‘Some great songs’ - čitateľská recenzia

Some Great Reward CD/DVD Songs of Faith and Devotion CD/DVD

V pondelok som natešene nabehol do predajne, kde ma čakala objednávka CD/SACD/DVD reedícií Some Great Reward, Songs of Faith and Devotion (a ešte aj Get the Message - výberovka Electronic), a s vďakou odmietol ponuku milánskeho DVD. Doma som sa kvôli mierne pokročilej hodine a záchvatu ohľaduplnosti voči susedom (a tiež som nechcel, aby mi nasraná suseda vypla elektrinu ako minule pri And all that could have been) rozhodol venovať prvý večer načúvaniu CD verzií na sluchátka.

Some Great Reward som mal doteraz iba na kamarátsky skopírovanej kazete z akejsi napodobeniny originálu, ale aj z kazety som si toto LP vedel veľmi dobre užiť, najviac hity People are People, Master and Servant, a zvláštnu náklonnosť som cítil k Stories of Old. Zvuk z CD ma najskôr ohromil - predstavujem si, že asi takto by znelo správne riešenie zadania “spravte taký nadupaný zvuk, až to bude ľudí po desiatich minútach trochu unavovať”. Áno, zvuk je taký mohutný, až je toho niekedy príliš - aspoň taký bol po čase môj dojem. Neviem ale posúdiť, nakoľko sa to zmenilo od pôvodnej verzie. Tiež som bol trošku sklamaný počas “mojej” Stories of Old, kde som zvyknutý na jeden výrazný zvuk, ktorý bol zrazu príliš tichý - keď David spieva napríklad “I really like you, I’m attacted to you… VŽŽŽM”. Pri počúvaní som si spomenul na článok ohľadom súčasných metód masteringu a niekedy prehnanej kompresii dynamiky (príklad: hlasný zvuk je o 10 dB silnejší ako tichý, kompresia 10:1 spraví že bude hlasnejší iba o 1 dB, dá sa to potom hlasnejšie celé a dosiahne sa SILNÝ zvuk - často za cenu straty priestoru, vzdušnosti, a za cenu toho, že sa v tom ucho bude orientovať tak zle, ako oko na texte písanom iba veľkými písmenami), ale netvrdím, že je to určite tento prípad. Neskôr sa dozvieme viac o nahrávaní tohto skvostu a pochopíme, že to bol zrejme zámer.

Songs a rok 1993… Toto je už tretie médium, na ktorom mám Songs kúpené - najskôr LP, o niečo neskôr kazeta s Live verziou (toto bola od skupiny dobrá odvaha až namyslenosť, ale páči sa mi veľmi), nuž a teraz tu máme vraj taký kvalitný zvuk, aký sa dá za peniaze kúpiť. Osobne považujem rok 1993 za pomerne nedávnu minulosť, odvtedy žiadna revolúcia v technológii nebola, a keďže na LP pracovali aj Alan s Floodom, netuším, čo sa asi tak dalo na stereo verzii vylepšiť. Každopádne som ju z CD počul prvýkrát a vychutnal si ju ako nikdy. Áno presne takto to má znieť, toto je presne ono… Napríklad na moje počudovanie mnohými nepochopená, pre mňa fantasticky rytmická a zvukovo dokonalá Get Right with Me - dunivé ale čitateľné bicie v úvode, naozaj vynikajúci výbušný klavírny zvuk pri “I will have FAITH” aj neskôr - takúto explozívnu dynamiku môžem, mňam, mňam! Hovorím síce o dynamike, ale na druhú stranu si uvedomujem, že toto nie je práve album, pri ktorého opise by sa toto slovo často vyskytovalo. Skoro by som povedal, že na tejto platni znejú DM najviac… paradoxne použijem slovo “celistvo”, nie sú tu výrazné kovové sample, žiaden zvuk individualisticky nevystrkuje hlavu, všetci ťahajú za jeden hudobný “provaz”. Zvuk je hutný, ale inak ako na Some Great Reward, tam bol zvuk veľký do šírky, tu je skôr hlboký. Hlboký, ale nie nezrozumiteľný, stále je počuť “kto čo hrá”.

