Exciter Interview Disc - 2.časť

V druhej časti interview disku k albumu "Exciter" sa vrátime do temnej minulosti Depeche Mode, ktorá svoj vrchol dosiahla počas nahrávania albumu "Ultra". Takisto sa nevyhneme hodnoteniu fanúšikov skupiny a jej úspechu vo všetkých častiach sveta.

Čo by si si želal, aby v ľuďoch zostalo po vypočutí tohto albumu?
MG: Chcel by som, aby ich k niečomu vyburcoval. Viem, že jeho názov je "Exciter" (Budič, Dráždič), a nejde o žiadnu slovnú hračku. Ide o pop, ale trochu zvláštny a jednoznačne má v sebe určitú nadčasovosť. Má veľmi moderný nádych a veľmi by som si prial, aby z neho mali ľudia pocit akejsi výnimočnosti.

Máte za sebou niekoľko No 1. nahrávok, milióny predaných albumov a všetko, čo s tým súvisí. Čo znamená pre vás úspech dnes?
DG: Aby som bol úprimný, som momentálne viac menej s našim stavom spokojný. Teším sa na koncertovanie a prezentovanie nových skladieb, ako aj ďalších skladieb, ktoré sú menšou výzvou, možno aj v tom, že sme ich zatiaľ neživo neprezentovali, takže ešte nevieme, ako to celé nakoniec vyznie, a teda, aby som bol úprimný, na toto sa teším viac ako na čokoľvek ostatné.

MG: Ak by tento album nebol úspešný, boli by sme z toho všetci sklamaní. Myslím, že sa z toho všetci veľmi tešíme. Už som to povedal, nepotrebujem sa o to viac zaujímať a myslím, že sme vyprodukovali skutočne príjemnú nahrávku, proste niečo, pri čom ma nenapadá žiaden dôvod, prečo by sa jej nemalo dariť, nuž ale viete, človek nikdy nevie.

Čo myslíte, ako tento album vyznie v živej prezentácií?
DG: Myslím, že skvele. Teda, ak vyberieme tie správne skladby. Obyčajne neprezentujeme všetky skladby z albumu, ale sú tu skladby, obzvlášť "Dead Of Night" a "Sweetest Condition", u ktorých by som bol rád, keby sa do výberu dostali. "When The Body Speaks" môže tiež vyznieť skvele. Hoci je pre mňa trochu nezvyčajné spievať balady a hlavne naživo. Ďalej samozrejme "Dream On". Myslím, že aj "Freelove" by mohla fungovať. Martin by mohol predstaviť "Comatose" a "Breathe". Myslím, že tieto dve skladby by tiež mohli zabrať. Nedávno spomenul, že by ich mohol mierne upraviť, niečo v štýle, ako to robil predtým, kedy sa postavil na javisko s akustickou gitarou a odohral zopár piesní sám, možno to spraví aj s novými skladbami. Bolo by to vážne skvelé.

Aké máte s týmto albumom ambície, prípadne sny?
DG: Som naň veľmi hrdý. Som hrdý na prácu, ktorou som prispel... bavíme sa o cd, áno? Chcel by som, aby ho ľudia počúvali. Chcem, aby ľudia cítili tú tvrdú prácu, ktorú sme na ňom odviedli. A samozrejme, mám z neho veľkú radosť. Veľmi rád som si na tomto albume zaspieval. Takto som to predtým ešte nepovedal. tešil som sa z toho omnoho viac aj preto, že som bol tentoraz v skutočnej pohode. Cítil som v sebe neskutočnú spokojnosť. Chcel by som, aby sa z neho predalo milióny kópii, aby sme zaň na budúci rok dostali Grammy, takisto cenu MTV a dobili s ním prvú priečku britskej hitparády. To by sa mi naozaj páčilo. Klamal by som, keby nie, no ak sa tak nestane, tak "c'est la vie". Vyprodukovali sme skutočne skvelé dielo, a chystáme sa práve na turné. Viem, že máme veľmi loajálnych fanúšikov a prídu sa na nás pozrieť. Neviem, či v tejto súvislosti sa dá ešte na niečo spýtať. Viete, momentálne v mojom živote robím presne to , čo chcem. Som skutočne šťastný. Milujem život v New Yorku. Mám úžasnú rodinu. Viete, každý by bral moju prácu.

