David pre Illinois Entertainer (2021) - 1.časť

"Z tohto albumu som nadšený. Spievam a chystám sa práve do Londýna, kde s týmito ľuďmi absolvujeme nejaké skúšky. Je to tá istá kapela, s ktorou som nahrával."

Nebláznil si počas pandémie? Niekde si sa zmienil, že si často chytil gitaru a brnkal si na nej pri počúvaní albumov ako "Exile On Main Street".
Presne tak! Veľa som o tom rozprával. A myslím, že to bol jeden z mojich obľúbených únikov. Ale bolo zopár nahrávok, pri ktorých som sa pristihol, ako si pri nich skutočne brnkám na gitaru a skvele sa zabávam. A pritom sa mi podarilo nájsť v dome miesto, kde som pri tom nerušil ostatných členov rodiny. Občas som dokonca získal uznanlivé pokyvnutie od manželky alebo dcéry v štýle, "no áno, si ako zo Stones, to sa nedá nepočuť". To som im len prikývol a dodal, "jasné, že som, som v The Stones!" Trávil som tam zavretý celé hodiny!

A kam si "unikal"? Bolo nejaké Davidovo "špeciálne miesto"?
Prvých šesť mesiacov lockdownu sme strávili na Manhattane a potom sme sa rozhodli presunúť. Vlastníme dom neďaleko Montauku a tam sme ušli. Ja som trávil väčšinu času v spálni, keď sa ostatní motali po dome. Bol tam s nami aj môj syn Jimmy, je filmár, takže buď písal scenár alebo upravoval svoje rozpracované veci. A moja dcéra, hudobníčka a umelkyňa, takisto ako ja, trávila čas vo svojej izbe, kde skladala piesne, hrala na gitare, no a moja manželka, herečka a spisovateľka, takisto pracovala, takže sme vlastne všetci boli kreatívni. Čiže, buď sme pracovali alebo si o šiestej sadli k CNN a sledovali ako si "orange man" robí svoj prácu. Nejaký čas sa každý deň podobal tomu druhému. Pre každého, hlavne tu v New Yorku, to bolo trochu šialené. Ale nejako sme sa z toho dostali. No a ja som mal po ruke tento album, ktorý sme nahrali v novembri 2019 a pripravné práce začali o pár mesiacov skôr. Mali sme už jasné plány ohľadne vydania. V január 2020 sme album mixovali v Londýne, neskôr som nejaký čas strávil s rodinou v Anglicku, hlavne s mojou mamou. A čo som sa vrátil do New Yorku, svet sa zrazu celý zbláznil.

Keď sme spolu hovorili naposledy, začínal si s joggingom. Mohol si si chodiť aspoň zabehať alebo si zájsť do posilovne?
Nie, to naozaj nie. Úprimne, ničomu z toho som sa nevenoval ... viete, to všetko akoby boli vyhodené z okna. A môžem povedať, že som kvôli tomu dosť trpel. Po šiestich mesiacoch som si už vravel, "mal by som sa začať hýbať, robiť niečo!" No a neskôr, ku koncu roka, čo sme sa presunuli do Mountanku, som sa jedného dňa vybral na prechádzku, a prechádzal som sa veľmi dlho. Veľa času som trávil chôdzou, no podarilo sa mi vyvrtnúť nohu a neskôr som musel podstúpiť operáciu ľavého kolena. Nečakal som to a bolo to drsné. Takže som sa musel opäť začať hýbať. Nepovedal by som, že som starý, ale faktom je, že na budúci rok budem mať 60. A jasné, že sú veci, o ktorých som presvedčený, že ich môžem robiť, no nejaké tie problémy sa dajú očakávať.

Niekto mi raz povedal, že po 40-tke je to všetko už hlavne o údržbe.
Ha! Myslím, že na tom niečo naozaj je! Jasné, že sa na svoj vek necítim. Raz som zašiel za mojim manažérom, Jonathanom Kesslerom, a bavili sme sa spolu o D.A. Pennebakerovi, Donnovi (narodil sa v Evanstone), s ktorým sme pred tridsiatimi rokmi natočili film "101". Keď sme to točili, tak bežne zvykol vstúpiť na pódium s 35-milimetrovou kamerou na pleci, pobehovať okolo, filmovať nás, ako aj tých ostatných ľudí. My sme mu vraveli. "Donn, chlape, spomaľ trochu! Si už starý, spadneš a ublížiš si!" My sme boli dvadsiatnici a on v tom čase okolo 50, čo nám prišlo, že už je veľmi starý! Bol tak starý ako ja teraz. Zomrel pred pár rokmi, ako 80tnik.

