Alan Wilder: “Musíme pochopiť, ako dnes ľudia počúvajú hudbu”

Ústretovosť manažmentu, Alanova maximálna pokora, žiadne hviezdne maniere… aj to spôsobilo, že ešte pred bratislavským “screening eventom “A Strange Hour in Budapest” bol ex-člen Depeche Mode a autor projektu Recoil v pohode ochotný stráviť 40 min. rozhovorom so mnou.

Rozhovor vyšiel aj v printovom vydaní hudobného časopisu Novy Populár (č.5)

Alan, snáď najzásadnejšia otázka – čo pre teba znamená tvorba hudby? Je to dlhodobý proces gradujúci s postupne prichádzajúcou inšpiráciou, alebo dokážeš „strieskať“ album vyslovene za chvíľu?

Pre mňa to nikdy nie je otázka piatich minút. Je to vždy dlhodobý proces, pretože som perfekcionista. Mám potrebu vyskúšať každý experiment a rozhodnúť sa, ktorý z nich je ten pravý. Nikdy som v tvorbe nerobil nič narýchlo. Som rád, keď to trvá dlho, a som s tým spokojný, pokiaľ to prináša veľmi dobré výsledky. Ale inšpirácia nie je všetko. Nedá sa očakávať, že zrazu príde…Takže najprv musíte vytvoriť priestor, v ktorom inšpirácia vznikne. A potom musíte, jednoducho musíte sa doň dostať, musíte niečo urobiť a potom príde myšlienka alebo malá nehoda a ste opäť mimo. A môžete sa, samozrejme, nechať inšpirovať. Takže môj problém je nechať sa vtiahnuť do situácie tak, že môžem pracovať. Proste je ľahké si povedať, že urobíme to zajtra, lebo dnes musíme ešte nakúpiť alebo vyzdvihnúť deti z školy, alebo mnoho ďalších vecí sa skrátka postaví do cesty. Ale ja viem, že keď nebudem tvoriť hudbu, že sa necítim akosi kompletný… Aj keď to nie je hudba, aspoň nejakým spôsobom byť kreatívny. Musím proste robiť niečo kreatívne, napríklad písanie je niekedy kreatívne.

Ako vnímaš s odstupom času zmenu spôsobu nahrávania a posun technológií? Čo by si vrátil späť, ak by si mohol. Alebo sa neoplatí pozerať späť?

No, je to celkom desivé, ako rýchlo sa menia technológie, a myslím, že každý má v súčasnosti oveľa viac možností. Veľmi ľahko môžeš využiť svoj laptop, robiť všetko digitálne, používať najnovšie moduly, pluginy, pretože sú rýchle, nemusíš nakupovať toľko hardwaru, zapájať všetko od A do B, hľadať a zapájať kábel, po dopočúvaní skladby ju nemusíš pretáčať na začiatok a podobne. Ale, samozrejme, všetko z tých starých technológií ponúka niečo trochu unikátne, má to svoj charakter… Takže myslím, že ak si môžete urobiť hudbu sami, snažte sa čo najviac, skúste kombinovať staršie technológie s novou technológiou a používať ich v správny čas. Všetci máme radi zvuk starých komprimácií, starej pásky… Takže len treba investovať čas a porozmýšľať ako využívať moderné technológie, ktoré môžu ponúknuť tiež veľa možností.

Vyzerá to tak, že možno album vyslovene „strieskať“ na jednom laptope s dobrým kúskom softwaru… No nemôžem sa zbaviť pocitu, že výsledok je nakoniec rovnaký. Čo si myslíš o všetkých tých I-gadgets?

Páčia sa mi, vidíš tu je môj iPhone… Samozrejme, nechal som sa zviesť týmito vecami ako mnoho ľudí. Myslím, že keď znova hovoríme o hudbe, ideálny scenár je naozaj ten, ak teda máš dosť peňazí a času, aby si na nahrávanie hudby použil starší analógový proces, najmä pre živé kapely, a potom tie nahrávky previedol do digitálneho sveta, takže zachováš ich charakter… všetky druhy pásových komprimácií, staré mikrofóny, páskové mikrofóny, tak ako to bolo v prípade Talk Talk a ich albumu Spirit of Eden. A myslím, že toto je ideálna kombinácia pre záznam. Ale mnoho ľudí to proste takto robiť nemôže. A dokonca aj pre mňa je ťažké takto pracovať.

Vidíš nejakú súvislosť medzi nahrávaním v sixties a súčasnosti, ak vynecháme technológie?

