Depechia Modis

Skupina Depeche Mode je zvláštnym úkazom v mnohých smeroch. Ich vplyv - teda úloha ich odlišnosti v hudobných dejinách - je extrémna. Pritom im môžeme vytýkať veľa malých a veľkých vecí, ktoré neostávajú bez povšimnutia. Teda aspoň, ak nie sme zaslepený chorobou "depechia modis", ktorá je celosvetovo rozšírená a len ťažko liečiteľná.

OUT OF TIME: predhovor

Skupina Depeche Mode je zvláštnym úkazom v mnohých smeroch. Ich vplyv - teda úloha ich odlišnosti v hudobných dejinách - je extrémna. Pritom im môžeme vytýkať veľa malých a veľkých vecí, ktoré neostávajú bez povšimnutia. Teda aspoň, ak nie sme zaslepený chorobou " depechia modis" , ktorá je celosvetovo rozšírená a len ťažko liečiteľná.
Spôsobuje, že sa pacientovi skupina Depeche Mode zjavuje, zdá sa najlepšia, najdôležitejšia a predovšetkým nedotknuteľná. Donchichotský boj s touto chorobou ale nie je zmyslom tohto článku. Ten je určený ľuďom, ktorí vedia, aká dôležitá táto skupina je, ale nemyslia si, že okrem nej nestojí za to počúvať iné.

V rýchlej skratke:

1980-81/
História Depeche Mode sa datuje v roku 1980, keď Vince Clark, Martin Gore, a Andy Fletcher založili v Basildone v Essexe ( z tohto grófstva pochádzajú aj Prodigy a Underwold) skupinu Composition of Sound.
David Gahan sa pridal neskôr a vymyslel názov, ktorý pozná celý svet. V máji mali prvý koncert a v roku 1981 vydali single - hneď s prvým úspechom.
Dreaming Of Me sa presadil neskoršie akú súčasť albumu. Na to, že kapela hrala niekoľko mesiacov, vyznačovala sa celkom originálnym zvukom. Skupina sa bez dlhého naťahovania dala do veľkého nahrávania v štúdiu Blackwing a stvorila album SPEAK AND SPELL, ktoré sa presadilo v Amerike.
Ranní Depeche Mode nám môžu pripadať smiešny svojim znením, ale vtedajšej dobe boli priekopníkmi: ich zvuk bol surovejší, než v 80- tych bol počuteľný, hrali hitové pesničky s klasickou štruktúrou. Zo začiatku sa úlohy ujal Vince Clark, ale po jeho odchode sa toho veľa nezmenilo, hoci kapela si myslela, že to zabalia.
Pesničky začal vymýšľať Martin, čo bol vlastne aj jeho sen a ukázalo sa, že to môže byť aj takýmto spôsobom. Ako vidno, kapela si podobnú, vlastne ešte horšiu situáciu ako pred niekoľkými rokmi, keď odišiel Alan Wilder, prežila už vtedy - v samých začiatkoch - a nezničilo ju to.

Keď sme v súčasnosti - DM nemôžu nevidieť, že akokoľvek Wilderov projekt Recoil nie je komerčne zvukovo zaujímavý, nikdy nebude mať taký dosah, ako čokoľvek, čo robia DM. Odchod Clarka bol ale trocha niečo iné, pretože ten sa po opustení DM naozaj slávnym stal, čo jeho ex-kolegom, ktorí nesršali nijakým zvláštnym sebavedomím, veľa na nálade nepridalo...

1982/
V tomto roku vydala skupina A BROKEN FRAME. Na prvom albume bolo vďaka talentu Clarka viac hitov, zatiaľ čo o Broken frame sa to povedať nedá, ale album nie je zlý.
Zvukovo je síce jasnou súčasťou popu, ale nie toho, ktorý je odvarom DM. DM znejú ako málokto iný, nie sú len spotrebnou záležitosťou.
Goreove texty obsahujú zaujímavé pohľady do emocionálnych stavov, ale niečo s nimi nie je úplne v poriadku.
Myslím, že jednou z hlavných vád Depeche Mode je nezvládnuteľný pátos a prílišná vážnosť voči sebe samým. No povedzte spojili by ste niekedy slová Depeche Mode a humor?
Asi ťažko. Nejde o to, že by mali hýriť vtipmi, ale o určitý náhľad, ale ten z ich skladieb nie je cítiť. Boli by lepšou skupinou, keby boli uvoľnenejší a keby im nechýbala sebareflexia. Ďaleko silnejší sú DM v tom, kvôli čomu sú tak dôležití pre celosvetovú hudobnú scénu: majú schopnosť napísať hit, ktorý bude poznať skoro každý, pričom skladba nie je hlúpa a neoriginálna.

