Dave Gahan: “Sme tak trochu čudácka kapela” - II.

Druhá časť vydareného rozhovoru s Davidom Gahanom pre portál Electronic Beats.

Spomenul si vašich fanúšikov v Nemecku, ktorí sú viacmenej známi svojou posadnutosťou. Obzvlášť zreteľne a v úplnej kráse to bolo vyobrazené v dokumente o vašej fanúšikovskej základni "The Posters From The Walls". Daniel Miller dokonca film zafinancoval, ale podľa Jeremyho Dellera, s ktorým sme sa naposledy rozprávali, vy osobne ste s vašim vyobrazením v tom dokumente veľmi nadšení neboli.
Tak zaprvé, k Jeremymu neprechovávam žiadne neúctu. Vytvoril až extrémne vydarený dokument o našej kapele, hlavne v tom smere, kedy jasne vidieť, ako sme pre našich fanúšikov dôležití: v ich vývoji, v ich životoch, v ich samotnom bytí. Keď ľudia ku mne na ulici pribehnú, to nie je v štýle "Jééj, to je ten týpek!". Obyčajne ľudia ku mne pristúpia a priamo do očí mi povedia: "Veľmi pekne ďakujem za vašu hudbu. Naozaj mi pomohla." To je skutočne úžasné. Ale pokiaľ ide o samotný film, síce nemôžem hovoriť za Martina a Fletcha, ale celá tá vec mi prišla úlisná, takmer sa z toho stala komédia. No nie v dobrom slova zmysle. Vôbec to nepoukazovalo na rôznorodosť našich fanúšikov a film sa sústredil len na jednu oblasť. Akoby nás vystrihli, dali tam naše mená a povedali, "Pozrite akí sme dôležití." Urobili si reklamu sami pre seba. Čo je ok, veď to robíme aj my. To predsa robíme práve teraz...

Tak, ale nie iba to.
To je pravda. Tak, či onak, asi si to musím pozrieť ešte raz. No už som to videl dvakrát. Celý ten bicí zbor, dievča z Ruska, ktoré nás maľovalo a samozrejme tá nemecká rodinka... pre mňa to nebolo dostatočne objektívne. Aj keď to bolo urobené veľmi dobre. Takisto načasovenie bolo hrozné, príliš sa sústredili na to, čo bolo, nie na to, čo sa deje teraz...

Tak späť do súčasnosti. Opustili ste Mute a "Delta Machine" vydávate pod iným labelom, hoci Mute boli vždy, medzi inými, akýmsi prístaviskom stability a vždy boli s vami spájaní. Prečo tá zmena?
Je to trochu komplikované. Daniel bol samozrejme zapletený aj do nahrávania tohoto albumu - ako do samotného procesu a bol aj pri mnohých dôležitých rozhodnutiach. Všetko to začalo v období albumu "Exciter", kedy Daniel, s našim požehnaním, upísal Mute spoločnosti EMI. A tým pádom sa vzdal kontroly nad mnohými vecami. Ponechal nám samozrejme kompletnú kontrolu, no tesne pred započatím nahrávania "Delta Machine" sa začalo pošuškávať o zmenách v EMI. Nechceli sme zostať v neistote a neskôr riešiť veci cez súdy, určite ste počuli o podobných prípadoch. Daniel dnes stále vlastní Mute Artists, no nie Mute Records, ktorú sa neúspešne snažil odkúpiť. Ponúkal dokonca viac a bol z toho veľmi smutný, čo som sa dozvedel celkom nedávno. Chcel to všetko získať späť, no my sme mu povedali, "Dan, musíme sa pohnúť." Nechceli sme byť tým pilierom, čo to všetko drží pohromade. Museli sme sa sami seba spýtať. "Kde sú Mute? Čo je vlastne Mute? Kto ich distribuje?" Tak sme sa rozhodli poobzerať po trhu a Sony nám ponúkla najlepšie podmienky s tým, že sme si stále istí, že Daniel je stále s nami a my máme istotu, že máme nad všetkým, čo robíme, kontrolu. A čo je najdôležitejšie, počnúc rokom 2015 budeme môcť prevziať kontrolu nad kompletným našim katalógom. Budeme ho vlastniť. Už nebudú žiadne nejasnosti. Po "Delta Machine" budú teda veci pod našou skutočnou kontrolou. Pre nás je Daniel jedna z najdôležitejších častí našej práce. Je našou konštantou a tak to chcem aj zachovať.

