Delta Machine Tour 2013 v Nice

Depeche Mode odštartovali vo francúzskom Nice turné k aktuálnemu albumu "Delta Machine". Zhrnutie na úvod? Cirkus prišiel a principál sa postaral o parádnu zabavu!

Je potrebné uviesť, že šlo o úvodný, v podstate testovací koncert, takže prípadné nedostatky netreba príliš kritizovať. Kvalitu celkového zámeru overia až nasledujúce koncerty, kde sa už všetky drobnosti do detailu doladia. Tentoraz pod drobnohľadom Antona Corbijna a celého produkčného tímu Depeche Mode iba skladali ďalšiu maturitu, ku ktorej patrí maskovaná tréma, váhanie a časté pauzy plné mlčania.

Poďme však k samotnému koncertu. Úvod patril predskokanom F.O.X, pri ktorých väčšine v hale napadla jasná otázka: "Kto vás vybral a čim ste si to zaslúžili?" Nedefinivateľný electro-rockový štýl, viac o imidži, než o hudbe, s nevkusnou kópiou Cyndi Lauper za mikrofónom a k tomu všetko príšerne ozvučené. Utrpenie v podobe 8 skladieb, ktoré však publikum znieslo s neskutočnou trpezlivosťou a slušnosťou. Jednoducho, v tomto DM podľa mňa riadne prestrelili, ale je možné, že sa to niekomu bude páčiť. Po ich odchode sa už začala prejavovať profesionalita, keďže tradične veľmi strohé a jednoduché pódium bolo pre hlavné hviezdy večera pripravené neuveriteľne rýchlo. Kto čaká v tomto prípade nejakú nápaditosť, bude sklamaný. Prakticky od Exciter tour je pódium nemenné a pre kapelu evidentne osvedčené. Nič to, cirkusová šou sa môže začať, manéž je pripravená.

Úvodné intro postavené na zvukoch otváračky "Welcome To My World" znie príjemne temne a navodzuje krásne mrazivú atmosféru očakávania, ktorú samozrejme vygraduje príchod kapely a o pár sekúnd samotného principála večera, kedy už dav maximálne šalie. Text si už fanúšikovia osvojili, čo Davidovi viditeľne dodáva na sebaistote. Slabým miestom sú však hluché pomalé pasáže, hlavne ku koncu skladby, no projekcia je príjemná. Znalcov kapely určite napadne, či Corbijn nevykráda sám seba, ale kto sa prišiel baviť, ten tieto veci nerieši. Na všetko sa aj tak okamžite zabúda, keďže "Angel" riadne naštartuje ako kapelu, tak aj publikum, a to už je počas "Walking In My Shoes" celé na nohách, tancuje, spieva, jednoducho Depeche Mode dostali všetkých tam, kam chceli. Osvedčené triky proste ešte stále funguju :) Pár sekúnd na to však prišlo moje prvé veľke sklamanie.

Skladbu "Precious" som si za posledné roky vcelku obľúbil, no projekcia, počas ktorej sa neustále striedajú zábery na rôzne plemená psov, vo mne vyvolala pocit nepochopenia. Doslova som prestal skladbu počúvať, hoc bola v jednom mieste obohatená o nové aranžmány. Čo tým chcel Corbijn vyjadriť mi nie je doteraz jasné a dúfam, že to bol len žart, ktorý nahradí nejaká normálna projekcia. Vo farebnosti sa však pokračuje ďalej, hoc aj keď ide o "Black Celebration". Stredné tempo bez očakáných refrénových úderných nástupov, tak ako to poznáme z Exiter tour, sa však stretáva s obrovským nadšením publika. Nasleduje niekoľko sekundová pauza, ktorú zakrátko vyplní ten magicky zvuk z úvodu singla "Policy Of Truth". Páni sa bavia, veľmi pripomínajú staré časy, keďže sú všetci za syntezátormi, a to aj počas "Should Be Higher", ktorú strieda opät s burácaním vítana "Barrel Of A Gun". Po jej konci prišiel skutočne magický moment. Gahan opúšta pódium, Gore s gitarou nastupuje do stredu, no všetci ostatní zostávajú na svojich miestach. Martin začne vybrnkávať neznámu melódiu, každý v duchu háda a zrazu sebaisto spustí "I can taste more than feel...", stále v akustickej podobe. No keď po prvom refréne zaznejú syntezátory, nastáva absolútny hudobný orgazmus, ktorý si užívajú všetci. Splnený sen rušený jedine, v tom čase ešte stále, nedokonalým zvukom. Ten sa doladil až po tejto perle. Nič to, určite bude ešte príležitosť. Bola to skutočná nádhera a precítená "Child Inside" len podfarbila výnimočnosť chvíle.

"Higher Love" vlastne otvorila tú najlepšiu časť koncertu, kedy jeden odpalovák strieda druhý. No a s návratom Davida zažívam druhý vrchol koncertu, keďže Depeche Mode ponúkli "Heaven". Tá tvorí s fantastickou Corbijnovou projekciou dokonalý kompaktný celok. Áno, toto sú Depeche Mode, akých ich máme v podvedomí, emotivne skladby podfarbené na pódiu zmyselnými projekciami, to všetko v tých správne temných farbách. Publikum si skladbu skutočne užívalo a so "Soothe My Soul" už štartuje povinná "šlágerparáde", keďže do varu sa všetci dostávajú každým ďalším tónom.

