Dave Gahan: V plnom pracovnom nasadení

Depeche Mode majú za sebou oficiálnu časť jesennej časti "Touring The Angel". A rozhodne veľmi úspešného. Prečo aj nie, keď pohoda v skupine vládne nielen na javisku, ale aj v duši ich frontmana, Davida Gahana. Priznal sa s tým aj prestížnemu americkému denníku The Washington Post.

V jedno ráno minulý týždeň Dave Gahan zaspal. "Čo je pre mňa veľmi nezvyčajné," priznal sa v Toronte spevák Depeche Mode, inak rodený Brit, teraz priam rodený New Yorkčan. "Lenže, mali sme po sebe hneď tri koncerty - Chicago, Detroit a minulú noc Toronto - takže som sa necítil taký čerstvý ako dnes."

Gahan si však nesťažuje, V 43 rokoch už nežije stereotypmi, akými bežne žijú rockeri na turné. Samozrejme, že aj Depeche Mode, a zvlášť Gahan, sa stali vďaka svojmu vystrájaniu na predošlých turné legendárnymi. V roku 1993 napríklad britský magazín Q označil označil turné Devotional ako "najskazenejšie rock&rollové turné všetkých čias."

V tom istom roku drogovo závislý Gahan skolaboval priamo na pódiu v New Orleans. Dva roky na to sa pokúsil o samovraždu (v Los Angeles si podrezal žili počas telefonátu so svojou matkou). V roku 1996 prežil dvojminútovú zástavu srdca po predávkovaní sa zmesou heroínu a kokaínu v hollywoodskom Sunset Marquis: pár minút na to ho už oživovali pracovníci záchranky. To už bolo v období, kedy Gahan postupoval rehabilitáciu a terapie.

No a neskôr, presne pred dvoma rokmi, Gahan objavil svoj hlas. Je pravdou, že 25 rokov bol spevákom a frontmanom Depeche Mode, ale všetky slová vychádzajúce z jeho úst pochádzali z pera Martina Goreho, ktorý sa chopil skladateľstva v roku 1981, kedy skupinu opustil jej spoluzakladateľ Vince Clarka a založil projekt Yazoo a neskor Erasure. Gore s Clarkom spolu napísali prvý "bublinkový" hit skupiny "Just Can´t Get Enough", no Goreho neskoršie vízie boli temnejšie, odvíjajúce sa od existencialistických bolestí mladých.

Ako sa z Depeche Mode stali sultáni synthy-popu, v Gahanovi stále viac rástla frustrácia z jeho obmedzených úloh v skupine. Je pravdou, že po albume "Exciter" (2001) skupinu takmer opustil. To čo ho však zachránilo, a takisto aj Depeche Mode, bol jeho prvý sólový album "Paper Monsters" (2003), obsahujúci jeho prvé vlastné skladby reflektujúce na jeho životné skúsenosti a pocity, vrátane skladby "Dirty Sticky Floors" - bezcitná meditácia plná drogovej závislosti.

"Niekedy je takýto prístup všetkým, čo je potrebné," ohodnotí Gahan svoje partnerstvo s Knoxom Chandlerom, ktorý predtým hrával s Psychedelic Furs. "Len som túžil nájsť niekoho, s kým by som sa dokázal znášať, predtým som sa o nič také nikdy nepokúšal."

Gahan sa priznal, že po celé tie roky bol "spokojný, že mohol spievať tie úžasné skladby, ktoré napísal Martin Gore, a mnohé z tých skladieb sa mu zakorenili hlboko v jeho vnútri."

"Vždy som tvrdil, vždy som to aj tak vnímal, že medzi mnou a Martinom je akési spojenie, napriek tomu, čo si jeden o druhom myslíme. Má v sebe niečo, s čím som prepojený a ja zasa viem niečo, čo on potrebuje k tomu, aby jeho nápady fungovali. Neviem presne čo to je, ale niečo máme spoločné. Mal som však pocit, že z mojej strany to viac nefunguje."