V jednej z posledných biografii vás Simon Spence opísal ako kapelu šíriacu britské elektronické blues, postavené na útrapách a pracujúcej triede Basildonu...
To je pravda.

No mne sa zdá, že v období albumu "Violator" sa to blues zmenilo na niečo omnoho duchovnejšie a hlavne tradične americké - čo je očividné obzvlášť na albume "Delta Machine". Značná časť albumu sa pohráva s tradičnými bluesovými témami - zápasy s diablom a vyháňaním démonov. Takže otázka v tomto smere.. ešte stále stoja drogy a závislosť v pozícii tvojho hlavného démona?
No, hudba sama o sebe sa stala veľmi americkou. Boli sme chalani z malého mesta, ovplyvnení peklom, v ktorom sme žili, a z ktorého sme sa chceli vymaniť. Hudba bola spôsob, ktorým sa to dalo dokázať a uvidieť tak svet a my sme mali ambície to dokázať. Decká, s ktorými som vyrastal, zostali v tom meste, ja som však už ako mladík hľadal niečo iné. Možno práve preto zohrali drogy v mojom živote takú veľkú úlohu. Zobrali ma na miesta, ktoré s týmto telom nemajú nič spoločné. Dnes som s tým už zmierený, to totiž prichádza s vekom a životnými skúsenosťami. Minulú noc som o tom rozprával svojej manželke, pretože náš kamarát sa pred rokom boril s niečím extrémne traumatizujúcim, bolo to skutočne zlé. Povedal som jej, že ja sa skutočne nemám na čo sťažovať a všetko to, čo mi kedysi pripadalo úplne príšerné, z dnešného pohľadu až také zlé nie je.

Spolu s hudbou ste sa aj vy vyšvihli veľmi rýchlo do výšin. Kedy si vlastne úplne po prvý krát siahol po heroíne a aká to bola skúsenosť?
V podstate to bola vtedy chyba, bol som veľmi mladý - mal som asi 18 alebo 19. Pamätám si, že to bolo na jednom koncerte v Londýne a myslel som si, že heroín je len amfetamín. Tak som si z toho zopár kúskov vzal a fakt ma to šialene zobralo. Prešvihol som celý koncert s skončil v kúte klubu. Nebolo to niečo, čo by ma zaujalo, takže som to viac neskúšal, až do obdobia 1988 - 1989. A aj vtedy to bolo viacmenej sporadické. Celé sa to spustilo až po tom, čo som vo veľkom ulietaval na kokaíne a potom niekto prišiel s tým, "Mal by si si potiahnuť z tohto, vráti ťa to na zem." Bolo to, ako keď posadíte kačicu do vody. Proste do zámky zapasoval správny kľúč. Zareagoval som, "No super, fakt to na mňa zaberá." Počas nasledujúcich pár rokov, čo som žil v Los Angeles, som v tom už fakt lietal. Miloval som to. Bolo to po prvýkrát, čo som cítil skutočnú lásku. Závislosti sú zvláštna vec; neustále hľadáme niečo, čím by sme sa dostali zo seba samých. Som si vedomý faktu, že si všeobecne veci vychutnávam, ale dnes sa jedná o úplne iné veci. Dokonca aj pokiaľ ide o vystupovanie na pódiu, tam musím fungovať na 110% a Martin mi vždy prízvukuje, že som k sebe až príliš prísny a radí mi, aby som pribrzdil. Moje telo starne a dnes už nezládnem to, čo som zvládal, keď som mal 25. Zotavenie už tak rýchle neprichádza. Už je to 15 rokov od doby, keby som vypil všetko, čo mi prišlo do cesty a užíval všetky možné drogy, ale v časoch, keď som mal 20-29, vtedy som bral všetko, lebo to vo mne fungovalo. Nie je to o tom, že by som sa tu s tým teraz chválil. Jednoducho som bol schopný s tým všetkým fungovať a robiť to, čo sa mi chcelo.. Až dovtedy, kým to fungovať prestalo a bol som neustále chorý. Keď raz také miesto opustíte, zostáva vám v duši. Je stále tam. Mám tú skúsenosť. Neprajem tam zájsť nikomu, už len kvôli tomu, kam to povedie, ale v tom veku som mal naozaj pocit, že sa s tým dokážem vysporiadať. Mohol som si drogu vziať alebo ju nechať tak. Ľudia ma samozrejme vtedy neustále vystríhali, aby som s tým prestal a asi som ich mal počúvať. Hlavne, keď som sa presťahoval do LA, vtedy bolo v móde brať drogy. Hudobná a hollywoodska scéna - alebo lepšie povedané "temná" hollywoodska scéna, ktorej som prepadol - na tom úplne fičala. Tak to proste fungovalo. A drogy mi ponúkli pauzu od samého seba. Hneď prvá droga ma odpútala od mojich myšlienok a moja hlava sa prestala točiť.