Spomínam si, ako som, samozrejme oveľa mladší, robil rozhovor s Davidom Bowiem. Zmätený som sa ho spýtal, "Nedávno si mal 50, aký je to pocit?" Odpovedal mi, "Nuž, položíte si dve otázky: Koľko času mi zostáva? A čo s tým do pekla mám vlastne robiť?"
Niečo na tom je. A myslím, že niečo podobné mi napadlo aj pri tvorbe albumu "Imposter". V tom pocite bola akási útecha, nahral som už kopec hudby, pracoval celé roky so skvelými ľuďmi a túto vec môžem, pre zmenu, urobiť s týmito chalanmi zo Soulsavers - a dnes už máme na konte tri spoločné albumy. A zaujímavé, že ste vytiahli práve Bowieho, pretože som sa s ním trochu poznal - naše dcéry navštevovali rovnakú školu v New Yorku. A pri jeho hudbe som si uvedomoval to, o čom rozprával. Rozprával o ľuďoch, ktorými bol obklopený - hudobníci, producenti, programátori - to vo Vás vyvolá záujem, prinúti Vás to vystúpiť z Vašej komfortnej zóny a to až dovtedy, kým si nenájdete vlastný, nový spôsob práce. A myslím, že je to pravda. A čím viac sa do toho vložíte, tým to bude zaujímavejšie. Stále tak máte pocit, že máte čo robiť. A čo je na tom dôležitejšie, núti Vás to učiť sa nové veci.

Chcem len povedať ... na konci posledného turné s Depeche Mode si takpovediac pokrčil plecami a povedal, "A je to, som v koncoch." Zdá sa však, že si vlastne len potreboval zmeniť prostredie.
Presne tak. Niekedy je to presne o tom. Za posledné roky, za posledných 20 rokov, čo nahrávam sólové albumy a teraz albumy s Richom Machinom a jeho Soulsavers, mi práve toto všetko dáva pocit nadšenia z návratu ku spolupráci s Martinom a Depeche Mode. Za posledných 20 rokov si to takto užívam ďaleko viac. A pokiaľ ide o ten pocit na konci turné s Depeche Mode, bolo to tak preto, že bolo príšerne dlhé, odohrali sme množstvo koncertov a strávili spolu spústu času. Nahrávali sme album, potom robili k nemu promo, vyrazili na turné a to všetko dohromady zaberie aj tri roky. Takže, keď nastane koniec, je to ako "Do riti, už choďte odo mňa preč." A viem, že takto to cítime všetci - keď končíte, tak končíte. Následne nejaký čas spolu absolútne nekomunikujeme. V minulom roku to bolo trochu iné, pretože sme sa stretli online, cez Zoom, v rámci uvedenia Depeche Mode do Siene slávy. Bolo to fakt bizarné. Ale bolo to aj zábavné. Keď sme sa stretli v tej Zoom miestnosti, akoby sa sme stretli vôbec po prvýkrát v úplne prvom roku našej činnosti. Zrazu to bolo o tých istých vtipoch, vzťahoch, pohodlí, viete? Ten pocit, že táto rodina to spoločne zvládla celých 40 rokov!

Je to divné, pretože som sa s Martinom bavili okolo Vianoc, o jeho poslednej inštrumentálnej EP a spýtal som sa ho, ako sa Ti darí. Povedal, že vlastne nevie a ozrejmil, že ak sa nezačne rodiť nový album, tak spolu vlastne ani veľmi nekomunikujete.
No áno, viac komunikujeme cez e-maily a podobne. Niekedy si pošleme zasa sms správy. Faktom je, že niekedy spolu nekomunikujeme celé mesiace.

Aké ďalšie albumy, okrem "Exile On Main Street", si počas lockdownu počúval?
Znovu som sa vrátil k nejakým veciam. Hlavne k Bowiemu. Ale aj Joy Division. Len som si tak sadol a počúval albumy, hlavne vinylové. Niekedy som posedával aj s mojou dcérou, ktorá sama komponuje a aktuálne nahráva album. Takže sme spolu posedávali a počúvali kompletné albumy, od začiatku do konca, napr. Bowieho "Stage", ako aj kopec starých bluesových záležitostí. Veľa od Billie Holiday, tú má veľmi rada Jennifer, moja manželka. Takže Billie nám doma hrala veľmi často. Viete, vždy nám doma niečo hralo.

Pod akým umeleckým menom vystupuje Tvoja dcére?
Viete, to má ešte čas. Nedostanete odo mňa v tomto smere nič, pracuje jednoducho na vlastných veciach. Ale podľa mňa je úžasná. Môžem Vám len povedať, že aktuálne pracuje so svojim producentom a niekoľkými hudobníkmi v Kalifornií a ja som mal možnosť zatiaľ počuť asi sedem vecí, ktoré spolu nahrali, no ešte neboli kompletne zmixované. Dostalo ma to! Niečo z toho som poslal aj Martinovi a toho jedna skladba takisto dostala. Povedal, že tá skladba bola lepšia, než čokoľvek ostatné a verte, ak také niečo povie Martin, to už čosi napovedá.

pokračovanie ...