Koncert vo Viedni sa zmenil na poľovačku

Ahojte, všetci skalní. Aj keď sa radím medzi starších fanúšikov DM - mám 26 rokov, chalanov počúvam od svojich 13-tich a rád by som sa s vami podelil o moje jedinečné zážitky z minulotýždňového koncertu DM vo Viedni.

Určite ste sa naň vybrali v drvivej väčšine a užili ste si ho ako sa patrí a možno ste sa práve vy rozhodli, že radšej pôjdete na zaručene vynikajúci koncert do Prahy a na Viedeň zabudnete - či už pre nedostatok peniažkov alebo jednoducho preto, že na pražský koncert jednoducho žiaden iný nemá. Presne to som mal v pláne aj ja, ale po 4. septembri som sa rozhodol, že si aspoň raz v živote doprajem chutné repete a nech to stojí, čo to stojí, šupnem to po práci (aj so zopár kamarátmi) rovno do Viedne. To sme ešte nevedeli, čo za peklo nás čaká....
Ale pekne po poriadku.

Frank Tovey (Fad Gadget)

Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš... Musím povedať, že celá tá myšlienka s Viedňou sa rodila veľmi pomaly a na poslednú chvíľu, ale nakoniec po - pre mňa dokonalom koncerte v Prahe, predsa len zavládla túžba uvidieť idolov detstva ešte raz. Veď ktovie, či ešte budú koncertovať a pán boh vie, že by sme to všetci veľmi chceli. Tri dni pred utorkom jedenásteho som oslovil kamaráta Dušana, či by nešiel so mnou, že koncert v Prahe bol nenormálny a že ho musí zažiť. Zjavne opojený mojim nadšením prikývol a vedel som, že nebudem musieť "šprechovať" sám. V pondelok mi počas dňa oznámil, že sa ešte pripojí jeden kamarát - Pažo a ja som zavolal starú dobrú kamarátku Dášu. Pomocou netu, konkrétne na stránke stadthalle.com som našiel číslo a rýchlo zavolal, že by som rád na kreditku objednal 4 lístky. Ochotná pani na druhej strane ma veľmi rýchlo vybavila a ja som spokojný rátal hodiny do koncertu. Večer mi však Dušan oznámil, že pôjde s nami ešte jedna jeho kamarátka Eva. To som trochu zamrzol, pretože lístky sa zjavne už nedali objednať - už keď som vybavoval vstupenky pre nás, bol som upozornený, že ide o jedny z posledných lístkov. Bolo mi jasné, že bude treba zaimprovizovať...

Na ďalší deň sme sa všetci stretli u nás a odchod bol plánovaný aj s časovou rezervou na 17-tu hodinu. To sme ale nevedeli, že nám kartami zamieša nielen Osam bin. S hrôzou sme pozerali na CNN a len ťažko sme sa paralyzovaní odliepali o pol šiestej od obrazovky.

Počas cesty ku hraniciam v Petržalke sme si ešte vypočuli chutnú reklamu na nejaké americké aerolínie, ktoré nám ponúkali cestu do USA za výhodných podmienok. Krutý žart. Radšej sme si dali kazetku s cover verziami Personal Jesus a potichu sa presúvali ďalej.

Na hraniciach sa nás rakúsky colník prezieravo spátal, kam ideme. Žeby za to mohla Dušanova čierna Alhambra s dymovými sklami a celá posádka v čiernom? Po pár konverzačných vetách, keď nám poprial príjemný zážitok z koncertu sme to rozpálili rovno do Viedne. Cesta sa zdala byť hladká až pokým sme neprišli do metropoly. Bolo okolo pol siedmej a pred nami asi tak 4 kilometre zápchy v meste. Prvé čo ma napadlo bolo ešte zavolať z mobilu a ukecať človeka v Stadthalle, aby nám rezervoval ešte jeden lístok. No chance. Bolo vypredané. Jediné, čo ma držalo ako-tak kľudného bol fakt, že v Prahe sa lístky na čiernom trhu pohybovali v dosť hojnom počte a pred koncertom tam padli ceny z pôvodných 700 korún až na 300. Lenže iný kraj - iný mrav.