Je tam isté priekopnícke obdobie… myslím si, že, samozrejme, Beatles boli veľmi priekopnícki v roku 1966, 67, 68, kde sa rozšíril záznam na páske z 4-track na 8-track,  používali zvukové slučky  a podobné veci. Veci, ktoré nikto predtým nepoužil. A dalo by sa povedať, že podobná dekáda bola aj v neskorých 70. rokoch, začiatkom 80. rokov prišli syntetizátory, techniky samplovania a pod. To bolo rovnako veľmi priekopnícke obdobie, mnoho nových nápadov, ako zaznamenávať. Myslím tým, že stále milujem samplery, pretože môžete zobrať všetky prvky ľudského prejavu a dať to do stroja a manipulovať s tým. Myslím, že mnoho ľudí, ktorí pracovali v hudbe a najmä z mojej generácie sú veľmi nostalgickí za sixties a azda aj na to psychadelické obdobie, keď sa nahrávanie záznamov naozaj zmenilo od základu. Totiž zmenilo sa to z nahrávania 10 popových skladieb denne do jedného albumu za šesť mesiacov,  ako napríklad album Pink Floyd alebo niekto podobný.

Ako pristupuješ k hudobnému marketingu/promovaniu svojich albumov? Dá sa vydať a predať album bez veľkých nahrávacích spoločností?

Môj prístup a rozmýšľanie ohľadne marketingu je čistou, ozajstnou nutnosťou. Chcem tým povedať, že si nemyslím, že som v tomto obzvlášť šikovný, ale je to to, čo dokážem spraviť sám. Tak ako mnoho ľudí využívam sociálne siete a hľadám mnohé spôsoby,  ako sa dostať k ľuďom. Našťastie, internet nám prináša veľa takýchto možností. Problém je, že keď som vlastne sám schopný robiť veľa rôznych vecí, rozumiem veľa rôznym aspektom práce hudobného priemyslu, a tak sa môžem zapojiť do propagácie, marketingu, výroby, distribúcie. Všetko však vyžaduje veľmi veľa času usporiadať to. Mať malú nahrávaciu spoločnosť, nájsť vhodných ľudí, dať im prácu… bolo by to ideálne. Ale ja som tak trochu puntičkár, takže si vlastne myslím, že môžem urobiť všetko lepšie,  ako ktokoľvek iný… Nuž to je môj problém. Nie som dobrý v delegovaní práce.

Veríš stále v „koncept albumu“? Moje deti počúvajú skladbu 60 sekúnd a preskočia na ďalšiu. Prežijú albumy?

Myslím, že budeme musieť pochopiť, ako dnes ľudia počúvajú hudbu, a ak chcete prežiť, budete musieť nájsť spôsob, ako s tým pracovať. Takže to nie je otázka, či preferujem koncept albumu, ale skôr otázka ako prežiť. Albumy budú minulosťou, ak už nie sú. Ak tomu už tak nie je  a ľudia nepočúvajú 10 skladieb v rade, odráža sa to v predaji albumov a CD všeobecne. Ako hudobník proste musíš pochopiť, akí sú ľudia dnes. Je to trochu smutné, pretože samozrejme albumy milujem, vyrastal som v 60. a 70. rokoch. Takže albumy mám naozaj veľmi rád. Mám veľkú nostalgiu za formátom, akým album je. A pamätám si, ako si všetci išli najskôr kúpiť album, aké to bolo vzrušujúce dostať vinyl a všetky tiet veci okolo toho. Je to trochu smutné, ale vieš, nemôžeš byť vždy smutný zo zmeny… je to o tom, nájsť dobré vlastnosti tej zmeny.

A čo Alan Wilder v roku 2020? :)

No, že budem nažive… to je dobrá vec.  Naozaj neviem. Chcel by som pracovať svojim vlastným tempom, dúfam, že snáď budem robiť nejakú hudbu. Neviem, či jej bude veľa, chcel by som písať. Páčilo by sa mi písať nejaké pamäte a biografiu. Chcem vidieť svoje deti vyrastať, mám znovu jedno malé dieťa. Chcem sa presťahovať, nie nutne preč z Anglicka, ale na iné miesto, takže toto bude projekt na budúci rok alebo dva… A chcem byť stále šťastný, stále zdravý a dúfajme, že stále nejakým spôsobom  kreatívny.

Mojmír Lieskovský / Alan Wilder, 30,Sept. 2012, Bratislava

[Článok uverejnený so súhlasom autora]