Dave Gahan pre WFMU (03/2023)

V New Yorku, pred presunom do Kalifornie, nahral David príjemný rozhovor pre svoju obľúbenú rozhlasovú stanicu WFMU, ktorý sa do vysielania dostal 1.marca 2023.

pozn. na úvod: preklad z odposluchu

Máš nejaké obľúbené programy z ponuky WFMU?
Dave: Zvykol som počúvať "Trouble". Ale počúvam Vás čoraz častejšie. A hlavne ráno, pretože ... je ráno. Vysiela vtedy Clay Pigeon? Ale v jedno ráno, a prisahám Bohu, že sa to stalo, bol som v kuchyni a dvere boli pootvárané , keďže Stella sa v noci totiž vrátila z koncertu svojej kapely. Manželka už bola tiež hore a tak som pustil rádio. Robím teda kávu, ladím rádio, nastavím Vašu stanicu a zrazu, presne v tom momente zaznela "Ghosts Again". Chvíľu som zaváhal, skontroloval, či sa náhodou nespustilo CD, pre istotu mrkol na naladenú stranicu a presne to bol ten moment nadšenia. Sme v rádiu! Objavil sa tam náš syn Jonah, vravím mu, počúvaj ... a zavolal som na Rosie. Rosie!! Z izby sa ozvalo, čo je? A ja som skríkol, "sme tam! Hrajú nás v rádiu!!!" Bol som neuveriteľne nadšený!

Príde mi úžasné, že aj po 44 rokoch, čo funguješ s kapelou, Ťa dokáže nadchnúť fakt, že Vás hrajú v rádiu.
No, nejaký čas som nás z éteru nepočul, dokonca ani môj hlas. A teší ma fakt, že počujem našu skladby z frekvencie, ktorú rád počúvam. To sa tak často naozaj nestáva. Viete, ja mám svoje zvyky, ktoré nerád mením. Takto som si našiel aj Vašu frekvenciu a dnes teda počúvam Vaše vysielanie aj keď idem niekam von, vďaka telefónu to nie je problém, alebo keď som v sprche ...

No áno, v podstate všetko máme neskôr dostupné v archíve.
Áno, ale viete, Vaše rádio si veľmi cením. Ono to trochu súvisí v časmi, keď som žil v Anglicku a začalo vysielanie alternatívnych rádií. V jednom takom rádiu vysielal, keď som mal 12 - 13, či 14 rokov, John Peel. Keď mal vysielať, zaliezol som do postele v izbe, ktorú som zdieľal so svojim bratmi, prikryl som sa paplónom a na takom maličkom mono rádiu som počúval Peelove relácie, resp. jeho John Peel Sessions. A práve takto som po prvýkrát počul Joy Division, Siouxsie And The Banshees a podobne. O pár rokov neskôr som ich už zažíval na koncertoch v puboch a na podobných miestach.

Bolo to naozaj úžasné roky. Ja sám som v New Yorku pracoval v jednom študentskom rádiu, v rokoch 1980 - 1982 a tam som bežne hrával ranné nahrávky kapiel, ktoré si spomenul. Ale keď už sa bavíme o rádiu, ty si sa už v minulosti neraz zmienil o tom, ako Vám v kariére veľmi pomohli práve tie študentské a alternatívne rádiá. Samozrejme, dnes už ste niekde inde, ste všeobecne známi, máte omnoho viac fanúšikov, lenže dnes už veci fungujú inak. Nemáš ale pocit, že tie študentské rádiá alebo aj naše WMFU by sa mali vrátiť k fungovaniu, ako tomu bolo v časoch, keď ste začínali?
Dobrá otázka. Kiežby, ale ono to asi také jednoduché nebude. Ja už napr. dnešnú dobu nestíham. Moja dcéra dnes všetko rieši cez sociálne médiá, dnes takto jednoducho ľudia komunikujú a získavajú informácie. Ja na to pozerám a nechápem. Nemám ani účet na instagrame, nevenujem sa tomu. Jasné, poznám Facebook a podobne, ale divím sa, že kde na to ľudia berú čas. Síce nie som úplný idiot, ale aj tak ... radšej si pustím normálnu platňu, či celý album. Mal som však šťastie, že som objavil Vaše rádio. Hlavne, že idete bez reklám a ja Vás samozrejme aj finančne podporujem. Ono je veľmi milé, keď si človek môže v nedeľu ráno dopriať Vašu reggae šou.

