Alan o svojej jedinečnej zbierke

Krátko pred nedávnou aukciou v Manchesteri poskytol Alan Wilder rozhovor aj pre známy zberateľský portál "Paul Fraser Collectibles".

PFC: V dokumente režiséra Martina Vladara, "Collected" (pripraveného v súvislosti s auckiou tvojej zbierky) je vlastne zachytená tvoja zberateľská vášeň, ktorá ťa sprevádzala tvojou hudobnou kariérou. Ako a kedy to vlastne celé začalo?
Po prvýkrát ma potreba niečo zhromaždiť prepadla keď som mal 8 alebo 9, kedy ma otec po prvýkrát zobral na futbalový zápas Queen´s Park Rangers.

Jednoducho to bolo presne také isté, ako v prípade môjho desaťročného syna Stana, ktorý je úplne pobláznený zbieraním futbalových kariet Match Attack. Ja som však bol uchvátený vedľajšími záležitosťami, ktoré súviseli s tou ktorou udalosťou. Svetlomety, dav, maskoty a pach čerstvo vytlačených programov zápasov.

Než som si to celé uvedomil, tak som vlastnil kompletné vydania QPR magazínov vydaných z príležitosti domácich zápasov všetkých sezón. Dokonca som chodil do klubového obchodu, kde som si kupoval magazíny zo zápasov mimo domáceho ihriska (hoci som ich nenavštevoval) a všímal si rozdiely v jednotlivých klubových publikáciách.

Ešte stále mám dva kufre plné futbalových programov. Hlavne zo zápasov QPR a Chelsea, no takisto z West Hamu, Fulhamu, FA Cup finálových zápasov, zápasov anglického mužstva vo Wembley a kopec kopec ďalších z konca 60-tych a 70-tych rokov.

V období, čo som fungoval v Depeche Mode, som si vybudoval reputáciu ako "katalogizér" a organizátor. Bol som ten, ktorý uchovával všetky nahrávky kapely, spisoval všetky naše možnosti a zisťoval, ako čo najlepšie s vecami naložiť.

Pokiaľ išlo o komponovanie, zaujímali ma práve tie najmenšie detaily. Moje zručnosti sa zdokonaľovali práve v oblasti orchestrátor/aranžér. Takže si myslím, že je úplne prirodzené, keď sa tieto tendencie prejavili v zbieraní a katalogizovaní množstva vecí, s ktorými som sa za život a kariéru dostal do kontaktu.

Paradoxne však k väčšine toho, čo som zozbieral, nemám sentimentálny vzťah. Samozrejme, k niektorým veciam mám bližšie, než k ostatným a mám šťastie, že si stále môžem značnú časť zbierky ponechať.

Všetkého by som sa zbaviť nedokázal. Ponechávam si veci, ktoré majú pre mňa veľkú osobnú hodnotu. Napríklad pokiaľ ide o obrovskú zbierku fotografii a osobných filmových nahrávok z obdobia môjho fungovania v Depeche Mode, to by som nedokázal nikdy predať.

Na druhej strane by som sa nerád obklopoval bordelom a zabíjal tak čas vytváraním čistého a minimálneho priestoru pre môj život.

PFC: Aukcia a dokument sa zameriavajú na zbierku vecí z Depeche Mode, Recoil a zvyšku tvojej kariéry. Je ešte niečo, čo zbieraš?
Áno. Okrem spomenutých futbalových magazínov som nadobudol kolekciu nábytku s industriálnym dizajnom a ďalšie podobné veci. Hlavne sa zaujímam o funkčné a praktické veci z 20-tich až 50-tich rokov minulého storočia. Vlastním niekoľko starých rádii Bakelite, televízorov značky Bush, historických kuchynských zariadení... k tomu zubárske kreslá, automaty na vydávanie cigariet a podobné zbytočnosti.

