Alan Wilder: Som realista

Monghi Rozhovory zdroj 14

Počas januára si Alan Wilder našiel čas a zodpovedal zvedavé otázky fanúšikov organizovaných v jednej facebook-ovej komunite

Zdravím všetkých. Tu sú sľúbené odpovede na víťazné otázky z vašej súťaže. Niektoré z nich už boli samozrejme zodpovedané aj v minulosti.

Kedy bude vydaný nový album Recoil?
Obávam sa, že odpoveď na túto otázku sa bude niesť v negatívnom duchu - samozrejme, nie je to zámer, no som realista.
Každý z vás si je zrejme vedomý faktu, že za posledné roky predaj hudby v klasických formátoch dramaticky poklesol. Recoil bohužiaľ nie je finančne životaschopný projekt a nebol ani v minulosti. Už dlhé roky nemám z predaja mojej hudby žiadne zisky. Ak aj nejaké boli, boli použité na splatenie dlhu Mute Records, keďže v prípade mojich prvých albumov riadne prekračovali rozpočet (to nebola ich chyba, jednoducho tak sa to v tých časoch robilo). Len pre príklad, v 1990-tych rokoch bolo stále úplne normálne utratiť za video, povedzme 40 000 libier (toľko nás stálo video k singlu "Drifting") a pritom sa to video sotva vysielalo. To sa ale nesťažujem, ani nepodceňujem, to sú jednoducho fakty.

Od istého času, a prakticky dodnes, si projekt Recoil financujem sám, nahrávam v mojom vlastnom štúdiu a podobne. Mute ma vlastne od čias, kedy nastúpili súčasné trendy financovania, nikdy nepodporili a ja si jednoducho nemôžem dovoliť vysedávať v štúdiu značnú časť kalendárneho roka a venovať sa hudbe, ktorú si kúpi iba zopár ľudí. Je smutné, že dnes si ľudia zvykli zaobstarávať hudbu zdarma, prípadne ju ilegálne zdieľať a sťahovať. Koncertovanie samozrejme nejaké zisky prináša, ale k tomuto ja veľmi neinklinujem. A ak by som aj dal dohromady nejakú kapelu, tak pri množstve predaných vstupeniek, ktoré by som mohol reálne očakávať, by to bola aj tak finančná strata.

Pravda je taká, že som bol vlastne zo všetkých strán dotlačený (ľuďmi, ktorí mi boli ochotní pomocť bez finančnej náhrady) k tomu, aby som veci ešte udržal v chode. Ja chápem, že sú aj iné spôsoby, ako sa udržať - vydávať si veci sám, prípadne finančné zbierky - a samozrejme, že sa úplne nechcem z toho všetkého vyšachovať, no nateraz mám pred sebou dôležitejšie priority, ktorým sa musím venovať. Úprimne, tá predstava, že musím hudbu zo svojho života vylúčiť, ma desí. Ale ak sa mi konečne podarí dotiahnuť do konca nové bývanie a znovu vybudovať malé štúdio (to súčasné je kompletne rozobraté a zbalené), potom sa možno prinútim pokračovať tam, kde som to musel stopnúť.

Tvoj obľúbený album Depeche Mode z "postwilderovských" čias?
Pravdepodobne "Ultra". Obzvlášť sa mi páčia skladby ako "Barrel Of A Gun" a "Home". Nejak som sa k nim dostal v čase, kedy sa remastrovali albumy kapely. Fakt je, že od môjho odchodu boli všetky albumy masívne komprimované (myslím zvukovo), takže z nich mám pocit, akoby vám do tváre udreli silnou zvukovou palicou ešte predtým, než sa vám do uší dostane samotná hudba. Pochybujem, že samotná kapela nesie z túto skutočnosť zodpovednosť, skôr sú to nejaké nariadenia z hora.