Takéto slová sa dobre počúvajú ...
Ale áno, reagge nedeľu si doprajem vcelku často. Minulý týždeň sme boli v Európe a moja dcéra mi poslala krátke video s názvom "It´s reggae Sunday", takže, ono je to istým spôsobom pre mňa dôležité. Vo Vašom vysielaní znie hudba rôznych generácií, aj alternatíva, či abstraktná hudba, ktorú človek inde počuje len veľmi zriedka. Takže, keď som v dosahu, tak Vás počúvam. A keď na niečo zaujímavé natrafím, tak si to viem potom dohľadať napr. na SoundCloude a podobne. A to mi trochu pripomína časy, keď som vyrastal. Vtedy sme nové veci mohli neskôr počuť v puboch, debatiť o nich alebo sme zašli na trhy. Peniazí veľa nebolo, keď sme aj zašli do nejakého obchodu so singlami, tak viete ako to bolo. Čakali ste na moment, kedy sa predavač otočil, šupli singel pod bundu a možno sa Vám podarilo zdúchuť. Alebo bolo bežné zájsť k niekomu, kto daný singel vlastnil a tam ste si to mohli vypočuť. Keď som niečo vlastnil, tak to bol taký malý poklad. A funguje to takto u mňa dodnes. Mám rád, keď vlastním nejakú nahrávku, veľmi si ju cením. Ale mám v tomto smere trochu obavy. Ľudia už ani pri hudbe nemajú dostatok času. Vyberú si skladbu, ktorú chcú práve počuť, zvyšok albumu ich veľmi nezaujíma a pritom, my stále vydávame albumy. Zakaždým starostlivo zvažujeme, ako album vtesnať na vinyl napríklad. Koľko strán bude mať celý album na vinyle? Môžeme ísť na maximum v tomto smere? Ono to totiž súvisí potom s kvalitou zvuku. Ak to dáme len na tri strany, aká bude sekvencia? Ako to budú asi ľudia počúvať? Sekvencia albumu je pre nás mimoriadne dôležitá.

To už sa teda bavíme o Vašej spoločnej práci s Martinom.
Presne. Ja v tomto smere začínam pracovať veľmi skoro. Keď už máme v určitej podobe k dispozícií 5 - 6, či 7 skladieb, začínam ich intenzívne počúva, premýšľam ako ich ukotviť a podobne. Napr. pri tomto novom albume som okamžite vedel, že "My Cosmos Is Mine" bude tá skladba, ktorá nastaví atmosféru albumu. A rovnako som dúfal, že moja skladba "Speak To Me" bude celý album uzatvárať. To všetko sa stalo ešte zrejmejším po tom, čo sme začali nahrávanie s producentom Jamesom Fordom, ale aj Martou Salogni, ktorá je úžasná. Je neuveriteľne zručná v používaní slučiek a oneskorení.

Máš asi na mysli tie staré analógové technológie.
Presne. Je v tom fakt dobrá. My sme tie páskové technológie používali v našich ranných obdobiach. Všetko to bolo o efektoch, ozvenách, všetko sme to strihali, spájali, všade sa povaľovali nejaké kúsky pások. V tomto je ona čistý profesionál. Doslova umelec, pretože ono to svojim spôsobom aj umenie je. A k tým skladbám to veľmi pasovalo. Pre skladbu "Speak To Me" sme slákové party nahrávali v Shangri-La štúdiách, kde sme strávili 5, či 6 dní a následne sme tie veci sprocesovali. Procesovalo sa všetko, nič nezostalo v pôvodnom stave. A presne o tom sú Depeche Mode. My nezapadáme vlastne nikam. Ani sme nikdy nikam nepasovali. Ale presne tak sa nám to páči.

A to Vám slúži ku cti.
No áno, ale rádia s tým mali vždy problém. Aj keď sa našej nahrávke darilo, nevedeli kam nás zaradiť.

Aj preto sú tie skladby také dobré
Je to alternatíva? Club? Pop? Je v tom kúsok všetkého. A ja som k tomu veľký fanúšik Muddy Waters, ako aj PJ Harvey, alebo Suicide, Noir, Kraftwerk a tomu všetkému sme vystavení.

Ako sa toto všetko potom dostáva do Vašej produkcie? Je to niečo, o čom vedome premýšľate alebo ide o akýsi samovoľný proces?
Za tie roky sme sa postupne dopracovali do stavu, kedy sa na náš nový album vkrali naše vlastné vplyvy z našich starších albumov. Ale takisto, ako vždy, čerpáme z takých štýlov ako blues, gospel, soul, rovnako ako tvrdej elektroniky, filmových soundtrackov a myslím, že toto všetko sa zlialo do celého procesu nahrávania. Toto sme sa, myslím, naučili už v našich ranných časoch od Daniela Millera, ktorý nás ešte aj dnes príde pozrieť do štúdia, keď na niečom pracujeme. Aj tentokrát s nami strávil asi týždeň, priniesol so sebou nejaké nápady, pozrel sa, na čom pracujeme. V minulosti so sebou vždy priniesol nejaké nové "hračky", s ktorými sme mohli pracovať, on bol kedysi niečo ako bláznivý vedec. Martinovi sa takýto prístup veľmi páči. On zájde vždy niekde do kúta, kde sa hrajká so svojimi Eurorack-mi, Marta tá sa tiež bavila s páskovými slučkami, James si často brnkal na bassgitaru a ja som si vtedy sadol a sledoval to. Je úžasné, že každý z tých ľudí je v niečom naozaj dobrý. Za tie roky sme sa spolu naučili fungovať, lenže ... dnes mi zostal len Martin. A spolu s Jamesom a Martou sme vytvorili taký malý pracovný tím. Ale používali sme aj iné nástroje, spomenul som slákové party, no James je v podstate multiinštrumentalista, zvláda hru na bicie, gitaru, bassgitaru, piáno, je fakt veľmi šikovný. Martin tiež inklinuje týmto smerom. Ale v momente, ako si zavesí na krk gitaru, zapojí ju do zosilňovača ... viete, je to jeden z tých najlepších "pištolníkových" gitaristov.