Keďže album "Paper Monsters" bol veľmi dobre prijatý nielen u poslúchačov, ale aj u kritiky, Gahanovi stúpla guráž a sila pri vyjednávaní, ktoré prišlo na rad, keď sa stretol s Gorem a klávesákom Andym Fletcherom v súvislosti v možnými prácami na ďalšom albume, "Playing The Angel". "Spoločná práca," zachechce sa Gahan, "znamenala asi toľko že, Martin prijal môj nápad s prispením určitým počtom skladieb, hoci menším, ako som pôvodne očakával." To, čo požadoval bola rovná polovica albumu s jeho skladbami; no konečný kompromis znamenal tri piesne z dvanástich."

Gahan pripustil, že napriek tomu pocítil závan určitej slobody.

"Takto nejak to cítim," pokračuje. "Raz mi niekto povedal, 'Všimol som si, že sa nechodíš večer baviť, ani na pokoncertné párty.' Ostatní tomu stále zostávajú verní; jednoducho mňa to už nebaví. Pre mňa je to už len o práci. Viem, že to po toľkých rokoch znie trochu čudne a na druhej strane, samozrejme, že to bolo vždy o práci, ale teraz som omnoho dôležitejšou súčasťou toho všetkého."

"Naozaj mám veľkú radosť z koncertovania, teraz sme všetci naozaj skupina. Po každom koncerte večer o tom debatíme. Možno toto všetko začalo nahrávaním môjho albumu a posunulo ma to do pozície, kedy odhaľujem sám seba, vychádzam pomaly z ústrania, z pod masky, ktorú komponovaním vytvoril Martin a mne to bolo celkom pohodlné."

Tento Gahan je lepší ako Gahan, ktorému sa v polovici 90-tych rokov vymkla drogová závislosť z pod kontroly, priatelia mu dali prezývku "Mačka" a nepriatelia mu odrátavali po každom telefónáte ďalší z jeho deviatich pomyslených životov. Takže výsledok: "Playing The Angel" je najlepším albumom Depeche Mode od roku 1993 (vtedy vyšiel legendárny "Songs Of Faith And Devotion"), a zároveň svedectvom, že skupina opäť pracuje na plné obrátky a sleduje spoločné ciele. Ich aktuálne turné, ktorého prvá časť skončila piatkovým (09/12/2005) koncertom v Patriot Centre Univerzity Goerge Mansona bude pokračovať ďalšími koncertami v Mexiku a Európe, no a ďalší koncert na americkom kontinente prebehne na jar budúceho roka, kedy Depeche Mode vystúpia ako jedni z headlinerov známeho kalifornského festivalu Coachella.

"Teraz sa na javisku cítim ako na skutočnej oslave - viem, že to znie divne - akoby sme po prvýkrát zdieľali spoločný priestor, naozaj sa z toho tešili a prijímali myšlienky lepšie, než v tom súperení, ktoré som si až doteraz neuvedomoval," dodáva Gahan.

"Je zvláštne ako to funguje, no zmena, ktorá nastala sa dala predpokladať," pokračuje. "Samozrejme, že som na to doteraz pripravený nebol. Veľký podiel na tom má jeden telefonát, ktorý ma zobudil v jedno ráno pred desiatimi rokmi, a ktorý mi umožnil zbaviť sa strachu zo starnutia. Postavil ma pred skutočnú zodpovednosť v mojom živote - teraz nehovorím o skupine. Hovorím o mojom živote, rodine, mojej prekrásnej manželke, deťoch a hlavne rodinnom zázemí - a tým som sa zbavil pocitu čudného outsidera, akým som vždy bol."

"Bola to jedna z vecí, ktorú som si ponechal z mladosti - byť zvláštne dieťa, dieťa, ktoré nikam nepatrí. Na mojej púti životom som takých detí postretal veľa, takže som sa viac necítil sám. Momentálne sa vo svojej koži cítim absolútne skvele, hoci mi to na počudovanie trvalo takmer 40 rokov."