1983/
Na CONSTRUCTION TIME AGAIN ... zasršali talentom a napísali pesničky, ktoré milovali nezávisláci, ale i návštevníci všetkých diskoték - a neide o blbé disco. Everything Counts znie skvele ešte aj dnes.
Ale intenzívne je na tomto albume i tá odvrátená tvár DM - mierim na skladbu "Pipeline" s otrasným ľavičiarskym textom o práci, ktorú - hurá- máme a staviame pre chudobných. Smiešna pesnička, človek by si povedal, že DM takéto veci nepotrebujú, ale asi áno, pretože ich robia a väčšími alebo menšími pauzami.

Nechcem ale tvrdiť, že DM by sa mali hrať na intelektuálov, ich štipka naivity a kopec romantiky majú svoj pôvab. U DM sú emócie menej skrývané než pri podobných skupinách, to práve zaručuje ich celosvetovú obľúbenosť. Ak pripočítame dokonale vypestovanú image v 80. rokoch, máme dôvod pre založenie kultu, ktorý sa okolo nich vytvoril. Slovo kult je príliš často spájané s hudbou, filmom, ale máloktorá skupina, sa môže popýšiť takýmto maxikultom, ktorý prekoná všetky nástrahy módy a taktiež vrásky speváka.. Depeche Mode ho majú, aj keď za cenu toho, že veľa ich priaznivcov sa uzaviera pred iným hudobným svetom a sú trocha agresívni, ak do ich videnia niečo nezapadne, pretože "ich" kapela je len tá jediná.

Vraciam sa ale do obdobia: Na turné k albumu A Broken Frame sa k DM pridal Alan Wilder a v období Construction Time Again, už bol ich normálnym členom.
V roku 1984 kapela skórovala ďalšími vydarenými hitovkami - "People Are People" a "Master And Servant", trocha menej úspešné bolo SP " Blasphemous rumours".
Polovica 80. rokov bola rokom syntezátorového popu a DM tu boli ako na zavolanie s tím, čo sa k danej dobe hodilo.

SOME GREAT REWARD/
sound ich ďalšieho albumu obsahovalo nadpočetne veľa prvkov, ktoré inak (a potom pozdejšie) vykrádali kapely z oblasti electronic body music, ale DM vedeli tieto novotárske zvuky použiť ako súčasť strhajúcej pesničky, ktorá ma hlavu a pätu. Ak má i nejaký obsah, ktorý by stál za reč, je ako stále otázka diskusie.
Niektoré kúsky na Some Great Reward sú v pohode tým, že sú až príliš jednoduché, ale pritom nie úplne na nič:
Doesn´t Matter je popová pesnička o zmätku, ktorý si autor vytvoril v citovej oblasti a dokázal o tom niečo povedať, s čím sa stotožnia tisíce ľudí. Ale je tu aj niekoľko patetických vecí. Veľké dohady boli okolo blasphemous rumours, dokonca bola označená ako prípad citového vydierania! 16 ročné dievča sa pokúša o samovraždu. Neúspešne. Vďaka Bohu... V 18 r. sa dá na vieru, pohoda, ale zrazí ju auto a ona umrie.

Zámerne, boli pokusy o prirovnávanie textov Gorea k prozaickým útvarom a zisťovať čo majú spoločné. A výsledok výskumu, je pozoruhodný :
"Málo poetické vyjadrovanie, to ale nie je všetko. Ak si texty čítate, je to ako čítať nejaký list alebo vyznanie, či už denník, ale nie veršovaný útvar".
Ako sa zdá občas máme pomýlené predstavy, čo sa týka autorovho idiolektu... alebo je písanie textov o stavbe verša?
Ďalším problémom neznámeho analytika, je otázka rýmovania:
"jasne že sa občas niečo rýmuje (lust - dust- trust), ale vyjadrovanie Martina Gora je špeciálne a na počiatku kariéry akosi nebásnivé".

V 85-om vychádzajú single Shake the Disease a It's A Called Heart a usilovní chlapci vydávajú stále nové a nové nápady, a objavuje sa album The Singles 81-85. Ako sa dá tušiť má veľký úspech. V USA je jeho názov - CATCHING UP WITH DEPECHE MODE.

