Depeche Mode 101 (úryvok) – 2/2

Exkluzívny úryvok z knihy Mary Valle, "(33 1/3)", ktorá rozpráva príbeh o tom, ako chalani z Basildonu triumfovali, 18.júna 1988, v Rose Bowl.

Hudobní kolegovia Depeche Mode, svetoznámi moperi The Cure, pochádzajú z iného nového mesta, Crawley. Lol Tolhurst, ktorý založil The Cure spolu s Robertom Smithom, svojho času prehlásil, že The Cure a Depeche Mode oslovujú mladých Američanov aj vďaka tomu, že obe kapely vznikli na malých predmestiach. Paloma Romero, bubeníčka The Slits, zmenila názov piesne "Drugtown" na "Newtown", keďže myslela na znudenú mládež v miestach ako Milton Keynes9 (v 1980-tych rokoch sa "hrdilo" najväčším počtom samovrážd v UK), či na tých, ktorí "berú drogy, jazdia príliš rýchlo alebo sa bijú na futbalových zápasoch".

Depeche Mode boli v Anglicku veľmi skoro onálepkovaní ako "beznádejne nemoderní" a tohto sa nedokázali zbaviť. Sopia Deboick v magazíne The Quietus uviedla, že Basildon "je tá časť Anglicka, o ktorej nikto nehovorí a ktorá nemá taký šmrnc ako Manchester, kde vznikli Joy Division ..." Inými slovami, snobizmus.

Jeden konzervatívny vládny úradník nazval Basildon "Malou Moskvou na Temži", pretože je v ňom veľa betónu, obyvatelia majú avantgardné myslienie, čo sú podľa mňa skutočné klady. Basildon teda v celej svojej sláve poskytol kulisy pre to, čo David Gahan nazval "novým typom kapely z nového typu mesta".

Modeotec

Keď šéf Mute Records, Daniel Miller, navštevoval umeleckú školu, jeden z hosťujúcich lektorov, Rob Geesin (nahrával s Pink Floyd), priniesol syntetizátor a dovolil študentom, aby si ho vyskúšali. "To bol pre mňa skutočne kľúčový moment," uviedol Daniel v jeho knihe Mute.

V roku 1978 si Daniel, vtedy 28-ročný filmový strihač žijúci v Londýne so svojou matkou, povedal, že nastal čas nahrať niečo vlastné, teraz alebo nikdy! V kurze bol punk rock, všetci šaleli z DIY záležitostí (pozn. "do it yourself"), ale Daniel považoval práve túto hudbu za nevýraznú a konzervatívnu. Relatívne lacné syntetizátory umožňovali nahrávanie v domácom prostredí a s použitím zariadenia Korg 700S, získaného z druhej ruky, nahral vo svojej izbe niekoľko vlastných skladieb.

Nakoniec svoj jediný a prelomový singel "T.V.O.D", s b-stranou "Warm Leatherette", nahral pod pseudonymom The Normal. Inšpiroval sa pri tom skladbou "Crash" J.D. Ballarda, v ktorej Miller desivým hlasom rozpráva príbeh o autonehode ... ale jednej z tých sexy. Jane Suck, reportérka magazínu Sounds, dostala do rúk skušobný výlisok a označila ho za singel storočia.

Nemýlila sa. Skladba "Warm Leatherette" je nadčasová a priam dokonalá. Daniel si vymyslel vlastnú značku vydavateľstva, "Mute Records" a na zadnú stranu obalu uviedol adresu bytu svojej matky. Ľudia mu začali posielať vlastné hudobné veci poštou. Grafický návrh obalu "Warm Leatherette" zahŕňal použitie Letrasetu, primitívnej formy ručného písma s použitím stieracích hárkov, čo vystihovalo DIY ducha tej doby.

