Bowie súčasnej generácie

Ďalší z doposiaľ nezverejnených rozhovorov z obdobia promo kampane k albumu "Spirit". S Davidom Gahanom z jarného Berlína pre nemecký magazín Provocateur.

Včera sa Vášho berlínskeho koncertu zúčastnilo len pár stoviek fanúšikov. Aký to bol pocit, hrať na takom, doslova intímnom koncerte?
Bolo to niečo skutočne výnimočné. Zreteľne sme videli všetkých návštevníkov, aj pódium bolo osvetlenejšie, než zvyčajne. To z dôvodu, že všetko bolo filmované a vysielané prostredníctvom internetu. Cítili sme sa akýsi nechránení. Nakoniec, odohrali sme len zopár piesní.

Nechránení? Obyčajne hráte na štadiónoch pred 70 - 80 000 ľuďmi.
Ale tam vidím iba prvé rady. Ak sa však raz ponorím do svojej pódiovej role, ani to pre mňa nemá význam. Vtedy sa zosobním s charakterom, ktorý na pódiu prezentujem. V tom momente sledujem iba to, čo sa deje bezprostredne okolo mňa, inak sa úplne stratím v skladbách, ktoré spievam.

Čo prežívaš tesne pred nástupom na pódium? Cíti aj taký ostrieľaný umelec, ako ty, stále nervozitu, až strach?
Tie pocity tam jednoznačne sú. Úzkosť, napätie, akoby ste sa na vlastné telo pozerali zvonku. A potom príde ten moment pravdy, kedy sa musíte dať dohromady a začať. Ak do toho nedáte všetko, môže sa to vyvinúť inak, ako by ste očakávali. Publikum oklamať nemôžete. Okamžite pozná, či do toho dávate všetko alebo nie.

Včera si ku koncu pôsobil vyčerpane. Pôsobilo to, akoby si skončil cvičenie vo fitku.
A to sme hrali len hodinu. Náš štandardný koncert trvá dve hodiny, čo je už rozdiel. Niekedy sa musím naozaj kontrolovať. Ak idem na plný plny, do hodiny sa odrovnám. Potom si uvedomím, do čerta, a ešte ďalšiu hodinu. Musíte jednoducho energiu šetriť. Včera bolo v sále aj extrémne teplo, možno to spôsobovalo to osvetlenie. Skutočne som sa veľmi potil.

A bol to prvý koncert Depeche Mode, ktorý bol vysielaný 360-stupňovou technológiou. Ako sa pozeráš na skutočnosť, že niekoľko miliónov ľudí z celého sveta sa mohlo stať súčasťou vašej virtuálnej reality?
Bola to zábavná skúsenosť a divákom to ponúklo úplne novú perspektívu. Ale ja som sa s touto technológiou stretol už predtým. Počas nahrávania albumu sme v newyorskom štúdiu natočili 360 stupňové video.

To hovoríme o koncerte v New York Highline, kde ste takisto nahrali coververziu Bowieho "Heroes"?
Presne tak. Nebol to doslova koncert, len také krátke vystúpenie za prítomnosti priateľov a niekoľkých pozvaných ľudí. A áno, práve tam sme nahrali aj našu verziu skladby "Heroes".

"Heroes" v podaní Davida Gahana. To znie zaujímavo.
Áno, bolo to skvelé. Nemám ani potuchy, kedy tú skladbu vydáme, ale snáď čoskoro. Skladba samotná je už zmixovaná, strihá sa iba video.

Dokonca aj na albume "Spirit" cítiť odkazy na Davida Bowieho. Príkladom je skladba "Cover Me".
To je pravda, táto skladba bola inšpirovaná jeho skladbou "Life On Mars". Ale len obrazne. Nakoniec, Bowie bol pre mňa vždy veľkou inšpiráciou. V časoch mojej puberty spieval o veciach, ktoré mnou hýbali, spieval o tých a pre tých, ktorí sa cítili inak, cítili sa v tomto svete odcudzení.

Tak ako bol David Bowie hrdinom tvojej mladosti, si dnes akýmsi "Davidom Bowiem" generácie súčasnej.
Znie to lichotivo, keď to takto poviete, ale pre mňa bude navždy iba jeden jediný David Bowie. Ovplyvnil ohromné množstvo umelcov, takže môžem byť len rád že som medzi nimi. Ale rovnako ako Bowie, aj ja som kradol množstvo mojich nápadov od iných :) Najdôležitejšie je však spievať piesne po svojom. To som sa naučil práve od Bowieho. Ako tínejdžer som sledoval vystúpenia umelcov ako James Brown, Mick Jagger, či spomenutého Davida Bowieho, takže ich vplyv cítiť aj v mojom vystupovaní.

Keď si už spomenul Micka Jaggera, dnes máš 55 a s kapelou ste na scéne už takmer 40 rokov. Necítite sa tak trochu ako The Rolling Stones?
Ani nie, kým sa dopracujem k tomu bodu, čaká ma ešte 20 rokov. Ale na poslednom turné sme sa s nimi stretli v Kalifornii, v jednom hoteli.

To ako naozaj? Rozprávaj!
Náš bicman, Christan, sa veľmi dobre pozná s Charliem, bubeníkom Rolling Stone, majú za sebou dokonca niekoľko hodín spoločného hrania u neho doma. Charlie sa dokonca prišiel pozrieť na naše vystúpenie v LA, v klube Troubadour.

Páčilo sa mu?
Áno. Keď sme spolu posedávali pri hotelovom bazéne, tak mi povedal, že mu počas koncertu prišlo zábavné, že s Christianom zažívajú roky rovnakú skúsenosť.

Čo tým myslel?
No to, že 40 rokov svojho života sa díva na toho istého chlapíka, v jeho prípade Micka Jaggera, zo zadnej časti pódia, hlavne na to, ako vrtí zadkom. A presne toto zažíva so mnou Christian :)