Najčudnejšia vec, akú ti kedy fanúšikovia vyviedli?
Tých posadnutých ľudí nás prenasledovalo veľa. Dostal som množtvo veľmi čudných listov, či už od brazílskych transvestitov alebo od Východoeurópanov, ktorí komponovali svoje fantázie asi s Google translatorom :), z čoho sa vyvinuli často veľmi znepokojujúce korešpondencie! Pamätám si na fanúšika, ktorý chcel so mnou hrať "hru na mačku a myš". Zopár postarších fanúšikov pomenovali svojich synov menom Alan, iní zasa táborili pred mojim domom poobliekaní od hlavy po päty v koženných veciach a to počas tých najhorúcejších letných dní. Tuším sa jeden z nich vtedy doslova upražil. Možno vás však prekvapí, že mnohí z nich sa účastnili aj mojich projektov (za čo si ich veľmi vážim), či už išlo o promo záležitosti, fungovanie webových stránok venovaných projektu Recoil, točili filmy, poriadali jednotlivé eventy, investovali do aukcie mojich spomienkových predmetov a podobne. Jeden z nich si nedávno kúpil môj Mercedes a ďalší, so všetkou vážnosťou, aktuálne kupuje môj dom.

Prečo si sa po albume "Some Great Reward" rozhodol skoncovať s písaním textov?
Kedykoľvek som napísal nejaké tie texty, tak po tom, čo som si ich opätovne prečítal, tak mi prišli naivné, hlúpe a nepoetické. Myslím, že moja autocenzúra bola až príliš striktná a to mi nikdy nedovoľovalo sa akýmkoľvek spôsobom vyjadrovať. Rád píšem prózu, no nemal som pocit, že by to malo nejakú hodnotu a preto som sa rozhodol nesústrediť sa na veci, s ktorými som nebol spokojný. Experimentovanie so zvukom, orchestrácia, aranžmány a produkčné techniky mi prídu omnoho zaujímavejšie a užitočnejšie. Na druhej strane, asi som fakt blázon, pretože práve publikovanie prináša peniaze! No keď fungujete v kapele, tak za produkciu žiadne extra peniaze nečakajte ...

Ktorý z iných hudobníkov ti zložil najväčšiu poklonu?
Gary Numan vždy utrúsi nejaké to milé slovo (Boh mu žehnaj) o projekte Recoil, obzvlášť v spojitosti s albumom "Songs Of Faith And Devotion", ktorý považuje za štartér jeho pokusu znovuobnoviť svoju kariéru. Trent Reznor sa netajil obdivom k albumu "Liquid" a dokonca pravidelne znel pred začiatkom koncertov na jednom z mnohých turné Nine Inch Nails. Na iných si teraz nespomeniem.

Prečo práve názov "Recoil"? Aký je význam tohto slova?
Žiaden veľký význam nemá, len sa mi páčilo, ako to slovo "Recoil" znelo. Pokiaľ ide o význam, týmto výrazom sa označuje akési myknutie, či naľakanie sa, prípadne reflexný pohyb spôsobený nárazom alebo násilným úderom, možno strachom a to celkom ladí s tým, čo sa snažím svojou hudbou vyjadriť. Povedané inak, hudbou Recoil sa snažím vytvoriť v poslucháčoch akúsi reakciu, než by mala okolo nich prejsť bez povšimnutia.

Obľúbená spomienka na detstvo?
Prelom 1960 a 70-tych rokov, kedy som po škole utekal na Loftus Road a sledoval tréningy a zápasy QPR. Mojim hrdinom bol Rodney Marsh, a najmä legenda, akou je Stan Bowles - ale to bolo evokované atmosférou, ktorú vytvárala moja predstavivosť... davy dychtivých fanúšikov, svetlomety žiariace v hmle a daždi, zablatené ihriská, vôňa cigaretového dymu... zvykol som na zápasy chodiť s mojim otcom Albertom a našim susedom, "strýkom" Billom. K tým ďalším spomienkam patrí pobehovanie po našej obývačke, kedy som ako 4-5 ročný s červenou umelou gitarou, vianočný darček, spieval "Baby Baby". A tá najstaršia - ako som si vzadu za našim domom v Actone rozbil hlavu a moja vydesená mama ma držala nad kuchynským dresom, do ktorého stekala krv! Ešte aj po 50-tich rokoch tam mám jazvu. Takže, nie je to najmilšia, no rozhodne najstaršia spomienka (viď foto z roku 1962 alebo 1963).