Gahan, Gore, Fletcher a Clarke pomenovali svoju skupinu podľa francúzskeho módneho magazínu a vyrazili na cestu úspechu ako punkáči, spolužiaci, z Basildonu, a hoci hrali v "temnej divízií", predsalen prispeli k syntezátorovej revolúcií anglického Novoromantického hnutia. Na scéne prerazili v roku 1984 s albumom "Some Great Reward", ktorého hitové single "People Are People" a "Master And Servant" nabrali ešte viac na sile s albumom "Music For The Masses" (1987 - hity "Never Let Me Down Again" a "Strangelove") a celosvetový úsepch zožali s albumami "Violator" (1990 - "Personal Jesus", "Enjoy The Silence") a "Songs Of Faith And Devotion" (1993). Pridali viac gitár, textom dali väčšiu hĺbku, vyostrili zvuk, oslovili fanúšikov rocku, popu a dance, čo je dosť na to, aby nimi zaplnili štadióny.

No najväčšie zmeny skupinu ešte len čakali. Gahan, ktorý povedal, že seba samého našiel skrytého pod akousi maskou, kde bol spokojný, zrazu pod ňou našiel skryté ešte niečo iné a postupne všetky veci prestali fungovať. Na konci všetkého stratil sám seba a potom v zrkadle hľadal odpovede na otázku, "Kto som a čo vlastne chcem?".

"Nevedel som, čo sa deje a zápasil som s tým. Ako vždy, keď starnete, tak tá najjednoduchšia vec sa vám stane v živote tou najdôležitejšou. Viem, že to znie sentimentálne, ale slová mojej matky, ktoré som mal neustále na mysli, 'Pochopíš to, keď budeš starší' majú pre mňa dnes väčší zmysel ako v období, keď som mal 25. "Nakoniec, moja mama bude vždy moja mama, nie?"

Gahana takisto spája stabilné manželstvo s Jennifer, ktorá sama pozná problémy súvisiace so zotavením z drogovej závislosti, je otcom šesťročnej dcéry, ako aj dvoch synov z jeho predošlého manželstva. Slovami Gahana, "Môj 18-ročný syn študuje v Londýne hru na gitaru a chce sa stať rockovou hviezdou, božechráň, no a môj 13-ročný syn zápasí s útrapami, ktoré majú chalani, keď majú 13."

Vcelku uspokojujúce.

Úspech albumu "Playing The Angel" nie je len výsledkom zblíženia Gahana a Goreho. Gahan vyzdvihuje aj producenta Bena Hilliera, ktorý zmiešal dva absolútne odlišné zvuky, "elektronických" Depeche Mode z 80-tych rokov a ich "rockovo elektronický" náprotivok z rokov 90-tych.

"Je veľmi ťažké zbaviť Depeche Mode temnosti, ale je veľmi milé, keď niekto prinesie svetlo a my uvidíme trochu viac," pripomína Gahan.

"Ben také čosi rozhodne urobil, a musím uznať, že toto bolo najzábavnejšie nahrávanie, aké sme zažil od nahrávania albumu "Violator". Mal som pocit, že pracujeme na niečom, čo prekračuje hranice Depeche Mode, opäť sme raz prekonali sami seba, úspešne to všetko zvládli a čo je najdôležitejšie, počúvali sme niekoho, pred kým sme mali skutočný rešpekt."

To najlepšie nakoniec, "Tak dobre, ako dnes, som sa ešte necítil. Vystupujem na pódiu a skutočne, skutočne mám z toho radosť - dávam tam zo seba všetko. No a potom z javiska zídem a jediné, po čom túžim, je sadnúť si pred telku, pozerať Simpsonovcov, jesť pizzu, a takýto pocit je skutočne skvelý. Popritom online cez webkameru v mojom počítači komunikujem s mojimi deťmi. Takéto veci ma veľmi napĺňajú, no takisto ma naozaj teší moja práca. A to je veľký rozdiel s porovnaní s tým, ako to bolo predtým. Predtým to bolo 100% iba o skupine. Všetko, čo sa pritrafilo popri tom, bolo akési "odľahčenie" - priatelia, rodina, ženy, čokoľvek - vzťahy boli vždy mimo všetkého, s ničím sa nedajú rovnať."

"Je to šialená cesta životom."

zdroj: The Washington Post, 09/12/2005
autor: Richard Harrington