Depeche Mode v Martinových očiach - 1996 (1.časť)

Depešácky svet so zadržaným dychom sleduje proces nahrávania a prípravy dlhoočakávaného albumu Depeche Mode, ktorý by po všetkých pohromách, ktoré kapelu postretli, mal opäť chalanov vrátiť na výslnie slávy. Hoci v októbri 1996 ešte nič nebolo definitívne, Martin čo to o novom albume vyzradil.

Poznámka na úvod: Určite ste sa s týmto rozhovorom v češtine stretli, veď ho s Martinom robila, v DM komunite veľmi dobre známa, Miša Olexová. Kopírovať hotové veci mi však príde úbohé, preto som sa popasoval s originálom. Puntičkári nech mi odpustia.

Ako si strávil posledné dva roky? Pracoval si?
Väčšinu času sme strávili nad novými nahrávkami, na ktorých momentálne stále pracujeme, a predtým, ako sme nastúpili do štúdia, som písal. Ale, s písaním nových skladieb som začal ešte skôr ako pred dvoma rokmi.

Ako dlho ti trvalo, kým si sa po skončení namáhavého Devotional turné adaptoval do normálneho života?
Teraz mám pocit, že to veľmi dlho netrvalo. Na turné som nazbieral zopár zlozvykov. Každý deň som zaspával s tabletkami a keď som sa vrátil domov, ešte som ich zopár užil, takže som mal zopár dní skutočne dobrý spánok... spánok je kľúč ku šťastiu :). Po pár dňoch som tabletky vysadil a bol som späť v normále.

Zostali ste po skončení turné v kontakte alebo ste chceli načas na DM zabudnúť?
Keďže sa Dave vrátil do Spojených štátov, nemali sme veľa šancí sa s ním vidieť a ani sme nemali veľa šancí s ním telefonovať, možno nie toľko, koľko sme mať mohli. Dokonca sme sa nerozprávali ani s Alanom, hoci býval v Londýne, čo nám prišlo dosť divné, a boli sme tak pripravení na jeho odchod z kapely. Predpokladali sme to už mesiace predtým, ako s tým vyrukoval. S Andym som bol po celý ten čas, keďže máme spoločných priateľov a keď som v Londýne, vždy na seba narazíme.

Myslíš, že vaša odlúčenosť, Dave je v LA, zbytok kapely v Londýne, nejako ovplyvnilo vaše priateľstvo?
Myslím, že tá vzdialenosť medzi nami z času na čas narazí na komunikačné problémy a aj keď si človek myslím, že stačí len zdvihnúť telefón a s niekým si pokecať, ľudia to nedokážu urobiť tak často, ako by mohli. Sme si vedomí, že by sme mali byť v kontakte častejšie, hlavne, keď sme rozhodnutí čosi urobiť, aj keď sme na opačných stranách Atlantiku...

Všimol si si nejaké rozdiely, odkedy ste boli naposledy v štúdiu?
Toto nahrávanie je v podstate bezproblémové. V štúdiu je pohodová atmosféra a v tíme, s ktorým pracujeme, sú samí príjemní ľudia. Takže v porovaní s posledným nahrávaním, toto je úplná radosť. S Timom som sa poznal už predtým, pár krát do roka sme sa stretli, ale tak dlhý čas som s ním nikdy nestrávil a on je pritom tak príjemný človek. Akoby som našiel spriaznenú dušu. Ak máte byť zavretý v štúdiu so štyrmi, či piatimi rôznymi ľuďmi, je dobré, keď vás viaže určité puto.

Kedy sa vlastne začalo s nahrávaním nového albumu?
Myslím, že to záleží od toho, koľko skladieb mám pripravených, v akom štádiu sú demá a od pocitu, že skladby sú pripravené na experimentovanie v štúdiu. Takže, keď som mal hotovým šesť, či sedem skladieb, zvolali sme stretnutie a porozprávali sa o budúcich plánoch, kedy by sme mohli nahrávať, kedy by bol ten správny čas na vydanie niečoho, v teoretickej rovine, no a po týchto prípravných stretnutiach sa všetko začalo.