Takže ešte stále sa považuješ za vyliečeného závisláka?
Dobrá otázka. Rád chodím na terapeutické stretnutia. Ja tam vlastne už chodiť nemusím, ale mám veľmi veľa priateľov, ktorí sú vyliečení a mám sa s nimi o čom porozprávať.

Názov "Delta Machine" odkazuje na albumový mix blues a technológie. Všimol si si zmeny vo zvuku kapely s nástupom nových technolódii a digitálnych produkčných nástrojov? Video ku skladbe "Angel" vás často zachytáva uprostred zábavy s analógovými hračkami, aj keď ich neviem presne identifikovať.
Skôr by som povedal, že zvuk tohto albumu je veľmi ovplyvnený modulárnymi syntezátormi a takisto sme do toho trochu zapojili nejaké tie pluginy. Náš producent Ben Hillier vyspovedal všetkých hudobníkov, ktorí sa podieľali na nahrávaní a všetci priznali, "Ale áno, elektronika nám niečo hovorí." Mysleli tým samozrejme to, že vedia, ako programovať software a veci na počítači. Samozrejme, nevedeli ako použiť masívne modulárne hardwarové systémy - ARP a všetky tie hračky. Vec sa má tak, že Martin momentálne tieto veci zbiera a má plné miestnosti modulárnych zariadení, takže sme tak trochu experimentovali. Napríklad, Martin prišiel s gitarovým riffom, ale ten sme prehnali cez ARP 2600 a nakoniec tak získali niečo absolútne iné. Chceli sme nechať tento album dýchať, nech sa hýbe, oslobodiť ho. Neustále sme sa sami seba pýtali, ako pripraviť elektronickú nahrávku a pritom sa neviazať kvantovaním. S modulárnymi zariadeniami dostanete presne taký zvuk, aký chcete a potom si poviete, "Ok, to je skvelé, už sa toho nechytajte, takto je to správne!" Následne to preženiete cez zvukový filter alebo to skrátite a podobne... veci sa na tomto albume jednoducho neustále menili a veľmi veľa parametrov sa vylepšovalo. Nepredvídateľnosť je jednoducho úžasná.

Použiť pri tvorbe popových skladieb modulárne syntezátory namiesto experimentálnej elektroniky, to je typický spôsob práce Depeche Mode.
Pri práci s takýmito vecami musíte byť extrémne trpezlivý a Martin naozaj vie ako na to. Verte mi, boli dni, kedy som sa neuveriteľne nudil. Pracovali sme v štúdiu v Santa Barbare. Martin sa tam stále obšmietal, neustále niečo robil a po tých nekonečných hodinách káblovania som sa rovno spýtal, "Budem dnes vôbec spievať?" Všetko, čo ste mohli počuť však malo ďaleko od nejakého zvuku modulárneho syntezátora. To mi neostávalo nič iné, len prehlásiť, "Ježiši Kriste!" Christopher Berg tvorili s Martinom dokonalý pár, celý deň sa spolu niekde motali, zapájali a odpájali pluginy, prepájali káblami všetky tie mašinky, káble si omotávali ešte aj okolo krku. Mám množstvo fotografii, ktoré by to vedeli dokázať.

