David o Davidovi

US Today zverejnili ďalšiu časť rozhovoru s Davidom Gahanom, ktorá sa celá venuje Davidovi Bowiemu a vzťahu Gahana k tomuto velikánovi rocku.

Často z tvojich úst zaznie, že na tvoju kariéru mal obrovský vplyv práve David Bowie.
On mal na mňa neuveriteľný vplyv už v časoch mojej puberty. Reprezentoval niečo, čo bolo trochu iné a v tom, čo sa považovalo za normálne, sa necítil veľmi príjemne. Presne toto ma oslovilo a bolo pre mňa akousi útechou, hlavne v puberte. Jeho hudba je prakticky spätá so všetkým, čo robím. Ak ste v zákulisí nášho koncertu, prípadne smerujete do mojej šatne, tak budete pravdepodobne počuť nejaký Bowieho album. Obyčajne to bude niečo z live albumu "Stage", ktorý bol nahratý na koncerte, z ktorého som sa ako 16-ročný šťastlivec mohol kúsok vidieť. S kamarátmi sa nám podarilo prekĺznuť do zadnej časti haly a kým nás odtiaľ vyhodili, tak sme zopár skladieb videli. Bol to pre mňa, v tom veku, neuveriteľný zážitok.

Za tie roky som sa s ním čas od času videl. Moja dcéra navštevovala tú istú školu, ako jeho dcéra, takže v rámci školských aktivít som sa s ním vídal pravidelne. Jednu vec budem navždy ľutovať, že som mu nikdy nepovedal, aký veľký význam mala počas celých tých rokov pre mňa jeho hudba.Vždy mi myšlienka na takéto niečo prišla čudná, obzvlášť, že by som mu také niečo povedal pri stretnutí v škole, kde sme boli len dvaja otcovia čakajúci dcéry, ale jeho smrť bola pre mňa obrovským šokom. Bol v podstate ešte príliš mladý.

Spomínaš si, kedy si ho videl naposledy?
Samozrejme. Bolo to asi rok predtým, než som sa dozvedel tú smutnú správu. Videl som ho v škole, samozrejme, a už vtedy som mal pocit, že niečo nie je v poriadku. Spomínam si, ako som zašiel za manželkou a povedal jej, "Mám pocit, že Bowie na tom nie je dobre." Mal v očiach ten pohľad, ktorý mi je známy. Síce som počul, že bol chorý, ale nebolo to nič také, prečo by som mal mať pocit, že zomiera, ten pocit z neho nešiel. To ráno, keď som dozvedel o jeho smrti, bolo sureálne a veľmi smutné. Aby som bol úprimný, nemyslím si, že mi odchod niekoho iného z tohto sveta spôsobil taký veľký smútok, za celý môj život.

Ako si sa vlastne o tom dozvedel?
Robil som si práve kávu, keď ku mne náhle prišla manželka a povedala, "Práve som počula v správach, že Bowie zomrel." Ja na to, "Čože?" Asi na minútu sa mi svet zastavil, začal som o tom premýšľať a úprimne, tak trochu som sa zložil. Zavalil ma obrovský prúd emócii a mal som pocit, akoby obrovská časť zo mňa kamsi zmizla ... nejaký čas som potom počúval "Blackstar" a zrazu to všetko dávalo zmysel, chápete?

Je potešiteľné a smutné zároveň, že svoju prvú cenu Grammy získal práve za album "Blackstar", keďže sa toho už nedožil.
Nie je to šialené? Ale zároveň nie až tak prekvapujúce. Keď by ste si prešli zoznam cien, zistili by ste, že existuje niekoľko slávnych kapiel, ktoré dodnes cenu Grammy nevlastnia.

Aký to v tebe vyvoláva pocit, že trvalo tak dlho, kým sa dočkal uznania?
Viete, Bowie bol vždy tak trochu divný, podobne ako Depeche Mode. Nie celkom do tohto sveta zapadal, nehral tú hru, nezúčastňoval sa udalostí, pri ktorých máte pocit, že by ste sa tam mali objaviť, ak chcete získať cenu Grammy. Ani my sme takto nikdy neuvažovali.