Počúval si v poslednej dobe veľa muziky? Ovlyvnilo ťa čosi z toho v tvojej súčasnej práci?
Vždy rád počúvam všetko, každý druh hudby. Práve idem z hudobného obchodu, a zakaždým, keď zanalyzujem môj nákup, zistím, že nič z toho nie je aktuálne. Mám asi jedno cd, ktoré bolo vydané v posledných troch mesiacoch, ostatné sú všetko starinky. Ale nie je to nijaký konkrétny žáner.

Aké koncerty si naposledy zhliadol?
V skutočnosti živé vystúpenia nemám veľmi v obľube. Videl som Oasis v Knebworth, ale to bola skutočná udalosť a celkom sa mi to páčilo. Vždy mi príde nazaujímavé sledovať kapely na pódiu, teda pokiaľ sa tam nedeje čosi výnimočné. Nikdy sa mi nežiadalo sledovať ľudí hrajúcich na nástroje.

Ako ovplyvnila súčasná hudba, vrátane elektroniky, ako techno a dance floor, nahrávanie nového albumu? Hlavne, keď práve Tim Simenon je reprezentantom tejto scény?
Pomalá tanečná hudba sa mi fakt páči, všetko čo má viac ako 100 úderov za minútu je pre mňa príliš rýchle, takže je to pomalé album. Jeho tempo sa pohybuje v rozpätí 69 - 100 bpm a to mi vyhovuje. Ale, vráťme sa k hudbe, ktorú mám rád, mám rád hlavne trip-hop, pre lepšie vysvetlenie, nemám rád "originálny" trip-hop, ale ten nestelesňuje určitý druh hudby.

Tim Simenon je fanúšikom známy vďaka remixom vašich skladieb, ako "Everything Counts", "Strangelove"... Prečo ste si ho vlastne vybrali?
Všetkým sa nám páči posledný album Bomb the Bass a mne osobne sa páči album Gavina Fridaya, ktorý vyšiel pár mesiacov predtým, ako sme začali pracovať s Timom. Podľa mňa sú veci, ktoré urobil so Sinead O'Connor, jej najlepšie. Tim má cit pre tanečnú hudbu. Dokáže urobiť pecku aj z niečoho, čo má len 69 bpm, čo je pre nás, keďže sa pohybujeme v pomalšej rovine, zaujímavé. Hladinu nad 100 bpm sme opustili už dávnejšie, a keď sa pokúšam skomponovať čosi rýchlejšie, ako zvykneme hrať teraz, vždy mi to znie smiešne, stratí to atmosféru. Pre mňa osobne je tento album celý o náladách a pocitoch.

Aký je hlavný rozdiel v prístupe k práci medzi Timom a Floodom?
Jeden z hlavných rozdielov je v menšom podanom výkone, ale ten pravdepodobne diktujú samotné skladby. Na tomto albume je omnoho menej použitá gitara ako na predošlom albume, a možno menej ako na albume "Violator". Tim má tiež zvláštny spôsob práce a pracuje so stálym tímom. Takže v štúdiu máme inžiniera, hudobníka, programátora a Tima, a všetci štyria pracujú spolu po celý čas a sú fakt skvelý kolektív. S Floodom to bolo iné, prišiel s nápadom a povedal: "Prečo to neskúsiť takto? Skúsme a uvidíme, ako to bude fungovať" alebo niečo navrhol a skúsil to sám. Teraz, máme naraz rozpracované dve, tri rôzne veci ... ja a Tim to môžme predebatovať s klávesákom Daveom Claytonom a navrhnúť, že by sme to a to mohli vyskúšať na tejto skladbe.. on si vezme slúchadlá, odíde a hrá sa s tým hodiny, a my zatiaľ skúšame čosi iné na inej skladbe. A niekedy sa stane, ako v New Yorku, že priamo v nahrávacej miestnosti začnem komponovať. Takže niekedy sa robia aj tri veci naraz. Hovoria tomu paralelná práca :)