V roku 1986 nevynechávajú položku albumov prázdnu. Po singloch Stripped a Question of Lust / Time je tu superúspešné album BLACK CELEBRATION. Časť albumu sa nahrávala v Berlíne a možno práve v tej dobe, boli položené základy vrelého vzťahu Nemcov k DM. Ten trvá dodnes, DM majú v Nemecku obľúbenosť ako máloktorá iná skupina, už len zvyku domácej mládeže obliekať sa do čierneho, nosiť podivné účesy, tváriť sa drsne a počúvať depresívne skupiny.

V tejto dobe dochádza aj k jednej dôležitej spolupráce, ktorá bola pre DM veľmi dôležitá a zdá sa aj osožná. Anton Corbijn, vtedy predovšetkým fotograf hudobného časopisu NME, s nimi začína spolupracovať na klipoch - od toho času máme DM spojených s krásnymi fotografiami, väčšinou čierno-bielymi a s elegantnými vizuálnymi prvkami, ktorý Corbijn citlivo vytvára, čo je za prvé oproti prvým obalom albumov, veľmi príjemná zmena a za druhé rodí sa príjemná fungujúca spolupráca hudobného spolku s niekým, kto celú vec doplní svojim umením. Spolupráca Corbijna a DM je ukážková pre celý hudobný svet.

Sláva DM pokračuje: neúnavne nahrávajú, koncertujú a vydávajú najúspešnejší album MUSIC FOR THE MASSES. Dokázali vytvoriť dielo, ktoré dáva zmysel ako celok, čo je menej očakávateľné.

V roku 1988 to všetko pokračuje nemenej zbesilou rýchlosťou. DM, stále známejší, musia hrať na nekonečných koncertných šnúrach pre ohromné množstvo ľudí. V Pasadene, kde sa nahráva Live album, príde na nich 75 000 fanúšikov.
Vychádzajú single Behind the Wheel a Route 66 (k prvej zo skladieb mimochodom existuje vynikajúci videoklip - jeho sledovanie v správnom mentálnom rozpoložení môže dievčatá viesť k celoživotnej túľbe zaobstarať si skúter Vespa a voziť na ňom chlapcov).
Ale sú tu aj práve nie pozitívne veci: charizmatický, na pódiu energetický, ale mimo neho asi stresom alebo drogami už zničený Dave sa ocitáva uprostred trosiek svojho manželstva. Našiel si inú slečnu, z podobného okruhu (vedúca propagácie zmieňovaného turné). Rozvod s prvou ženou sa ale konal v r. 1991, a tak len zúčastnení vedia, aké boli tie dva roky, keď Gahan šialene túžil po novej láske, ale chcel sa stretávať so synom s prvého manželstva, prepchával sa drogami a cestoval po celom svete.
Ani cez tieto problémy ale kapela nestrácala energiu. V roku 1989 vydáva kapela live nahrávku Everything Counts a Personal Jesus, ale hlavne znova nový album, ktorý celý za počutie.
Neide o radové album, ale o živú nahrávku zo zmieňovanej Pasadeny, ktorá obsahuje zásadne všetko dobré, čo kapela do roku 1988, keď sa show nahrávala, urobila. 101 dáva pociťovať i atmosféru, ktorá na koncerte panovala.
Okrem toho Gore vydáva minialbum Coververzií menom COUNTERFEIT e.p. a 101 sa objavuje aj ako film.

DEPECHEMODUS VIVENDI

Kapela DM je niekedy považovaná za klasickú záležitosť 80 rokov. Áno vtedy boli na vrchole, čo sa týka masovej obľúbenosti, ale ako vidíme aj nasledujúce roky neznamenajú úpadok, i keď sa pár vecí zmenilo. Najviac asi stav samotných muzikantov.
Časopis Esquire uverejnil článok, ktorý bol venovaný drogovému peklu, ktorým prešiel David Gahan.
Prvý heroín údajne vyskúšal v roku 1979, ale až 90 r. boli naozaj šialené. Z článku za dozvedáme, ako s Teresou, svojou druhou ženou, brali heroín, ako svojimi neustálymi problémami ničil kapelu, koľkokrát sa snažil prestať (zoznam rehabilitačných kliník, na ktorých sa liečil, iste mu tam nebolo do spevu - ako sa žije v Mariana Del Rey, odkiaľ Kurt Cobain (Nirvana) utiekol spáchať samovraždu). Okrem iných vecí, ktorými očividne nepotešil, tu boli i podivné hudobné tendencie: Gahan žil zásadne klasickým rockovým štýlom (Harley, dlhé vlasy a samozrejme i tie drogy) a prišiel s tým, že by kapela - preslávená a skvelá svojim zvukom a priekopníckou rolou v celosvetovej vlne používania samplov - mohla zmeniť zvuk práve smerom k tradičnému rocku. Našťastie k takým ústupkom nedošlo....
Cez množstvo výstrelkov si ale DM udržali lesk i v 90. rokov. Hneď počiatok znamenal vydanie niekoľko veľmi vydarených, až veľmi jedinečných vecí - Enjoy the Silence, Policy of Truth, World In My Eyes - boli slávne a milované, pritom nešlo o jednoduché a sladké klišovité skladby, ktorých je v hitrarádach vždy prevaha.