Daniel si vybral nemecké písmo, z roku 1931, ktoré sa v tej dobe používalo na dopravných značkách. Letraset sa neskôr stal súčasťou základnej identity vydavateľstva, spolu s logom "kráčajúceho muža", ktoré sa objavovalo na každej nahrávke.

Po tom, čo sa Daniel zoznámil s Frankom Toveyom (Fad Gadget), experimentálnym elektronickým hudobníkom, navrhol mu, aby spolu vydali singel. A ahjhľa, s druhým umelcom v stajni (mimo samotného Daniela) sa oficiálne zrodilo vydavateľstvom Mute Records.

Daniel však pod menom The Normal už viac nič nevydal, ale vymyslel imaginárnu kapelu s názvom Silicon Teens, za ktorou stál opäť Daniel. The Teens, ktorí sa volali Darryl, Jackie, Paul a Diane (nie je ten človek génius?) mali aj fiktívneho frontmana: Fad Gadget. Ich jediný album, "Music For Parties", to dotiahol až na 4.miesto britského rebríčka indie nahrávok. Bol to úctyhodný výkon, ale Daniel chcel niečo viac: "Hoci Silicon Teens v skutočnosti neexistovali, naša tlačová správe uvádzala, že sú prvou, plne elektronickou tínejdžerskou kapelou na svete. V skutočnosti k takému niečomu samozrejme nedošlo, ale ja som tušil, že sa tak stane už čoskoro."

Millerovi skutoční Silicon Teens ožili v októbri 1980, keď Daniel zažil Depeche Mode v úlohe predskokana Fad Gadget. Kapelu tvorili v podstate stále pubertiaci: 20-ročný, nezamestnaný, Vince Clarke, 18-ročný študent a spevák Dave Gahan, 19-ročný bankový úradník Martin Gore a 19-ročný, poisťovací agent, Andy Fletcher. Traja hráči na syntetizátoroch a spevák. "Mali so sebou vlastných fanúšikov, ktorí však kapelu vôbec nesledovali," zaspomínal si Daniel. "Jednoducho len na ich hudbu tancovali."

Na Daniela však kvalitou piesní zapôsobili, chalanom sa predstavil a položil priamu otázku, "nechcete nahrať singel?" A ten aj nahrali. Kolesá vesmíru sa otáčajú skutočne záhadným spôsobom. Prvým singlom Silicon Teens bola coververzia skladby "Memphis Tennessee" Chucka Berryho.

Rock skutočne k posratiu

V apríli 1981 sa povaľoval Symour Stein, legendárny spoluzakladateľ vydavateľstva Sire Records, ktorý získal takých umelcov ako The Ramones, Talking Heads, The (English) Beat, Madness, The Cure a Echo & the Bunnymen, vo svojej posteli a listoval si tri týždne staré vydanie magazínu NME. Stein bol inak ľudský ekvivalent čiernej, najmenšej divokej mačky na svete. Nočná, sebaistá, nie veľmi nápadná ako napr. lev, či tiger. Túto mačku by ste si nikdy nevšimli a ak, už by bolo neskoro.

Steina zaujal článok o novej kapele s názvom Depeche Mode, ktorej nahrávky produkoval Daniel Miller. Stein mal pocit, že Daniel je geniálny a má mimoriadne dobrý vkus.

Už predtým sa postaral o distribúciu singla The Normal a albumu Silicon Teens v Spojených štátoch. Stein zistil, že na druhý deň mali Depeche Mode vystúpenie v jednom z essexských nočných klubov. Rezervoval si skutočne drahú letenku lietadlom Concorde, ktoré sa nepreslávilo iba tým, že trasu z New Yorku do Londýne zvládlo nadzvukovou rýchlosťou za pár hodín. Keď svojho času potreboval Boy George stihnúť v Londýne nahrávanie albumu Band Aid, letel z NY práve Concordom. Paul McCarthney počas letu týmto slávnym strojom vytiahol gitaru a zahral niekoľko skladieb. Keď sa Phil Collins potreboval objaviť na oboch miestach konania megakoncertov Live Aid, postaral sa o to práve Concorde, ktoré vo výške 11 míľ dosahoval rýchlosť 2 machy.