Viete si spomenúť na svoje sny a ambície v období, keď ste ako skupina začínali? Čo vtedy znamenal pre Depeche Mode úspech?
AF: Úprimne, nikdy sme nevideli samých seba ako úspešnú skupinu, viete, v zmysle vystúpiť v Top Of The Pops. Jednoducho sme len radi vystupovali a bola to pre náš čisto len zábava. Nikdy sme teda našu skupine nevnímali v rovine obrovského úspechu, sme ani len nepomysleli na to, že by sme na scéne pôsobili aj o dvadsať rokov neskôr, v takomto zmysle sme iba žartovali s našimi kamošmi.

DG: No ja som seba samého vo svojich predstavách videl vždy ako veľkú hviezdu, teda myslím v tých predstavách v našich začiatkoch :), aj keď v krčme, kde sme hrali boli len dvaja chlapi a jeden znudený pes.

Kto vás inšpiroval k založeniu skupiny?
MG: Samozrejme, že nás v našich krokoch k spoznávaniu elektroniky a k tomu, že sme sa stali čisto syntezátorová skupina, inšpirovali Kraftwerk. Oni nás ovplyvnili najviac, ale takisto mala na nás vplyv vtedajšia nastupujúca scéna. Vtedy pôsobilo zopár zaujímavých kapiel, ako Human League. Pamätám si, že som bol na jednom ich koncerte a naozaj ma dostali. Takisto sa mi páčili ich prvé albumy.

DG: Definitívne to boli The Clash, ale nie v štýle "Chcem robiť presne to, čo oni," myslím po hudobnej stránke. O tom to nikdy nebolo. Keď som po prvý raz zhliadol skupiny ako The Clash, pomyslel som si, "Toto dokážem aj ja." Inak, doma som veľmi dlho spieval pred zrkadlom s kefou na vlasy v ruke, takže som po tom fakt túžil, sníval som o tom a naozaj netrvalo dlho, kým sa my to splnilo, ale postaviť sa po prvýkrát pred dav ľudí je ešte horšie, ako si len dokážete predstaviť. Takže mi trvalo zopár rokov, kým som na pódiu urobil konečne nejaký pohyb do strany alebo niečo podobne :D, ale začiatky boli pre nás skutočne šťastným obdobím. Mali sme kopec známych, ktorí prevádzkovali podniky rôznych druhov, či už to bolo v Londýne, Southende, či na Canvey Island: jednoducho hŕstka ľudí, ktorí počúvali trochu inú hudbu, akú počúvali ostatní. V tej dobe už na scéne bolo zopár elektronických záležitostí, zopár vecí od Bowieho, Roxy Music, Kraftwerk a im podobní, aj Iggy Pop sa o čosi pokúšal... jednoducho sme mali skupinu asi 50 známych, ku ktorým sme mohli prísť a dali nám šancu sa prezentovať. Vždy sme mohli tomuto malému publiku zahrať, nám ku šťastiu stačil fakt, že môžeme odohrať koncert.