Album Songs Of Faith And Devotion nie je taktiež hlúpe, aj keď trpí niekoľkými muchami t.j. prebytkom sentimentov. Je ale evidentné, že sentimenty nie sú klišovité a že kapela to tak naozaj myslí. Single I Feel You, Walking In My Shoes, Condemnation, In Your Room, sa absolútne nedajú označiť za zlé.
Aktuálne turné splodí aj živú verziu vyššie uvedeného albumu, ktorá výjde pod názvom Songs of faith and devotion Live.

Ďalší album prichádza až po mnohých koncertoch a taktiež po období vnútorných kríz kapely, ktoré vyvrcholili odchodom Alana Wildera a zahrňovala i Gahanove pokusy o samovraždu. On sám to považuje za demonštratívny pokus, ale iste nešlo o žiadnu selanku tak ako pre neho, tak aj pre jeho okolie. Okrem toho sa rozviedol s druhou manželkou a svoje dieťa často nemohol vidieť, pretože bol úplne mimo tohto sveta a vraj by to psychicky nezvládol. Koniec koncov právnici jeho prvej manželky by ho asi tak len nenechali so synom samého.

Album ULTRA bol prijatý s neveľkou odozvou, aj keď single Barrel Of The Gun a It´s no Good majú ľudia celkom radi a zlé nie sú. Skupina ani len nevyšla na koncertné turné. David Gahan v tomto období sľubuje, že už ostane "čistý" a hoci to isté už povedal tisíc krát predtým, neostáva nič iné len uveriť, že to myslí vážne a že Depeche Mode dokážu fungovať ďalej a urobiť ešte niekoľko dobrých albumov.
To môže potvrdiť aj dvojalbum so singlami, nadväzujúcimi tam, kde predchádzajúca kompilácia skončila - potenciál tejto skupiny je veľký. Na počudovanie na skladbu Only When I Lose Myself nenastala žiadna veľká odozva, ale na celku to aj tak nič nemení.

COVERED IN BLACK

Ako zaujímavé sú skladby Depeche Mode vidíme na množstve coververzií, ktorých sa ich pesničky dočkali. Okrem ľahko obskurných projektov (drsniaci Moonspell na albume "Second skin" urobili zo "Sacred" gotickú šialenosť, na kompilácii "A Black Mark Tribute II", kde sa s coververziami všelijakých vecí, stretli iní temní metalisti, nájdeme prerobenú Black Celebration, ktorú si na pekáč zobral "World of Silence" a stvoril z nej nedobrý hymnus.) je tu čerstvý album "FOR THE MASSES", kde skladby DM spracovali trocha známejší a taktiež zaujímavejší ľudia.
The Smashing Pumpkins sa vytiahli skvelým výkonom vo verzii "Never Let Me Down Again " ( je z roku 1993 ale nie je cítiť žiadnú zastaralosť), The Cure zaliezli do štúdia, kde vzniklo aj ich Disintigration a síce veľa nemenili, ale predsa milo urobili "World in my Eyes", nedá sa však zaprieť, že z fluida skladby necítiť typický pach Cure.
Elektronickým divochom Meat Beat Manifesto sa celkom podarila "Everything Counts".
Podceňovaní Američania Rabbit In The Moon urobili z "Waiting in the night" skvelý drum´n´bass. Apollo 440 so svojou verziou "I feel You" síce nežiaria ako slnko, ale ten ústredný gitarový riff, ktorý sa na poslucháča valí, znie dobre.
LOCUST na seba upozornili s "Master and Servant", ktorá je zaujímavá nielen ženským vokálom.... A pre milovníkov reálnych perverzít tu je pieseň "Stripped", ktorej dodali Rammstein svojim nemeckým prízvukom dimenziu naprostej podivnosti..- práve s touto skladbou bol spokojný Martin L. Gore. Hoci album nie je od začiatku do konca skvostné, ale približne tretina skladieb je vážne lahôdkou.

Zdroje:
New Musical Express (Londýn),
Rock Report, 1998,
Andrea Kováčová, 2002 (vlastné postrehy)