Bluesové korene (2005)

Dave Gahan o živote po smrti, japonských fanúšikoch a utajovaných bluesových koreňoch jeho domovskej kapely.

"Učím sa veľmi pomaly," povie frontman Depeche Mode, ktorý sa po 25 rokoch kariéry predstavil na novom štúdiovom albume kapely, "Playing The Angel", po prvýkrát v úlohe skladateľa. "Chalanom som svoje skladby predstavoval dosť rozpačito, nakoľko som sa im vlastne ukázal v úplnej nahote."

Gahan sa od roku 1996, kedy sa takmer predávkoval drogami k smrti, udržiava v triezvom a čistom stave. Rok predtým sa dokonca pokúsil o samovraždu, keď si prerezal žili na zápästí. "Vo všetkom akoby som dosiahol konca," povie spevák, ktorý sa po tretíkrát oženil a stal sa otcom malej dcérky. "Veci, ktoré som miloval mi prestali dávať zmysel a prepracoval som sa na úplne príšerné miesto."

Po sklamaní z úspechu s albumom "Exciter" (2001) sa teda kapela vracia v syth-rockovej podobe s albumom "Playing The Angel". Kapela má pred sebou turné po amerických arénach, ktoré štartuje v novembri, a vo svojom setliste ponúkne aj skladby siahajúce až do roku 1981, kedy debutovali s albumom "Speak&Spell". "V porovnaní s tým, čo produkujeme dnes, pôsobia tie skladby dosť čudne," povie Gahan. "To akoby sa dali The Beatles opäť dohromady a v setliste postavili proti sebe "Love Me Do" a niektorú z Lennonových neskorších skladieb."

Prvý album, ktorý si si kúpil?
Ten úplne prvý, na ktorý som sa doslova tešil, bol buď "Diamond Dogs" alebo "Ziggy Stardust" od Davida Bowieho. Predtým, a to už teraz vážne váham, to boli tie malé single od Slade, T.Rex a iných kapiel, ktoré som videl v programe Top Of The Pops. Spomínam si, ako som tam po prvýkrát videl The Rolling Stones - mama mi raz vravela, že som ako malý zvykol pobehovať po izbe a napodobňovať Micka Jaggera. Zjavne som za to získaval aplauz a celkom som si to užíval. V tomto smere sa evidentne nič nezmenilo.

Aká hudba zvykla znieť vo Vašom dome, počas Tvojho detstva?
Môj otčim, ktorý zomrel keď som mal 9, hral vo veľkej kapele na saxofón. Zvykol som posedávať dolu na schodoch a počúvať hudbu, ktorá vychádzala z izby na poschodí. A takisto som mal možnosť počúvať všetok ten podivný jazz z produkcie ľudí ako John Coltrane a Miles Davis a ono ma to nejak oslovilo. Ale moja mama pre zmenu počúvala Johnny Mathisa a podobné šialenosti. V prípade mojej staršej sestry to bolo ešte horšie. Z jej izby zneli Barry White a The Stylistics. Takže, v podstate mi nástup punku zachránil živoť.

Ako si sa vlastne k punku dostal?
Pamätám si, ako bola mojaj mama pobúrená, keď sa v telke objavili Sex Pistols. A myslím, že to so mnou pohlo. Zrazu sa objavilo niečo, s čím som sa mohol identifikovať a čo by moju mame skutočne naštvalo.

A kedy si začal mať pocit, že by si mohol spievať?
Myslím, že tento pocit je stále v prebiehajúcom procese, skutočne (smiech). Nemám rád tón svojho hlasu. Zisťujem však, že ak sa ponorím do seba hlbšie a som k sebe úprimnejší, zbavím sa všetkých tých somarín, tak sa dostanem na miesto, kde sa mi páči.

Robili ste si niekedy srandu z nahrávok projektov Vince Clarkea, po tom, čo od Vás odišiel a založil Yazoo?
Aby som bol úprimný, skôr sme tak trochu žiarlili. Ich debutový singel, "Only You", bola vlastne skladba, ktorú nám pôvodne ponúkol, keď od nás odchádzal. Ja som zareagoval v štýle, "nie som si ňou istý". No jasné, že z nej bol obrovský hit.

Ako sa na Váš nový album dostala tradicionálka "John The Revelator"?
Moja prvá reakcia, po tom, čo s ňou prišiel Martin, bola: "Nie je to presne to isté, ako verzia od Son House?". Son House cituje Zjavenie a my robíme presný opak: my hovoríme, že si Zjavenie nevšímame. Keď naše skladby rozložíte, tak zistíte, že v základoch obsahujú prvky starého bluesu, gospelu a spirituálnych vecí. Či už je to v prípade "Personal Jesus" alebo "Condemnation", jednoducho to tam je.

Takže ste v podstate taká utajená stará rocková kapela?
Ja neviem, ale podľa mňa Martin hrá veľmi rád staré bluesové skladby. Obzvlášť keď si trochu vypije.

Ty osobne počúvaš elektronickú hudbu?
No, vtip je v tom, že ja si viac užívam kapely, ktoré elektroniku takmer nevyužívajú. Či už ich o Nicka Cavea, White Stripes, PJ Harvey, Muddy Waters alebo Neila Younga, v ich produkcii veľa syntezátorov nenájdete.

Čo hovoríš na "Personal Jesus" v podaní Johnnyho Casha?
Úplne nás to dostalo. Martin sa k tomu postavil, akože nič, v štýle, "áno, myslím, že je to celkom dobré." Ja mu na to, "Martin, veď toto je ako keby Elvis prespieval jednu z Tvojich skladieb!"

V roku 1996 si prekonal zástavu srdca, po tom, čo si sa predávkoval speedballom. Spomínaš si niečo z tohto stretnutia so smrťou?
Asi najviac ten ohromujúci pocit, že som si urobil niečo skutočne zlé. A všetko, čo som videl, bola len tma. Bol som v podstate odpísaný človek. A to ma naštartovalo a pokúsil som sa svoj život zmeniť.

Najpodivnejšie stretnutie s fanúšikmi?
Pravdepodobne v Japonsku, kde sú fakt čudní fanúšikovia, prenasledovali nás úplne všade. Máte pocit, že ste u nich absolútne obľúbení no a potom, keď si ich, takpovediac, vpustíte do kuchyne, Vám ukážu albumy svojich "trofejí". A zrazu so zdesením zistíte, že sa pozeráte na fotky každej kapely, ktorá sa v Japonsku objavila za posledných desať rokov.

Máš na mysli napr. Cheap Trick a podobne?
Úplne každá kapela, na ktorú si spomeniete. To si už len poviete, "No čo už, tak nie som ničím výnimočný."

zdroj: Rolling Stone, 03/11/2005