Depeche Mode si vždy udržiavali reputáciu zvukových futuristov, zatiaľ čo komponovanie sa u vás uberalo skôr klasickým smerom. Zdá sa, že album "Delta Machine" si v tejto dichotómii našiel svoj domov.
Martin je futurista, ja nie. Práve preto pracuje ako pracuje. Ja som ten, ktorý sa do toho všetkého snaží priniesť ľudskosť. Martinove skladby, tak ako moje, sú však písané viac "regulérnym" spôsobom. Demá sú tradične menej živšie. Keď som počul prvé demá k tomuto albumu u Martina doma, prehlásil som, "Nemyslím si, že by sme sa mali tomuto nejak zvlášť venovať." Ćo ma však dostalo bol fakt, že aj keď to boli veľmi elektronické veci a Martin pri demách použil množstvo pluginov, tie skladby mnou pohli. Neprišlo mi to nejako extra pozmenené ani prepracované. Znelo to jednoducho progresívne, napr. taká "Angel" alebo "Welcome To My World". Bolo to všetko veľmi vizuálne. Doslova som sa videl, ako ich spievam na javisku. Presne do takého pocitu sa dostávam, keď píšem. Martin to robí inak. Na konci prác, po tom, čo sme spolu dokončili "Long Time Lie", sa ma Martin spýtal, "Nechcel by si, aby som ti poslal nejaké veci, ku ktorým by si čosi napísal?" Odpovedal som mu, "Ak tým myslíš niečo abstraktné, zaujímavé zvuky, akordy alebo atmosféru, tak potom jasné, dorobím k tomu zvyšok." Dokážem si sadnúť a pracovať na skladbách, zvukoch, ale preferujem skôr spôsob, kedy sa môžem chytiť nápadu niekoho iného. Myslím, že presne toto je Martinov spôsob ako mi zložiť poklonu, že je dnes zo mňa dobrý skladateľ. Po desiatich rokoch akoby nadobudol pocit, že sme dosiahlu tú istú stranu pomyselnej knihy.

Nedávno som si opätovne pozrel "101" od D.A.Pennebakera a po ňom som premýšľal o jeho slávnom dokumente o Dynalovi, "Don´t Look Back". Pre mňa jedna z najfascinujúcejsších scén je tá, kedy sa Donovan a Dylan stretli v Dylanovej hotelovej izbe a Donovan mu zahral jednu z jeho úplne priemerných piesní. Hneď za tým sa Dylan predviedol s "It´s All Over Now, Baby Blue". Doslova bolestivé pozeranie. Zažil si podobne nepríjemné alebo trápne momenty, keď si mimo Depeche Mode spolupracoval s inými hudobníkmi? A čo súťaživý duch vo vnútri kapely?
Ako skladateľ počujem pravidelne veci, pri ktorých ma napadne, "Prečo som to nenapísal ja?" Jasné, že potom tu boli momenty a stretnutia s ľuďmi v štýle, "Poznám ťa. Viem, kam sa chceš dostať. Poznám osobu, čo napísala tú skladbu. Možno ťa nepoznám, ale poznám osobu, o ktorej rozprávaš, je ukrytá v tvojej duši." Myslím, že odkedy som začal s písaním, zavládla medzi mnou a Martinom zdravá súťaživosť - nie preto, že by som bol lepším skladateľom, ale skôr preto, že som vbehol na jeho ihrisko. To veľa vecí zmenilo. Cítim medzi nami akýsi vzájomný obdiv. Neskutočne rešpektujem Martinovu skvelú prácu a disciplínu. Skladby ako "Heaven" ma pritiahli k práci na tomto albume.

Video k singlu "Heaven" mi príde ako verejné priznanie Depeche Mode ku goth identite.
Presne tam prebývam! V tieňoch a temnote, kde nachádzam myšlienky spásy, poznania a pochopenia. Len v tme nájdete svetlo. Inou cestou ísť nedokážem. Hudba to však dokáže, viete? Všetko, čoho som sa obával alebo sa tomu na konci 1980-tych rokov snažil uniknúť - ten nepretržitý zvuk - môžem tomu uniknúť cez písanie skladieb. Vtedy sa tomu dalo uniknúť len pomocou drog. Svoju cestu nepochopíte tým, že budete robiť správne veci. Vašu cestu musíte správne nasmerovať. Sedením na gauči v rauši som moje duchovno nezmenil. Ale zlezením z toho gauča a komponovaním hudby áno.