Znamená to, že si do produkcie zapletený viac ako bolo zvykom?
V minulosti mal väčšinu pod kontrolou Alan. Myslím, že mohol trochu upustiť. Mal tendenciu zameriavať sa na produkciu, a to je niečo, čo ma veľmi nezaujíma. Jasné, že ma zaujímalo, čo sa deje a aký bude konečný výsledok. Ak sa mi to, čo robil pozdávalo, tak som ho nechal, nech to dokončí. Ak sa mi čosi nepozdávalo, tak som mu kľudne mohol povedať, že nech skúsi čosi iné, čo vyzeralo, akoby som bol tieňovým producentom. Teraz som do produkcie zapletený trochu viac.

Predebatoval si smerovanie tohto albumu s Danielom Millerom?
Danielovi prehrávam demá vždy ešte predtým, ako sú dokončené, a jemu sa páčia. Ani si nepamätám, že by niekedy povedal: "Fakt sa mi táto skladba hnusí". Na začiatku sme nemali nejaké veľké predstavy o albume. Povedal som mu, že si predstavujem album postavený na jemnom hip-hopovom základe. Preto sme sa začali pozerať na album z tanečného uhla a myslím, že to bol Daniel, kto mi odporučil Tima. Povedal :"Čo tak Tim, je pohoďák, poznáš ho a produkoval zopár dobrých vecí". Tak sme počúvali veci, ktoré Tim urobil a zistili, že to bol geniálny nápad. Stretli sme sa a padli si do oka. Ak máte rada ľudí, čo je jedna z najdôležitejších vecí v živote, dá sa všetko.

Koľko nových skladieb si napísal, a koľko z nich sa dostane na album?
V tomto momente ich je deväť s textom a jedna inštrumentálka, ktorá bude prvou b-stranou, ale veľmi sa nám páči, takže sa možno nakoniec dostane aj na album. Chceme skúsiť aj zopár inštrumentálnych vložiek. Máme kopec nápadov, ale momentálne ešte nie sú zhmotnené. Nevieme, aké dlhé nakoniec budú, a či budú mať nejaký názov, možno bude uvedené ako tracky 11 a 12. Ak budú také krátke, že budú vlastne akýmisi "vložkami", tak potom ani nechceme, aby mali názvy.

Píšeš keď si šťastný alebo nešťastný?
Ja ani neviem, či som niekedy skutočne šťastný alebo nešťastný. Myslím, že vtedy dosiahnem určitú úroveň, a preto, že tú úroveň dosiahnem vždy, tak potom aj tak píšem. Keď píšem, som vždy v určitom citovom rozpoložení. Nemávam nejaké vrcholy a dná blaženosti.

A čo sa stane so skladbami, ktoré sa na album nedostanú?
Niektoré skončia na b-stranách a mám jednu alebo dve kladby, ktoré nakoniec odložím, pretože som si s nimi nie istý.

Hudobne a textovo, prinesie tento album nejaký výraznú zmenu oproti tomu predošlému?
Myslím, že v určitých smeroch je od posledného albumu veľmi odlišný a pravdepodobne bude akýmsi nasledovníkom albumu "Violator". Pre mňa osobne bol posledný album trochu výstredný, náš pseudo-rockový album. Tento je viac založený na elektronike, ktorá tvorí naše pravé korene.

