Krok 13: The Soulsavers

S Davidom Gahanom a Richom Machinom o ich spoločnom albume "The Light The Dead See" a nielen o ňom. Rozhorov pre magazín The Quietus sa uskutočnil v hoteli na Lower East Side v Manhattane.

Má pôvodná myšlienka projektu čo dočinenia s časom, ktorý ste spoločne strávili na európskom turné Depeche Mode (Tour Of The Universe 2009), kde Soulsavers otvárali koncerty?
RM: Samozrejme, neviem si predstaviť, že by bez toho vzišla spoločná konverzácia
DG: Presne tak. Som fanúšikom Soulsavers. Doslova som ich prenasledoval a ich nahrávky mi vlastne predstavil Mark Lanegan. No a potom prišla príležitosť zobrať ich na turné s mojou kapelou.

David, takže to bol čiastočne tvoj nápad, hlavne preto, že si bol ich fanúšik?
DG: Jasné, ale samozrejme k tomu došlo aj trochu inak. Už sme o tom hovorili dávnejšie. Martyn LeNoble hral na bassgitare a prehlásil: "Mal by si ich vziať na turné, oni by šli radi," a to som začul Richa v úzadí ako dodal, "Presne, pôjdeme na turné!" Tak nejak k tomu nápadu došlo a ja som len dodal, "Vážne? Ak sa na také niečo vážne cítite, tak v mojom zozname kandidátov budete na prvom mieste."

Šlo aj o vzájomné sympatie?
RM: Ale samozrejme, Depeche Mode mali obdobie, kedy ma naozaj ovplyvnili. Mal som 14, keď vyšiel album "Violator", neskôr som začal po sobotách pracovať v obchode s nahrávkami a to práve vyšiel album "Songs Of Faith And Devotion". A práve vtedy sa začali formovať moje muzikantské chúťky. Dodnes patrí ten album k mojim najobľúbenejším, takisto "Violator".

Vráťme sa k obdobiu, kedy ste začali s Ianom Gloverom fungovať ako Soulsavers. Vedel si si vtedy predstaviť, že by vzniklo niečo takéto alebo to bol odjakživa jeden z tvojich cieľov?
RM: (smiech) Možno to nie je moja výhoda, ale ja som nikdy nemal ciele. Bohužiaľ, to bol vždy môj problém a práve preto som bol v škole vždy zo strany učiteľa pod paľbou kritiky. Jednoducho som v mojom živote nikdy nemal ciele.
DG: To je podľa mňa viac americká záležitosť (smiech).

No ale keď medzi vami vzniklo priateľstvo, neobjavilo sa niečo podobné cieľu, kedy si túžil zrealizovať takýto projekt?
RM: Viete, to bolo niečo absolútne prirodzené. Keď sme spolu začali pracovať, nemali sme žiadnu predstavu o albume, jednoducho sme si povedali, že by bolo skvelé niečo spolu skúsiť a uvidíme, čo z toho vznikne. A to, čo vzniklo, bolo naozaj skvelé. Čo sme sa do toho pustili, pochopil som to veľmi rýchlo.
DG: Fakt, že sme si nestanovili žiaden plán bol asi ten najväčší "dôvod" prečo to fungovalo, no tak isto sme jeden druhého chápali. Rich prišiel s nejakými nápadmi, ktoré u mňa zarezonovali. Okamžite. Akonáhle som mal niečo k dispozícii, začal som písať. To je ten druh chémie, ktorú plánovane nevytvoríte.