Prekvapeniam však stále nie je koniec. Peter Gordeno po "Soothe My Soul" nečakane opúšťa svoju pozíciu, cez plece si prehadzuje bassgitaru a Christian Eigner spustil veľmi príjemné, no podozrivo známe tanečné tempo. Chvíľu som váhal, Depeche Mode zrazu pripomínali zvukom New Order, no po pár sekundách mi zaplo... Jacques Lu Cont remix "A Pain That I'm Used To" naživo! Neverím vlastným ušiam. Hralo im to absolútne skvele, doslova to núti k pohybu, i keď v refrénových partoch samozrejme zaznejú známe gitarové odrhováky. Po tejto pecke už v spokojnosti, a tak trochu bez vzrušenia, odsledujem "A Question Of Time" s klasickými priruetami, nádherne prevedenú "Secret To The End", Enjoy The Silence s veľmi šteklivou projekciou a Gahanom na catwalku, kde húževnoto potľapkával po rukách fanúšikov, či Goreho skvelé gitarové riffy v "Personal Jesus" a opäť magické projekcie v "Goodbye"... Skutočne viac ako slušný záver hlavneho setu, po ktorom sa kapela poďakovala a defacto opustila pódium. Defacto preto, že hlavnú obrazovku ovládla známa promo fotografia k turné, ktorá hrala všetkými možnými farbami.

Kapela sa vrátila opäť bez Davida. Mikrofónu sa chopil Martin a s ostatnými odpálil "A Question Of Lust", no v plne elektronickej verzii, v závere ktorej opäť raz premohol svoju ostýchavosť a namieril si to aj na catwalk. Po návrate Davida nastal opäť jeden z vrcholov koncertu, kedy ponúkli "Halo" v Goldfrapp verzii, podfarbenej krásne emotívnou projekciou. Aj David sa tým všetkým nechal uniesť, ako sa mu to už stáva, a snažil sa to svojimi záverečnými vokálmi priviesť k dokonalosti. Aj sa mu to podarilo, bohužial však nasledoval, podľa mňa, druhý prešľap večera. Po "Halo" sa totiž žiadalo buď pódium na chvíľu opustiť alebo ponúknuť niečo v strednom tempe. David však ohlásil niečo "špeciálne" a vykľula sa z toho nečakane "Just Can´t Get Enough", čím všetky predošlé emócie absolútne zabil. Nuž, ono to tak v cirkuse už chodí, že nálady sa striedajú nečakane tak, ako jednotliví umelci. Fanúšikom to však bolo jedno, spomenutá skladba spôsobila obrovský ošial a opäť prišlo dejavú. Mal som totiž pocit, že som nie v Nice, ale späť v roku 1988 a zažíval finále legendárneho koncertu v Rose Bowl.

Z pódia sa neodchádza, ale pokračuje sa v tanci a to dosť netradične. Zaznejú známe sirény z Renegade Soundwave remixu "I Feel You", na obrazovke plnej farieb nastúpi dj-ka, na gramec položí vinyl "Songs Of Faith And Devotion" a s kapelou si riadne zatancuje v štýle, akým ho preslávili parížske mestské štvrte pred pár rokmi. Nemyslite si, že skladba je v tanečnej úprave, je to klasika, ale obsahuje príjemné nové prvky. Nuž a na záver, ako by to inak bolo... Smejeme sa, mávame, kontrolujeme, či poctivo mávajú aj tí za nami a okolo nás... "Never Let Me Down Again". Väčšina fans by sotva prežila, ak by ju Depeche Mode nezahrali :) Potom už len klaňačka, mávanie na rozlúčku a staré známe "See You Next Time".

Čo dodať? Hmm... máte radi cirkus? Tak vstúpte! Milujete Depeche Mode? Prvé rady sú stvorené práve pre vás! Chcete sa baviť a tancovať? Pridajte sa k nám! Depeche Mode totiž tentoraz ponúkajú veľmi kompaktný, no pritom variabilný setlist, v ktorom je majstrovsky ukryté množstvo noviniek a vyníma sa množstvo klasických hitov. Ale hlavne, ak splnia to, čo sľubujú, veľmi veľa skladieb je možné zameniť za iné a šou tým ani trochu neutrpí. Koncert sa naozaj vydaril a je evidetné, že po ďalších večerných testoch dorazí do Bratislavy cirkus, kde varieté bude dokonale našlapané, bez jediného hluchého miesta a celý tím publiku ponúkne bezchybnú šou. Je sa na čo tešiť!

Moje mínusy: opäť príliš jednoduché pódium, ako z "kulturáku", skutočne pre mňa nepochopiteľná a takmer nevkusná projekcia "Precious" a nevhodné zaradenie "Just Can´t Get Enough". Zvuk nehodnotím, bol to prvý koncert... no a predkapela, tá si už nezaslúži jediné ďalšie slovo. Alebo áno: omyl!

Moje plusy: "Higher Love", "Heaven", "A Pain That I'm Used To", "Halo" a vlastne 80% setlistu. Viac ako pozitívne hodnotím dve skutočne kvalitné obrie postranné HD obrazovky, na ktorých je obraz živší, než v skutočnosti. Koľkokrát sa lepšie pozeralo na kapelu práve cez ne, možno aj vďaka kamerám rozmiestneným po celom pódiu, vrátane catwalku :)

Celkovo: na prvý koncert viac než dobré, ostatné sa doladí! A na úplný záver tri úlovky z piatkového večera ...