Odjakživa máte neuveriteľný vzťah k fanúšikom. Je pre vás stále dôležité získavať si nové publikum a takisto mať dostatok príležitostí v rádiu a televízií?
DG: Aby som bol úprimný, trochu sme s týmto mali v minulosti problémy. Niekedy s rádiom, niekedy s TV, MTV a podobnými stanicami, trochu nechápali, o čom vlastne sme a nevedeli, akú pozíciu majú voči nám zaujať. Jednoducho v tomto svete nebudeme "fungovať" s kapelami ako Limp Bizkit. Bude to fungovať, keď nás zaradia do aktuálnych playlistov? To je dosť problém, no na druhej strane si myslím, že je to dobrá vec. Ono to má čo dočinenia s našou obľubou za celé tie roky. Trochu tajomnosti je príjemná vec, ale je zrejmé, že je okolo nás množstvo ľudí, ktorí vôbec nerozumejú tomu, čo robíme. Ani vám nedokážem povedať koľkokrát ma zastavili ľudia na ulici, či už v New Yorku alebo niekde inde a povedali, "Hej, videl som vás na vašom poslednom koncerte v Madison Square Garden. Viete, nikdy predtým sa vás na koncerte nevidel. Ani som vás nikdy nemal rád, ale bolo to úžasné." A to sú tie úžasné veci. Samozrejme, že máme absolútne oddaných fanúšikov, ktorí pri nás stoja celé roky, ale je príjemné osloviť nových ľudí. Viete, naozaj si myslím, že tento rok bude patriť nám.

Ako by ste teda zhrnuli váš vzťah s fanúšikmi?
MG: Fanúšikovia, oni sú... aké správne slovo použiť. Väčšina našich fanúšikov je bláznivá. Viete, sú nám až príliš oddaní, v deň vydania vyrazia do obchodu a kúpia si našu nahrávku. Niekedy kvôli tomu trochu trpíme, pretože vďaka tejto silnej fanúšikovskej základni nám krátko po vydaní nahrávky jej predaj poklesne. No, sú to fanatici.

Akoby ste opísali vaše súčasne vzájomné vzťahy, hlavne preto, že ste už tak dlho spolu?
MG: Momentálne si vychádzame. Možno to vyznie dosť nudne. Ľudia by radšej počuli, že jeden druhého neznášame, že celý čas sa hádame, ale počas tohto nahrávania to medzi nami bolo fakt v pohode. Viete, sme teraz ako rodina. Hoci v minulosti nás tiež spájalo silné puto, no vládlo medzi nami silné napätie. Veľmi dobre je to zdokumentované na našich posledných dvoch štúdiových albumoch, "Songs Of Faith And Devotion" a "Ultra". To napätie ale bolo pochopiteľné, pretože sme sa nevyhli všetkým tým veciam, ktoré sa vždy dejú v zákulisí.

Ešte nejaký názor na to, prečo sa teraz cítite tak skvele?
MG: Možno jedným z hlavných dôvodov je fakt, že David je momentálne fakt v skvelej zdravotnej kondícií. Dokonca je v pohode aj mysľou, je veľmi milý a... myslím, že sa nám v minulosti niekedy strácal, ale to bolo všetko spôsobené drogami, ktoré užíval.
AF: Toto všetko je dosť dôležité, pretože posledné obdobie, asi rok a pol, bolo skutočne radostné. Tento album jasne dokumentuje, ako sme sa postupne zbavovali našich osobných problémov. Keď sme začínali, boli sme vlastne obyčajní školáci, a to prerástlo do niečoho, čo sa dá prirovnať k rodine. Viete, sme vlastne ako bratia. Samozrejme, že sme mali skutočne hrozné obdobie, kedy sa zhoršili aj naše osobné vzťahy, to trvalo tak päť - šesť rokov. Ale čo je skvelé, posledný rok to bolo skutočne úžasné, radi sem chodili do štúdia, každý z nás sa cítil fantasticky.

Keď sa pozriete na Vašu históriu, ako to, že sa Vám podarilo za celý čas zostať spolu?
MG: Myslím, že to bolo tým, že si každý z nás uvedomoval, že sme vytvorili čosi výnimočné, niečo, čo sa stalo základom ďalšej práce. Veľmi skoro nás opustil Vince Clarke. Myslím, že svoj odchod ohlásil ešte pred vydaním nového albumu. Cez toto sme sa dokázali preniesť a neskôr s Alanom Wilderom sme vytvorili niečo, čo možno pokladať za dedičstvo. Takže keď od nás odišiel aj on, myslím, že sme nepomýšľali na ukončenie kariéry. Viete, pomysleli sme si, toto všetko je príliš výnimočné. Nevzdali sme sa, zdolali sme všetky prekážky, aj všetky problémy, ktoré súviseli s albumom "Ultra". Tu možno hovoriť o časoch, kedy sme boli skutočne blízko konca, ale ako som spomenul, je to príliš výnimočné, aby sme sa toho len tak vzdali. Posledný rok súvisiaci s nahrávaním albumu "Ultra" bol teda naším najhorším rokom a vtedy sme o spomenutých veciach hovorili najviac. Spomínam si na mnoho krízových mítingov, kedy sme hovorili o tom, ako to všetko zvládnuť, "Niet inej cesty, než to dokončiť"... viete, trochu to pripomínalo nočnú moru. Mám pocit, že sme tým ale len prispievali k mizérií:) No, zdá sa, že nám to pomohlo.