Stein sa teda rozhodol, že získa zmluvu s Depeche Mode. Ako neskôr povedal, "boli prvou elektronickou kapelou, ktorá produkovala k posratiu dobrý rock."

TV a NYC

Prvý singel Depeche Mode, "Dreaming Of Me", vydaný vo februári 1981, dosiahol 57.priečku britskej hitparády - skutočne sľubný začiatok. Druhý singel, "New Life", vystrelil na 11. pozíciu, vďaka čomu kapela získala pozvanie do televíznej relácie Top Of The Pops, ktorú každý týždeň sledoval takmer celý národ a zároveň bola znakom, že ste niečo dokázali. Chalani dodnes radi spomínajú, ako na natáčací deň cestovali do Londýna vlakom so syntetizátormi pod pazuchami.

Účasť v TOTP prekvapila mnohých, no najviac asi samotnú kapelu. Samotné vystúpenie pôsobilo hlúpo. Nik si nebol istý, čo vlastne kapela robí. David sa na pódiu objavil s typickým "new-wave" účesom, s ofinou prekrývajúcou jedno oko, na sebe mal nadýchanú bledooranžovú blúzku a kožené nohavice zastrčené do čižiem. Ako zvyčajne, aj vtedy dal zo seba všetko. Fletch pôsobil neohrabane, v tričku s potlačou, takisto v kožených nohaviciach a tancoval za syntetizátorom. Vince a Martin pôsobia ako blonďaté dvojičky, Vince v koženej bunde a Martin v niečom, čo vyzeralo ako priehľadná košeľa s bondage overalom. Nad všetkými žiarila zelená sínusoida, ktorá mala zvýrazniť ich digitálnosť.

Samotné vystúpenie však pôsobilo akoby zo stredoškolskej súťaže v parodovaní umelcov. Chalani však boli super a likvidovali aj konkurenciu, v tej dobe hlavne preferovaných Human League. Že ste si nikdy predtým Andyho Fletchera nevšimli? Ale, "veď on je vlastne celkom roztomilý", pošepkala dievčina svojej kamarátke.

Hneď na druhý deň ráno sa Martin s Andym hlásili v práci. No krátko na to podali výpovede a oddali sa životu hudobníkov na plný úväzok. Tretí singel kapely, "Just Can´t Get Enough", sa na trhu objavil 8.septembra 1981 a dosiahol 8.miesto v rebríčku.

Svoj prvý koncert v Spojených štátoch, už s Alanom Wilderom, ktorý nahradil Vince Clarkea, odohrali chalani 22.januára 1982. A keďže deň predtým vystupovali v ďalšom vydaní Top Of The Pops, na presun cez Atlantik využili ... hádate správne ... Concorde! Reportér Stephen Holden, z NY Times, opísal ich vystúpenie v Ritz takto: "Kapela pozostáva zo štyroch mladíkov, troch syntetizátorov a magnetofónu, ktorý prehráva predohraté rytmické party. Depeche Mode ponúkajú pochmúrnu kolotočovú produkciu s tanečným rytmom."

O šesť rokov neskôr, v rovnakej zostave, rozvášnila táto kapela približne 65 000 ľudí na štadióne Rose Bowl, na Koncerte pre masy, pričom ich z bezpečnej vzdialenosti sledovali ich dvaja strážni anjeli, Daniel Miller a Richard Blade. Ich 101. koncert, v rámci turné k albumu "Music For The Masses", uzavrel 1980-te roky doslova v reálnom čase a zároveň pootvoril dvere kapelám ako napr. Nirvana.

*tento článok je úryvok prevzatý z knihy Mary Valleovej, "33 1/3" o koncertnom albume "101" kapely Depeche Mode, ktorú vydalo vydavateľstvo Bloombury.