Druhý deň som venoval dokumentom. Ako “obvykle”, aj tu je niekedy vidieť nesprávny interlacing (polsnímky TV obrazu, prejavuje sa zubatením hrán pri vodorovných pohyboch) pri dobových záberoch, celé je to v 4:3 formáte, ale súčasné rozhovory boli natáčané v širokouhlom 16:9 a niekedy je pri nich vidieť na hornom kraji obrazu čiarky ako keby tam vysielali teletext. Úryvky zo Some Great Reward: Martin hádže kamienok po plechu (Blasphemous Rumours) a potom pracuje so samplom na vtedy spolu s Fairlightom najväčšom technologickom výdobytku, čiže veľmi drahom sampleri Sinclaiver, hovoria ako v berlínskom Hansa štúdiu “rozlievali” zvuk po všetkých miestnostiach až sa celý dom triasol, napríklad basy posielali o dve poschodia nižšie do veľkej haly s 2000 W zvukom a cez mikrofóny to ťahali späť do mixu, Fletch hovorí že People are People bola dobrá pieseň ale teraz z nej už takí nadšení nie sú a je to ich najväčší hit ktorý naživo nehrajú, singel išiel okamžite na prvé priečky hitparád a ľudia volali do rádií aby hrali Depeche Mode, MTV ešte nebola rozbehnutá, Martin konštatuje že Alan bol oveľa viac zapojený v produkcii ako predtým, často do druhej tretej v noci kým oni boli v bare, Dave skúšal spievať Somebody ale niektoré piesne viac sadnú Martinovi, tak ju nahral nahý Martin naživo spolu s Alanom, ktorý si otočil klavír aby na neho nevidel , okrem toho tam primiešali v Berlíne nahrané ruchy na páskovej slučke ktorá išla okolo celej miestnosti, Miller spomína že na každom albume je jedna pieseň, ktorá sa nedá dokončiť - Master and Servant miešali možno až desať dní, na konci boli z toho už všetci takí vyčerpaní, že až keď bolo hotovo a prehrali si to niekde inde, všimli si že po poslednom refréne zabudli stíšený “snare” bubon (ten hlavný) - teraz čo s tým, unavení sa zhodli na tom že to tak nechajú a nikto si to nevšimne (naozaj, nikdy som si to nevšimol), ako vždy mali časový sklz a mali objednané dovolenky a boli nešťastní že nemôžu ísť - ale okrem Alana išli, Alan ohľadom v tých časoch kontroverzných Blasphemous Rumours konštatuje, že všetko vám prejde, keď tomu dáte dobrú melódiu.

Songs dokument. Flood: neuveriteľne ťažké, Dave: nechceli sme Violator 2, Alan: Violator bol precízne naprogramovaný, každý zvuk presne na svojej dobe, Songs boli nahrané kúsky živého hrania s miernymi chybami, dodajúcimi hudbe život, Miller im opakoval že aj ak bude album len z polovice taký úspešný ako Violator, stále to bude obrovský úspech, Flood: pred nahrávaním si len raz vypočuli Martinove demá a nič, žiadne programovanie, žiadna preprodukcia ako predtým, Alan: všetci sme mali žiť spolu v jednej budove, spolu nahrávať, a malo to byť úžasné, ale nebolo ľahké byť spolu po takej pauze, Alan: predtým len programovali, teraz zrazu len tak on hral na base, Martin na gitare, vedľa bol bicí automat a “jamovali”, možno to že nemali hneď výsledky ako boli zvyknutí ich frustrovalo, Miller spomína ako po dvoch týždňoch prišiel pozrieť ako napredujú a obsluha mixu spala s nohami vyloženými na mixpulte, Martin a Andy si čítali bulvár, Dave maľoval alebo čo v svojej sviečkami preplnenej izbe, Alan si v inej časti budovy sám pre seba hral na bicie, Flood ležal na zemi hrajúc sa s nejakým synťákom - žiaden progres, neskôr Alan na letisku pozval Flooda na pivo s prípitkom “na kompletne skurvené mrhanie časom”, osobne ma potešilo v dobových záberoch “moje” Atari so sekvencerom Cubase, Martin: počas Violatora chodili vonku všetci spolu ako gang, Alan konštatuje že aj počas ťažkého obdobia môžete dosiahnuť dobré výsledky, že Walking a In Your Room sú jeho najobľúbenejšie piesne, a že David nemal takú úlohu že ho stále potrebovali, takže sa ani nezdalo ako veľmi tam nebol, Dave: jediné čo som spravil boli asi moje celkovo najlepšie vokály na Condemnation, túto pieseň by normálne spieval Martin, ale v Dejvovi niečo zacvaklo a Flood po tom hneď skočil lebo to bolo perfektné, Martin spomína že hoci tam David väčšinou nebol, kedykoľvek prišiel tak neskutočne zaspieval, Alan hovorí že jeho komunikácia s Martinom bola na najnižšom bode ale že neskôr v Hamburgu to bolo lepšie, Flood: s každým detailom niekto nesúhlasil, vlastne si nespomína že by vôbec niečo išlo hladko, Violator a Songs presne zachytávajú chémiu a emócie existujúce počas nahrávania, Miller: všetkým odľahlo keď to bolo hotové, Martin: je to jedna z mojich najobľúbenejších nahrávok, Alan: spomínam si ako raz v štúdiu som sedel a hovoril si “dobre si zapamätaj tento moment, pretože až takéto zlé to bolo”. Songs of Faith and Devotion sa dostali na prvú priečku hitparád v USA aj UK, spolu v 17 krajinách. Turné trvalo 14 mesiacov, prešli 100.000 míľ a 27 krajín, vozili 90 ton, odohrali 158 koncertov pre dva milióny divákov.