AF: Myslím, že to bol viac ako výstižný príklad. Boli chvíle, kedy by som vôbec nebol prekvapený ak by mi niekto zavolal a povedal, že David to už má za sebou. Vtedy je veľmi ťažko koncentrovať sa na akúkoľvek prácu. Vtedy naša existencia skutočne stála na okraji priepasti. Som rád, že to máme za sebou a opäť sa jeden z druhého tešíme.

DG: Myslím, že sme veľmi silné osobnosti, ale boli obdobia, keď sme takí silní naozaj neboli. Individuálne mal niekto, obyčajne ja, problémy, kedy som trošku zišiel z cesty. Vždy som si myslel, že to všetko zvládnem, až do momentu, kedy som sa ocitol na pokraji smrti. Nikdy som si nemyslel, že sa dopracujem k takému bodu... všetko to bolo len klamstvo. Mal som niekoľko momentov, kedy ma ovládol pocit, že pre mňa všetko skončilo, neviem, stratil som vieru a nádej v samého seba, takisto v život samotný a podobne, myslím, že každý raz také čosi zažije, lenže ja som sa s tým ešte vláčil po všetkej tej špine a keď ste k tomu súčasťou nejakej skupiny, tak vtedy to je dosť veľký problém. Neviem, nepovažujem to za nejakú novinku. Aby som bol úprimný, myslím, že ma to posilnilo, vidím, ako sa iní ľudia boria s podobnými problémami, dokonca aj moji priatelia, Boh im pomáhaj, ale ja som to zvládol a chvála Bohu, som to stále ja. Aj toto mi dodáva silu. Považujem za dôležité dávať zo seba čosi pozitívne. Viete, to nebolo niečo, čo som mal v pláne, ale bolo obdobie, keď okrem negatívneho nebolo vo mne, ani okolo mňa nič, a tohto svinstva je tento posratý svet stále plný. Ale stačilo. Ako som povedal, cítim sa skutočne vyliečený. Tak ako teraz som sa ešte necítil, mám pocit, akoby mi bola vrátená duša a som pripravený sa s tým všetkým podeliť.

Spomeniete si pri pohľade späť na nejaké kľúčové momenty, ktoré sa vám navždy vryli do pamäti? Veci, ktoré pre vás veľa znamenali, či už ste boli hore, či dolu?
DG: Samozrejme, takých kľúčových momentov je veľa, napríklad keď sme natáčali film "101" a vystupovali v The Rose Bowl v Kalifornií. Jednoznačne sme vtedy prekonali všetko, ľudia si predtým pošepkávali, "Také miesto nikdy nezaplnia", všade to z tých ľudí bolo cítiť, no ja som veril tomu, že sa to podarí a veci sa tým zmenia k lepšiemu. Samozrejme, na druhej strane s týmto úspechom šli niektoré dôležité veci ku dnu, pretože, čo môže nasledovať po tom, keď dosiahnete vrchol? Našťastie krátko na to prišiel Martin s novými skladbami a my sme začali znova, nastúpili do štúdia a tak.