On myslím hrá na gitare aj na pódiu.
A to je ďalší aspekt Depeche Mode. Na pódiu sme totiž opäť úplne iní. My sme sa totiž nikdy nekategorizovali v štýle, ty budeš hrať na gitaru, ty na bassu, ty na bicie ... keď spolu hráme, je to vždy o objavovaní.

Máme už len minútu, či dve, čo mi je veľmi ľúto, ale rád by som poznal Tvoj pohľad na jednu vec. Na konci marca Vám teda vychádza nový album, "Memento Mori", myslím 24.marca. A myslím, že v rovnaký deň štartujete turné, ale, obe tieto udalosti prebiehajú, bohužiaľ, bez účasti Andyho Fletchera. V súvislosti s týmto, nepociťuješ určité obavy alebo máš iné očakávania, či nádeje?
No, tých "prvýkrát" bolo viac. Po prvýkrát, za viac ako 40 rokov, sme s Martinom boli v štúdiu bez Fletcha. On zvykol po štúdiu pobehovať, ale istým spôsobom si aj k tomuto albumu našiel svoju cestu. Akoby do mňa vstúpil jeho duch alebo ako to nazvať. Dialo sa tak zakaždým, keď som v štúdiu spieval. A to tie skladby vznikli dávno predtým, než Fletch skonal. V Santa Barbare sme začali bez neho, chystali sme tam s Martinom demá. On sa mal ku nám pripojiť a mal si tie skladby prísť vypočuť. Očakávalo sa, že bude fungovať, ako bolo u neho zvykom, myslím jeho komentáre v štýle, tak s týmto ste zašli priďaleko, mali by ste urobiť toto a tamto, toto ešte potrebuje niečo pridať, toto je dobrá skladba, ale už sa Vám ju podarilo pokaziť ... a podobne. A toto nám v štúdiu veľmi chýbalo. Po práci sme sa zvykli ísť spolu niekam najesť ... Ale napriek tomu sme v pohode, nemusíte mať obavy. Spomínam si aj na to, ako sme boli v New Yorku a šli na fotografovanie s Antonom Corbijnom. Aj pre neho to bolo niečo "nové", zrazu sme tam boli iba dvaja. A potom tie ďalšie záležitosti, filmovanie, poskytovanie rozhovorov. A drobnosti ako keď sme boli v hoteli, Fletch si v zapálil, cez otvorené okno mi do izby vtiahlo dym a už vznikla zvada, kedy som na neho kričal, či musí fajčiť tie smradľavé cigarety, veď ja večer spievať. Chýba mi v súvislosti s ním veľa vecí, ktoré ani nie je možné opísať. No a tie koncerty ... už sme nejaké vystúpenia absolvovali, v Európe, kde sme odohrali zopár skladieb pred publikom. Predtým som zvykol mávať Fletcha po mojej ľavici a jeho prítomnosť na pódiu bola vždy citeľná. Jednoducho som vždy vedel, že tam je. Tak som tam teraz presunul Christiana, jednoducho potrebujem za sebou na pódiu cítiť istú silu, energiu. Lenže, keď som sa zrazu teraz obzrel cez plece, cítil som ... ja neviem. Keď sa ma ale na konci roka, po 100 koncertoch spýtate, ako sa cítim, určite Vám poviem, že chcem ísť domov, ale v tejto chvíli sa na to samozrejme teším. Bude to samozrejme iné, no s Depeche Mode to je zakaždým iné.

Som si však istý, že fanúšikovia Vás veľmi radi privítajú späť a všemožne Vás podporia.
Ono, také tie malé koncerty so zopár ľuďmi sme už v minulosti uskutočnili. Ľudia také potrebujú a k tomu, tí najoddanejší fanúšikovia sú strašne radi, že pokračujeme, že sme sa album rozhodli dokončiť, že sme sa opäť do toho všetkého pustili. Viete, ako vždy, je tu album, turné a s Martinom si vravíme, že kto vie, čo bude po tom? Ten názov "Memento Mori" k tomu všetkému doslova sedí. Hneď za tým by malo nasledovať "carpe diem", čiže ... človeče, toto tu máš, užívaj si to!

Tak, veľmi pekne, že si si našiel čas s nami podebatiť. A takisto vďaka za podporu a počúvanie nášho vysielania.
Ja ďakujem za to, čo robíte. A pozdravte odo mňa celý Váš tím.