Streda bola venovaná priestorovému zvuku. Na Some Great Reward je aj niekoľko dobových koncertných piesní, ale 5.1 mi pripadá len pridané umelo bez sofistikovanejšieho spracovania. Surround verziu albumu som si najviac vychutnal na pomalších piesňach ako Lie To Me, ktorá je naozaj pôsobivá, pri It Does Not Matter som dojatý vypol televízor, na ktorom som dovtedy sem-tam čítal teletext, a zostal som sa sústrediť len na hudbu, zdalo sa že Martin je priamo u mňa v izbe, a až pri Master and Servant som si z toho pôžitku spomenul, že mám spravenú kávu. People are People aj celý album pôsobia v priestorovom zvuku veľmi, veľmi dobre. Nie je to prehnané, povedal by som, že keby to mixovali takto už v 1984, asi by to dopadlo veľmi podobne, atmosféra hudby nie je nijako narušená, a čo bolo dobré predtým je teraz ešte lepšie. Tiež som si prvýkrát všimol veci, ktoré som predtým nevnímal, napríklad že v Stories of Old spieva aj Martin a ako sa po refréne hlas zo stredu premiestni do rohov zvukového poľa, alebo celú zvukovú linku v If You Want, ktorá tam predtým vôbec nebola (som mal pocit). Celkový dojem na jednotku.

Po dokonalom stereo zážitku zo Songs of Faith and Devotion (ktorý je pre mňa vrcholom DM tvorby) som bol veľmi zvedavý na 5.1 verziu. I Feel You… OK, počkať, skúsim iný režim na receiveri… nie to nie je ono, ako znie Dolby Digital… počkať niečo musí byť zle, žeby som posunul niektorý reproduktor, subwoofer vôbec ide? Áno všetko vyzerá v poriadku… až na hudbu. Nemá to ten správny náboj, tú dramatickú atmosféru, basy tam síce sú, ale akoby ich nebolo počuť, bicie už v origináli sú viac splynuté s hudbou a tak to bolo a tak to má byť, ale tu sú akoby až príliš nevýrazné... Na rozdiel od Some Great Reward, kde som rýchlo vyskúšal že DTS znie dobre a potom som si na to už nespomenul, tu som každú chvíľu skúšal prepínať, až som sa “rozhodol”, že Dolby znie síce o trošku menej detailnejšie, ale zato má o niečo viac šťavy, a to aj po vyrovnaní hlasitosti asi o 3 dB tichšieho DTS. Ale nebolo to až také zlé, nemyslite si. Na Mercy in You som si všimol šepkané “just so I could”, ale hlavne musím spomenúť najlepšie spracovanú pieseň, ktorou je jednoznačne Rush, akoby to robil iný človek. Nechcem aby niekto nasilu lietal so zvukmi v priestore, ale keď sa Davov naliehavý hlas v “seen the tears in my eyes, heard my truth turn to lies” atď pasáži ozýva zozadu zľava, potom z centra, potom zozadu sprava, pôsobí to perfektne, aj echované “when I rush rush rush”, aj tá tichá skoro ambientná opäť do plného tempa vrcholiaca pasáž, Rush je špičkový song. Pri One Caress som si povedal že dlabem na DD a DTS a všetko a idem si to len vychutnávať, ale už pri Higher Love som neodolal a znovu hľadal chybu, taká nádherná pieseň a skrátka nebolo a nebolo a nebolo to ono, nepôsobila tak, ako by si zaslúžila.