Ak by ste mali Váš čas strávený v Depeche Mode zachytiť jediným obrazom, čo by na ňom bolo?
DG: Jednoznačne v mojom prípade vystúpenie v The Rose Bowl. V jednom momente, počas skladby "Never Let Me Down Again" som vybehol na jednu z plošín a všimol si, ako zopár ľudí máva rukami, tak som sa pridal. A zrazu začalo to isté robiť asi 70 000 ľudí, bolo to niečo ohromujúce, cítil som, ako mi po tvári s potom stekajú slzy, no boli to slzy radosti, niečo ako "Je to niečo úžasné, tomuto sa nič nevyrovná." Viete, "Chalani z Basildonu to všetkým ukázali!"

Začali ste premýšlať o turné a čo sa chystáte na ňom zahrať?
MG: Naposledy, keď sme vyrazili na cesty a hrali, tak to bolo v rámci propagácie albumu "Greatest Hits", takže sme vlastne len odprezentovali všetky naše hity. Myslím, že tentokrát si môžeme dovoliť byť trochu podivní a hrať aj menej známe skladby z albumov. Takisto zvažujeme aj použitie vizuálnych prvkov, ktoré budú umiestnené za nami. Pre mňa samotného je to vždy nudné ísť sa pozrieť na štyroch, či piatich ľudí, ktorý na pódiu narábajú s nástrojmi. Potrebujete to niečím oživiť, aby to bolo zaujímavejšie. Myslím, že začneme koncertovať v Amerike, pravdepodobne v júni. Budeme na cestách tak päť mesiacov. Takže začneme v Amerike, a potom niekedy v septembri príde na rad Európa.

Živé hranie je obyčajne niečo, čo vás dostane do úplne iného sveta, ale aj tak, čo sa vám preháňa hlavou, keď ste na pódiu?
DG: Aby som bol teraz úprimný, čokoľvek. Na poslednom turné sme hrali veľmi veľa vecí z albumu "Songs Of Faith And Devotion", ktoré so sebou prinášajú všetky tie smutné emócie a stratený čas, či veci podobné. Za tých 20 rokov sa nahrnulo množstvo takých skladieb... je v nich kopec života, kopa emócií a množstvo vecí, ktoré ma celého dokážu pohltiť a ja sa samozrejme po celý čas snažím vnímať, čo všetko sa okolo mňa deje. Niektoré skladby, ako napríklad "In Your Room", presne vystihujú pocity, ktoré som prežíval, viete, v tých mojich temných časoch, ak už ste to teda začali rozoberať. Žil som v akejsi mojej malej temnej izbe. Na chvíľu som sa v tom mojom malom svete cítil bezpečne, bol som neporaziteľný, kedykoľvek som ten svet mohol opustiť a kedykoľvek sa doň vrátiť, tá izba bola mojim bezpečným miestom, no dnes mi to miesto naháňa strach a ja sa do nej skutočne už nechcem nikdy vrátiť. Takže keď som na poslednom turné spieval túto skladbu, bol to pocit, akoby som spieval predo dvermi tej izby a trochu do nej, len pohľadom, nahliadol. Bolo to však zábavnejšie ako v období, keď som predtým tú skladbu spieval každý večer. Napríklad, na turné k "Songs Of Faith And Devotion" som celkom prepadol temnote môjho vtedajšieho života a bolo to dosť obtiažne.

S vydaním albumu "Exciter" a následným turné, myslíte si, že nastávajú pre Depeche Mode dobré časy?
DG: Ja myslím, že áno. Ako som už povedal, nemyslím si, že to môže byť ešte lepšie, ako je to práve teraz. Jednoducho, ak nemáte v sebe radosť práve teraz, ak nedokážete prijať to, čo tu máme a to, čo sme pre nás samých vytvorili a z čoho sa jednoducho tešíme, tak to nechajte všetko tak a choďte od toho preč, navždy. Dosť. Jednoducho ja to robiť budem. Teší ma, že svojou účasťou pomáham tvoriť túto hudbu a aby som bol úprimný, nemôžem sa dočkať, kedy už vyrazíme na cesty.