S každou pribúdajúcou minútou sa stupňovalo napätie v aute a asi najviac rozrušená bola Eva, ktorá sa zatiaľ videla ako 2 hodiny sedí v aute a čaká na 4 spotené tváre ako sa vrátia spokojné z koncertu. Ale statočne sa držala. Asi okolo siedmej ma napadlo zobrať kdesi v aute papier a začal som písať veľkými písmenami - KAUFE KARTE.

Martin (Viedeň 11.09.2001)

(To najlepšie ešte len príde. - pozn. autora) Bolo presne pol ôsmej a my sme po úspešnom zaparkovaní asi pol kilometra od haly začali poľovačku za lístkami. Ani by ste neverili, aké to bolo jednoduché. Hneď na prvej križovatke nás zastavil malý Rakúšan, či nechceme lístok. Mal ho vraj posledný a ponúkal ho o sto šilingov lacnejšie. Neváhali sme a aj keď bol na státie a ostatní štyria sme mali lístky na sedenie. No čo, v najhoršom prípade by jeden z nás išiel do kotla. Hneď po malej snahe ho ešte znížiť, čo sa nám nepodarilo, si to Rakúšan nasmeroval behom rovno k hale po ďalšie "posledné" lístky. Pred nami stál ďalší oriešok - vymeniť 1 lístok na "stojáka" za 1 na sedenie.

Asi po 100 metroch sme narazili na ďalších predávajúcich. Jedna kočka a chlapík. Ona sa chcela zbaviť lístkov a pre naše šťastie chlapík chcel vymeniť dva lístky na sedenie za jeden na státie. To bol náš človek!

Zobrali sme ho k hale, kde sme si najprv chceli vyzdvihnúť zvyšné 4 lístky, porovnať ich s tými chlapíkovými, pretože jednak jeho vstupenky mal inú farbu a teda mohli byť falošné - to v tme ťažko rozoznáte. Pani v pokladni ma uistila, že sú pravé a my sme mohli uskutočniť biznis. Ďalší lístok sme mohli buď predať alebo si ho nechať ako suvenír. Pred samotnou halou sme sa kvôli času rozhodli, že nebudeme riskovať, pôjdeme dovnútra a teda platí plán A. Musím povedať, že čierna farba ani v Rakúsku nevymrela a cítil som sa veľmi príjemne aj tu. Aj keď tu nebolo cítiť to vzrušenie ako v Prahe. S tým som však po skúsenosti z "Devotional Tour", opäť vo Viedni, rátal.

Slabá kontrola osobných vecí nám vyhovovala, akurát škoda, že sme si zabudli foťák doma a druhá škoda - Rakúšanky, ktoré nás prehľadávali boli tak mrzké, že sa skôr ony ukájali na tom, že nám mohli šahať po pekných slovenských zadočkoch.

David Gahan

(Ešte stále to príde - pozn. autora) A boli sme v hale. A tu prišiel ďalší šok. Zistili sme, že tie dva lístky sú síce na sedenie, ale na opačnej strane haly. Opäť sme sa mohli rozdeliť na dva časti, tento krát by to už bolo v pomere 3 na Sud strane : 2 na Nord alebo bojovať ďalej. Upozorňujem vás, že to už hral predskokan Fad Gadget a jeho, svojim spôsobom, úchylná show s vytrhávaním chlpov z rozkorku. Tí, čo ste boli v Prahe, viete. Resumé však znelo - bojujeme ďalej.