Ako dlho trvá proces od napísania po nahratie skladby?
Ak som skutočne rýchly, napísanie textu a urobenie dema zaberie deň. Ale niekedy... mám jednu skladbu na albume, ktorú som urobil ako demo, lenže ďalej sa s ňou nedalo nič robiť, a ja som nevedel prečo. Mám rád skladanie, keď sa ku skladbe vrátim šesť, či sedem krát, s každou sa pohrám aj týždeň a potom sa pustím do nahrávania. Ale to je len tvorba dema. V štúdiu ide práca na niektorých skladbách vcelku rýchlo, a na niektorých nie.

Ako by si opísal v globále nové skladby, pomalé precítené balady alebo rockové kúsky?
Veľa rockových skladieb na albume nie je. Tri, či štyri sú možno tanečnom štýle. Väčšina skladie je pomalá, ale podľa mňa, aj keď sú pomalé, sú našlapané, ale netanečné. Sú asi štyri skladby s rýchlejším tempom.

Zapisuješ si myšlienky, keď ťa kopne múza? Má vizuálnu podobu?
Zvyčajne sú tie myšlienky vizuálne, ale rád by som si ich zapisoval častejšie, pretože moja pamäť nie je omnoho lepšia, ako v skutočnosti zdá. Niekedy sa zobudím uprostred noci s geniálnym nápadom na skladbu, dokonca si pamätám veľa prípadov, keď som mal "virtuálne" skomponovanú celú skladbu a pomyslel som si, "mal by som vstať a si to zapísať - nie, toto určite nezabudnem". Ráno sa zobudím a nepamätám si ani fragment a to je totále depresívne.

Ktorej téme si sa venoval v textoch tohto albumu?
Myslím, že viery sa tento album dotýka omnoho menej, ako bolo v minulosti zvykom, pretože som vtedy až prehnane "veril". Ale nakoľko je stále fascinujúca, vždy keď sa chytím pera, vždy sa jej zopár slovami dotknem. Pravdepodobne je menej náboženský ako ten predošlý. Myslím, že je trochu duchovne zameraný. Ale album nemá nejakú ústrednú myšlienku, zopár skladieb sa zaoberá osudom.

Nemáš niekedy obavy, že by si tvorivo schudobnel?
Toho sa obávam stále. Nikdy nie som presvedčený, že niečo nerobím dobre, pokiaľ nahrávka nevyjde, ľudia si ju všimnú a kúpia. S poslednými siedmymi albumami som nebol spokojný až do chvíle, kým vyšli a ľudia si ich začali kupovať. Ale možno sa čosi zmenilo. Pamätám si na posledný album, kedy som si nebol istý s hraním skladieb, kým nevyšli, pretože keď na niečom robíte až príliš dlho, nedáva vám to žiadnu perspektívu, že to bude dobré alebo naopak zlé. Len veríte vlastnému úsudku, že vás nezvedie zo správnej cesty.

Na albume "Violator" ste predstavili gitaru, na "SOFAD" živé bicie, čím nás prekvapíte teraz?
Nemyslím si, že by sme sa mali chvastať v štýle Boba Dylana. Nikdy sme bežne nepoužili "pedal steel" gitaru. Jedna zo skladieb má nádych "country". Máme "pedal steel" gitaru s názvom B.J. Cole, a znie skutočne skvele.

Pozvali ste k nahrávaniu aj iných hudobníkov alebo špeciálnych hostí?
So zopár "cudzími" ľuďmi spolupracujeme, ale niekedy to funguje a niekedy zasa nie. V jednej skladbe sme za bicie posadili Jaki Liebezeita zo skupiny Can. K dispozícií máme ďalšieho bubeníka z Londýna a japonského hudobníka Gota Yashikiho. Na bassu nám v jednej skladbe hrá Doug Wimbish, a zopár bicích nám programuje Keith LeBlanc.