Martin, bol si niekde citovaný, že Depeche Mode vidíš ako nejakých outsiderov. Pozeráš sa na skupinu aj inak?
MG: Nie, vždy sa nakoniec rozídeme a každý si ide svojou cestou, no ale o čom by bolo komponovanie hudby, ak by ste to robili tak ako všetci ostatní? Odjakživa sa snažíme robiť to, čomu sa hovorí alternatívna hudba, a ako som už povedal predtým, jednoducho došlo k zmene - význam toho všetkého sa zmenil. Je tu toľko skupín, ktoré znejú veľmi podobne a z toho sa stáva akýsi hlavný prúd. A my predsa chceme, aby sme nezneli ako niekto iný. Jednoducho to, čo robíme je čosi iné.

Máte nejaké vízie týkajúce sa Vašej budúcnosti?
AF: Nie, to naozaj nie. Myslím, že mám veci naplánované tak na rok. Vieme, čo nás čaká do konca roka. Čo bude nasledovať potom, to vážne netušíme. Rád by som si myslel, že sa pustíme do nahrávania ďalšieho albumu alebo čosi v tom zmysle. Ale znova sa vrátime k zaužívaným pravidlám. Ak máme pocit, že máme čo ponúknuť a ak dokážeme udržať našu hudbu na takej úrovni, na akú sme ju dostali teraz, tak by sme mali pokračovať. Ak sa však veci budú vyvíjať opačne, tak to nemá zmysel a mali by sme to ukončiť.

Na začiatku nášho rozhovoru ste spomenuli obrovský úspech, ktorý má vaša skupina po celom svete. Môžete niektoré krajiny, kde majú Depeche Mode taký úspech, spomenúť?
AF: Napríklad v Číne. Raz sme mali vystúpenie v Hong Kongu. Hral tam s nami Peter Gabriel, teda, nie s nami na pódiu, ale vystupoval tam týždeň pred nami, a v podstate 80% jeho publika tvorili Európania. Naše tamojšie publikum bolo trikrát väčšie a 98% z neho boli Čínania. Naše nahrávky sa výborne predávajú v Indií, či v oblastiach ako Južná Afrika, Južná Amerika, no a samozrejme Východná Európa, kde sme nesmierne populárni. Nikdy sme takéto čosi neplánovali, ale je to jednoducho úspech.

DG: Možno aj preto, že naša hudba nikdy neznela typicky anglicky. V minulosti sme boli viac industriálny, ale ani tým sme nespĺňali bežný britský štandard. Možno to bolo práve tým, a vďaka tomu to chvíľu fungovalo v Amerike, pretože sme bolo výstredná anglická skupina. My sme však vždy boli skupinou, ktorá sa nedala nikam zaradiť. A platí to aj teraz. A aby som bol úprimný, sotva nás je možné zaradiť do nejakej "skupiny" aj ako osobnosti. Všetci traja sme totiž osobnostne diametrálne odlišní.

Čím každý z Vás prispel do Depeche Mode?
DG: To je niečo veľmi zložité. A aby som bol úprimný, myslím, že práve vďaka tomu to všetko funguje a poháňa nás to ďalej. my sami sme veľmi odlišní. Teda, Martin a Fletch majú k sebe veľmi blízko, odjakživa sú kamoši. Ja som trochu výstrednejší typ. Nikdy som nemal s nikým z nich až príliš dôverný vzťah, v tomto som akýsi samotár. Nemyslím to však zle. Teším ma to. Som viac voľnomyšlienkársky typ. Ale, mám rád zábavu, veľa zábavy. Myslím, že za tie roky som do Depeche Mode prispel hlavne zábavou. Samozrejme aj trochou temnosti, ale za to sa necítim nejak príliš vinný. Myslím, že Martin jej vniesol do skupiny takisto dosť, prostredníctvom hudby. Fletch je vo svojom myslení veľmi organizovaný, veľmi štrukturovaný a máme s tým veľmi veľa nezhôd, pretože som voľnomyšlienkár, vidím vízie toho, čo robíme, lenže Fletch to potrebuje vidieť na papieri. On je ten chlapík, viete, proste ten, ktorý je pre skupinu veľmi dôležitý.