Išli sme na to najprv legálnou cestou z čias Oceánu a Bongu - ukecať biletárov. Keine chance. Boli takí neoblomní, že som začínal pochybovať, či sme vôbec urobili správne a v duchu som spomínal na dobrých ujkov v hale PKO. Napadlo ma, že by mohli zavolať ich šéfa a toho by sme sa pokúsili ukecať. Lenže prišiel starý dedko v kravate a modrom plášti a cez okuliare mu už znelo - Nein. Chceli sme mu dať dokonca aj ten druhý lístok - na znak lojálnosti a fanatizmu. No s ním by nepohol ani pár volov. Cez množstvo hláv sme videli, že hala je už pekne naplnená, čo nás len zbytočne znervózňovalo. A tak muselo prísť to posledné.

(Ešte stále nič - pozn. autora) Ponúkať okoloidúcim výhodnú výmenu jedného lístku na sedenie Sud za dva Nord. Za asi päť minút sme našli pár, ktorý si to sebavedome mieril práve na náš Sud. Rýchlo sme ich obkolesili a začali vymieňať. Našťastie boli ochotní za podmienky, že oni nám dajú jeden lístok a my im dáme tie dva na sedenie Nord. Lenže! Áno, zase lenže. Prirodzená ľudská chyba. Stačilo presne tridsať sekúnd na to, aby sme si všimli jedného malého detailu. Ten lístok, čo nám vymenili bol na STÁTIE!

A tak sme v tom strese prišli o všetky ilúzie. Čo bolo najhoršie, pár sa nám záhadne stratil z očí. Čo teraz? Asi by ste to vzdali, však?
Že nie? Dobre by ste urobili. Presne to sme urobili aj my. Všetko odznova. Čakanie už teraz na jednu osobu, ktorá by sa asi zniesla z neba, pretože na koncert sa väčšinou chodí minimálne vo dvojici. Že nemožné? A viete, že sa nám to podarilo? Presne 10 minút po šoku išiel na schodisko Sud osamelý chlap. Biletári nám už za ten čas boli naklonení a vedeli sme, že keby sa našiel u nich ten jeden človek, určite by nám dali vedieť. Odchytili sme si ho však ako sokoly myš a spustili pažbu otázok a tých Bitte, ktorých som hádam nevyslovil za rok toľko, čo za tento večer.

David Gahan

Z chlapíka vyliezlo, že je Angličan a že je sám. Spýtal som sa ho, či je veľký fanúšik DM a čakal pozitívnu odpoveď. Potom nadišla ešte jedna otázka, na ktorú nemohol odpovedať záporne a potom sme udreli - POTREBUJEME TVOJU HELP! a bla bla bla o našej situácii. Zjavne mu nás došlo ľúto a hneď nám lístok vymenil. Tentoraz sme si ho prezreli pod drobnohľadom. Sedel. Na vstupenke bolo to sväté písmo - Sitze Sud. Chlapík si ani nevšimol, že musí namiesto sedenia stáť. Ale predpokladám, že mu to nakoniec bolo jedno.

Keď sme sa blížili k biletárom, tí už oslavne chystali prsty, aby nám odtrhli tie kúsky z lístkov a my - ako pri otváraní novej továrne slávnostne prestrihli pásku a vydali sa za opojením s dvoma písmenami DM.

To, že sme mali z koncertu dobrý pocit, to vám asi nemusím hovoriť. Kvalitne sme sa zabavili a myslím si, že nám zrazu bolo dosť ľahostajné, že sa Rakúšania ani moc nezabávali. My sme vedeli svoje.

Koncert bol skvelý, playlist ten istý, čo v Prahe, akurát diváci to mali trochu "na háku". Pri pesničke Freelove musel David pomaly prosiť divákov, aby spievali s ním posledné úryvky tejto peknej exciter balady. Zato na Enjoy the Silence, ľudia vstávali zo stoličiek a žilo to ako sa na koncert patrí. Koncert sme zakončili hymnou Never Let Me Down Again a verte, že to bola tá pravá čerešňa na torte našich zážitkov za tých pár chvíľ pred koncertom.
Ahojte všetci fanúšikovia a tvorcovia dmiste.sk, ahojte DM, ahojte Dáša, Eva, Dušan, Pažo.

Foto: conny.at