Dokonca obývam dom postavený v roku 1936, kde sú zachované pôvodné prvky, vrátane vybavenia kúpeľne a kuchyne. Často sám seba prekvapím mojou fascináciou pre to časové obdobie, dokonca sa tak stalo nedávno, keď som znovu navštívil školu Johna Perrryho Juniora v Actone, Londýne, ktorú som navštevoval vo veku 5-11 rokov. V momente ako som sa po niekoľkých rokoch zadíval na tú budovu, všetko sa vo mne prebudilo. Okamžite som si spomenul na triedy s ich klasickými obkladačkami, veľkými starými radiátormi, poschodia obložené tmavým dreveným obkladom a podobne. Na veľkých vstupných dverách je veľkými písmenami napísané "1936".

PFC: Martin Gore je takisto dlhoročným zberateľom gitár, rôznych mašiniek, syntezátorov a efektov, ktoré skupuje cez eBay. Ovplyvnili ste sa niekedy navzájom ako zberatelia?
Nepamätám si, že by Martin niekedy navonok prejavil takéto tendencie, myslím, keď pôsobil v Depeche Mode. Z informácii, ktoré mám k dispozícii viem, že začal som zbieraním až v posledných rokoch.

Bol som mierne v šoku, keď som sa s ním stretol na "reunion" vystúpení v Royal Albert Hall v roku 2010 a videl, kam pokročil od čias, kedy na Devotional turné používal iba dve gitary, kým dnes má na okraji pódia k dispozícii 20 gitár! No a nepochybujem, že doma ich má ešte viac. O tom, koľko musí mať doma syntezátorov nemám ani potuchy.

PFC: V aukčnej ponuke sú predsalen veci, ktoré sa javia osobného charakteru. Je v tej ponuke niečo, na čom si lipol najviac, prípade sa toho zbavuješ s ťažkým srdcom?
Steinway piáno a bicie z Devotional turné, tých sa zbavujem naozaj s ťažkým srdcom. Aj v tomto prípade však prevláda rozum. Príde mi totiž správne ich ponúknuť do aukcie. Vďakabohu však vlastním ešte jedno piáno a pokiaľ by som si chcel niekedy opäť zaobstarať bicie, tak myslím, že by som si veľmi rýchlo nejaké zadovážil a rozhodne lacnejšie.

PFC: Svojho času v Los Angeles rozpútalo 20.000 fanúšikov takmer výtržnosti, keď sa pokúšali získať od váš podpis na práve vydaný album. Keď sa na to pozrieš ako hudobník a zároveň ako zberateľ, prečo myslíš dokáže jeden podpis vyvolať v ľuďoch také vášne?
V prípade Depeche Mode sme mali vždy tak trochu zábavné, no mierne posadnuté publikum! Na stretnutia prichádzali s každou nahrávkou, akú sme kedy vydali, v rukách, niektorí so svojimi kompletnými zbierkami, v nádeji, že im to všetko popodpisujeme.

Hoci je lichotivé, že majú ľudia až taký záujem, nikdy som však nedokázal pochopiť ten záujem o autogramy. Zrejme to má čo to spoločné s presvedčivosťou danej veci, prípadne s využitím danej príležitosti samozrejme. Plus samozrejme so zachytením momentu, kedy ste sa s umelcom, ktorého obdivujete, stretli, kedy ste pri podpisovaní stáli zoči-voči sebe. Vždy keď ma ľudia poprosia o autogram, tak im ho s radosťou poskytnem.