Použili ste pri nahrávaní nejaké nové nástroje, technológie, spôsoby nahrávania?
S programátorom sme nikdy nepracovali, pretože sme si vždy všetko robili sami. Takže teraz ma ten fakt skutočne teší, nakoľko, aj keď na našom poslednom albume robil kopec týchto vecí Alan, stále sme mali pocit, že sme do toho zainteresovaní, kdežto teraz je to omnoho jednoduchšie vrátiť veci späť a počúvať, ako sa nahrávka vyvíja. A tiež sa pracuje rýchlejšie, keď máte niekoho, kto vie, ako má všetko perfektne fungovať. On totiž používa mnoho vecí, ako napr. záznam na hard disk, ktorý sme nikdy nepoužívali, a ktorý vám poskytne kopec možností. Nemusíte nahrávať hneď všetko, čo ste za celý čas urobili. Dokonca sme v štúdiu nikdy nemali k dispozícií po celý čas najatých hudobníkov. V minulosti tam proste bol Alan, a dnes jeho post po celý čas zastáva Dave Clyton, najatý hudobník, a ten sa ľahšie manipuluje. Ak sa Alanovi čosi nepáčilo, som si istý, že to mohol zahrať aj zle, ale ak teraz Daveovi povieme: "môžeš nám to zahrať takto", on to skúsi, a pokúsi sa to pre nás zahrať čo najlepšie. Takže ako som povedal, tento spôsob ma skutočne teší.

Kde a v akých štúdiách sa toto album nahrávalo? Prejavilo sa to nejak aj na kvalite nahrávania?
Väčšinu sme nahrali v malom štúdiu s názvom Eastcote. Dopomohlo nám aj k vytvoreniu pohodovej atmosféry, keďže sme nemuseli celý čas trčať v "top" štúdiach. Nekládli sme tomu žiadnu veľkú dôležitosť a dopomohlo nám to vytvoriť ten správny zvuk albumu. Ale zvyčajne, keď sa ide mixovať a nahrávať vokály, musíme použiť väčšie štúdio, takže čosi sme nahrali v štúdiu Sarm West, niečo tu, v Rak štúdiách a niečo v Electric Lady v New Yorku.

Aký je teda hlavný rozdiel medzi nahrávaním v prenajatej vile v Madride a v rôznych štúdiách? Nebolo to viac pohodlnejšie nahrávať celý čas na jednom mieste?
Teoreticky, páči sa nám pomyslenie prenajať si vilu v Madride a vybudovať si tam vlastné štúdio, ale v praxi to bola totálna pohroma. Všetko sme tam znenávideli, pretože to vôbec nebolo v centre Madridu. Bolo to asi 30-40 minút z centra. Takže vždy, keď sme chceli vypadnúť von do mesta, museli sme si vziať taxi. Kluby sú tam otvorené do neskorej noci, a keď sme odchádzali pekne naliati a museli sme ešte 30-40 minút ísť taxikom ... taxikári nás nikdy nechceli viezť tak ďaleko. Bývať spolu na jednom mieste je tiež zvláštne. Nemali sme vlastné súkromie, a museli sme sa to naučiť zvládať. Pre nás je lepšie žiť na rôznych miestach a stretnúť sa, keď je to potrebné.

Spievaš niektoré z nových skladieb?
Áno, dve.

Plánujete remixovať nové skladby s ľuďmi ako napr. Brian Eno, William Orbit, Johnny Dollar, Steve Lyon, Francois Kevorkian?
Samozrejme remixy plánujeme. Ale nie je pre nás nutné použiť tých istých ľudí. Zatiaľ sme na vydanie vybrali iba jeden remix, ktorý robil DJ Shadow. Robil remix skladby, ktorá vyjde na b-strane. Má názov "Painkiller".

Ako dlho vám ešte bude trvať dokončenie albumu?
Vokály máme dokončené len na štyroch skladbách. Hudobne je všetko hotové tak na 70%, takže dúfam, že o pár týždňov by sme mohli mať všetky skladby pripravené na mixáž, no a na to máme rezervovaných 8 týždňov.

zdroj: Catching Up with Martin, 10/1996
autor: Michaela Olexová