity, z ktorej vieš, že už neodídeš... Všetci ľudia, ktorých poznáš, len vďaka tejto hudbe. Všetci ľudia, ktorí vedia, že počúvaš to najlepšie pre seba, čo sa dá.
Načo by si ich opúšťala, keď vieš, že tí, ktorí ťa presviedčajú o opaku a vzdania sa tvojho hudobného presvedčenia, je zbytočné? Prečo by si mala zanechať to, kde ti je dobre a vymeniť to, za to, kde ti je zle??

Vezmime za príklad nejakú skladbu… možno to má minútové intro, možno to má celé 5 minút, možno to je pre niekoho dlhé, ale pre niekoho, čo z toho dačo cíti je to málo alebo akurát….
Intro = prvé pocity, počiatočné zimomriavky, prvé slohy = spievané až kričané od srdca,
refrén = stupňovanie, ďalšie slohy, refrény, až vyvrcholenie, pocit blaha, pocit pocitov… pocit, keď nemôžeš nič iné robiť, len sa hýbať v rytme hudby, a stále ten pocit, akokeby si sa vznášala niekde vysoko, niečo, čo v tebe vrie, a ty to chceš vypustiť na rýchlo, lenže ono to ide pomalšie a ešte s väčším účinkom. Skrehnutá až zoslabnutá so slzami v očiach a plná energie. Nevládzeš, si už unavená...
Lenže prichádza ďalšia, a všetko znovu, a ty ideš ďalej a rada, pretože vieš, že ťa to dobýja, si z toho šťastnejšia, nevnímaš okolie, len svoju hudbu. Prstami, rukami, nohami, proste všetkým vyklepávaš melódie, ktoré pociťuješ, niekedy možno úplne iné, ako počuješ, ale sú to tie, ktoré cítiš. Melódie, ktoré zobrazujú presne to čo cítiš... a aj keď sa zdáš nakoniec mnohým ako blázon, vieš, že blázni sú oni.
Prečo by si to mala opustiť, keď ťa to posúva ďalej životom? Keď bez toho nedokážeš prežiť ani jeden deň? Keď si to musíš aspoň zahmmkat, alebo zaspievať, aby si bola vôbec v ten deň aj niečoho schopná?...
Počúvaš hudbu, ktorá ťa každou skladbou napĺňa, počúvaš ľudí, s ktorými žiješ... Tých ľudí nesmieš stratiť. Ale vieš, že aj oni raz skončia, ale tá stopa a cesta, ktorú ti otvorili nekončí a ty po nej kráčaš ďalej… Pokračuješ, lebo vieš, že bez toho neprežiješ....

To je tvoj život s hudbou. S hudbou, bez ktorej neprežiješ... Si presvedčená, že klesneš aj na dno kvôli nej. Potrebuješ k životu všetko čo sa z nej dá. Všetko, ak niekde vidíš, snažíš sa to získať...

Takto je asi vyjadrená tá hudba, ktorá ma nepustí. Vyjadrená z mojej hĺbky… (ďalej ma zatiaľ nič nenapadá)...

---