PFC: Fanúšikovia z celého sveta sa budú snažiť zvyšovať ponuky len aby ukoristili niečo z tvojej technickej výbavy, či garderóby, ktorú si používal v časoch Depeche Mode. Ak by si mal vlastniť niečo pamätné, čo by súviselo s tvojimi idolmi z hudobnej histórie, čo by to bolo?
No, ani si neviem predstaviť, že by som vlastnil starý Mellotron, či niečo iné, čo používali The Beatles pri nahrávaní albumov "White Album", či "Abbey Road". Možno tak po domácky vyrobený vocoder od Kraftwerk, to by bolo naozaj čosi výnimočné. Ale viem si živo predstaviť dni, kedy The Beatles nahrávali svoje klasiky. Okrem spomenutých dvoch albumov ešte "Revolver" a "Sgt.Pepper". Pripomína mi to totiž obdobie, kedy sme s produkčným tímom Depeche Mode začali objavovať sample a všetky tie výdobytky nových technológii, ktoré nám poskytovali neskutočnú radosť a nadšenie.

V pokusoch a mapovaniach neprebádaných oblastiach sme až sršali entuziazmom dúfajúc, že vytvoríme čosi absolútne inovatívne, čo ešte nik pred nami nedokázal. Bolo to presne ako na konci 60-tych rokov, keď sa o to pokúšali The Beatles. Aj oni sa v štúdiu pokúšali o niečo, k čomu sa nik pred nimi neodvážil. Vždy sa snažili o čosi odlišné a po nikom nič neopakovať. "White album" dokonale vystihuje túto filozofiu.

PFC: O výrobcovi pián, Steinway, si veľakrát poznamenal, že pri pohľade späť na ich výrobky sa nedá nevšimnúť, že vždy zvyšujú ich hodnotu. A preto je to vždy skvelá investícia. Je niečo v aukčnej zbierke, čo by si mohol takisto označiť za výbornú investíciu?
Väčšina z tých vecí je a bude dúfam dobrou investíciou, obzvlášť historické štúdiové zariadenia ako napr. klapkový zosilňovač Telefunken, či syntezátori zo 70-tych rokov. Dokonca aj ranné digitálne sample ako Emulator sú dnes už veľmi žiadaným tovarom.

Ja inak očakávam, že časom sa bude hodnota tých ponúknutých vecí už len zvyšovať, hlavne pokiaľ ide o jedinečné záležitosti, ako napríklad spomenutá pódiová garderóba. To isté platí pre acetátové, testovacie a podobne raritné, či ikonické vinyle. Všetci vieme, že vinyle zažívajú masívny návrat na scénu, čo len opäť dokazuje, že ľudia potrebujú vlastniť fyzické a hmatateľné veci a nie niečo virtuálne, prípadne jednorázové.

PFC: Sila dedičstva a odkazu ktoréhokoľvek umelca sa odráža na zberateľstve jeho memorabílli. Ako chceš, aby si budúce generácie zberateľov pamätali Depeche Mode?
Ako ste správne uviedli, zberateľstvo súvisiace s umelcom reflektuje na odkaz, ktorý po sebe zanechal. Všetci vieme, že postupom času má dedičstvo konkrétnych umelcov tendenciu rásť, vrátane hodnôt jednotlivých zberateľských kúskov.

Dnes sa nedá nevšimnúť, že sú tu trendy investovať do hmatateľných objektov, obzvlášť vo svetle bankových kríz, ktoré sa dotýkajú nás všetkých. Dôvera v banky, dlhopisy, penzijné fondy, cenné papiere a akcie neustále klesá. Dnes odvšadiaľ počúvam ako ľudia postupne zisťujú, že zberateľstvo sa stáva omnoho bezpečnejšou formou investovania - s pridaným bonusom pre zákazníka v podobe zreteľnej radosti a emotívnym vzťahom k danej veci.

Toto mi vyhovuje vo viacerých smeroch, nie ako predávajúcemu, či zberateľovi, ale hlavne v poznaní, že noví majitelia týchto pamätihodností po DM budú mať z ich vlastníctva obrovskú radosť. Zadosťučinenie je ešte väčšie pre toho, kto si získal obrovský obdiv za odvedenú prácu, no kto nie je účasťou tejto akcie - tieto "styčné" kúsky tomu všetkému dávajú magickú, mystickú hodnotu.