Okrem albumu ale na DVD nájdete ešte jeden - ďalších 45 minút stereo hudby, a to v podobe skladieb My Joy (dosť slušná skoro priamočiara rockovina takmer bez textu) a jazzovej Martinom spievanej Death’s Door, ktorá je skvelým oživením a netypickým kúskom DM tvorby. Ďalej je tu singlová In Your Room (Alan bol vtedy prehlasovaný, chcel albumovú lebo tvrdo pracoval na tom, aby postupne budovala napätie), I Feel You a In Your Room na ktorých robil Brian Eno, takže sú dlhé, trochu minimalistické a možno časom aj nudné, a napokon fantastická a pre mňa nová verzia Walking od Jonny Dollar a Portishead, ktorá zvýrazňuje skoro všetko, čo mám na tej nádhernej skladbe najradšej.

Takže tak ako “minule” som bol viac spokojný s 5.1 zvukom Music for the Masses ako novším Violatorom, aj teraz surround prospel oveľa viac staršiemu Some Great Reward, ako novším Songom. Dúfam teda, že Black Celebration, na ktoré sa už dlho teším, dopadne tiež na výbornú. Stereo je zase naopak lepšie u Songs (nadšene hovorím, že veľmi super extrémne dobré), ale ani na Veľkej Odmene nie je nič pokazené - len je lepšie ju počúvať o niečo tichšie ako by vás na začiatku lákalo, inak vás môže unaviť. Stereo PCM zvuk na DVD by teoreticky mal byť o niečo lepší ako CD, pretože ak bola hudba celý čas spracovávaná na 96 kHz (možno až na dvojnásobku, 192), konverzia dolu na presnú polovicu 48 kHz (DVD) je matematicky oveľa jednoduchšia ako náročný prepočet na “nedeliteľných” 44.1 (CD). DTS aj DD (Dolby Digital) sú 5.1 na 24 bitoch a 96 (DTS) alebo 48 (DD) kHz. Datový tok je 448 kbps pre DD a až 1536 pri DTS. Takže môžeme vyrátať, že DTS má 2x vyššiu samplovaciu frekvenciu a vyše 3x vyšší datový tok, čiže je tu aspoň 6x kvalitnejšie ako DD. Správne? Nie. Obe technológie používajú rozdielne spôsoby “vynechávania” nepočuteľných častí zvukového spektra a ešte asi 10 vecí ktoré neviem ani vymenovať, navyše záleží na tom ako je pripravený materiál ktorý majú na vstupe, ako im “sadne” a celkovo ako sa to spraví. DD teda nemusí znieť horšie a rozdiely všeobecne nie sú veľké.

Vždy som na CD obaloch rád čítal aké nástroje a prístroje boli použité pri nahrávaní, takže tu uvediem na čom som počúval. Nie sú to samozrejme žiadne stotisícové prístroje a nič čím by bol dôvod sa extra chváliť, ale aj tak mi pripadá korektné tieto údaje pre čitateľa uviesť, možno keď som mal pocit že niečo neznelo dobre, bolo to nekvalitným vybavením… alebo tým, že nepočujem. CD setup: CD prehrávač Onkyo DX 7333, občas pokusne digitálne zapojený do samplera Yamaha A3000 (porovnanie digitálne-analógových prevodníkov), priamo na sluchátka Koss PortaPro alebo cez socialistický stereo receiver RFT s trojpásmovými reproduktormi v rohoch miestnosti (hrajú dobre, tak čo). DVD setup: DVD rekordér Pioneer DVR-520H, opticky pripojený na receiver Yamaha RX-V 550 väčšinou v “straight” režime kedy ide do každého repro iba jeho signál a nedopočívava sa žiaden surround efekt, zostava repro NS-P 430. SACD nemám.

---