Martin Gore a Vince Clarke nedávno spolupracovali na ich projekte VCMG, no Gore prehlásil, že počas celého procesu nedošlo k osobnému kontaktu. Ako to fungovalo medzi vami dvoma?
DG: No, keďže tých dvoch oboch poznám, tak to bolo dosť zložité (smiech). A samozrejme to nemyslím v negatívnom slova zmysle. No a netreba zabúdať, že šlo o elektronický projekt, kompletne inštrumentálny. Počul som z toho len zopár vecí, ale je to z úplne iného súdka.
Možno to začalo u nich v momente, keď Vince na niečom pracoval a potreboval melódiu, prípadne nápad niekoho iného, alebo niečo priamo od Martina, ktorý práve v tom čase nemal nič dôležité na práci, tak sa na to podujal. Martin zostal v tomto smere veľmi otvorený. Za posledných 5 a viac rokov uňho pozorujem veľké zmeny, ktorý je veľmi otvorený rôznym veciam, ktoré nemusia bezpodmienečne súvisieť s tým, čomu sa vždy venoval. Vážne ma to prekvapilo. Ale v prípade mňa a Richa šlo o úplne niečo iné.

Po tom, čo si dokončil svoje sólové albumy si prehlásil, že práca na nich ťa napĺňala, pretože si sa nemusel držať prísny pravidiel, ktoré sa dodržiavajú pri práci v Depeche Mode.
DG: Čo je nevyhnutné. Nevyhnutné hlavne u kapely, ktorá spolu funguje tak dlho a na to, aby dokázala pracovať si potrebuje vytvárať skutočne zaujímavé podmienky. Takže nikdy neviete, čo z toho vznikne, no vždy sú tam konkrétne prvky a hlavne zvyky, ktoré sa dajú len veľmi ťažko porušiť,
A pokiaľ ide o Soulsavers, jednoducho mi prišlo zaujímavé, že ma pre návratom k práci s hlavnou kapelou niekto požiadal o spoluprácu na inom projekte a bol som hlavne zvedavý, či sa dá so Soulsavers zažiť to, čo na sólovom projekte, nakoniec, každá nová nahrávka má predsa novú dynamiku.
RM: Presne to som potreboval (smiech). Potreboval som nadšenie a hlavne šancu, aby som svoj záujem o hudbu udržal. Viete, v takom projekte, ktorý si žiada čas, a hlavne pokiaľ ide o album, je potrebné si udržiavať záujem a chuť, a to je veľmi vyčerpávajúce. Musíte do toho vložiť veľkú časť svojho života.

DG: A iné oblasti vášho života si to zasa pekne odnesú (smiech).
RM: Pred týmto albumom som dosť veľa času zabil jedným súdnym sporom a k hudbe som sa moc nemal. Nik si to nevšimol, no zrazu som do toho spadol a všetko bolo zrazu ako "No páni, ja to vážne robím!" Absolútne som sa nestaral o nič iné a to bolo na tom skvelé.

DG: Nemyslím si, že som niekedy skomponoval lepšie piesne, alebo bol súčasťou skladieb, ktoré by ma tak k sebe pripútali, ako po hudobnej, tak aj vokálnej stránke. S každým aspektom som doslova riskoval a po textovej stránke som si zvolil nasledovať viac srdce, než rozum.

Na album "The Light The Dead See" ma zasiahla skladba "Presence Of God", hlavne spôsob, akým sa v nej prezentuje hlboký zmysel náboženstva a duchovna. Aj v tomto koncepte ste zdieľali rovnaké vášne? Pretože, hoci to nie je jednoduchá téma, samotná skladba je veľmi jednoduchá a priama.
DG: No, je jednoduchá a veľmi priamočiara, no rovnako to bola spletitosť hudby, ktorá ma inšpirovala. Cítil som v nej hĺbku, emócie a práve tie ma inšpirovali. Richove akordy ma doslova viedli pri písaní textu. Keď sa takéto niečo stane, musíte tomu zostať otvorený, pretože to je v tej chvíli prvoradé. Racionálne vysvetlenie neexistuje, jednoducho to musíte precítiť a ísť za tým, bez odpovede na otázku, "No páni, o čom to všetko je?".

Keď teda na to nadviažeme, cítiš zmenu v sebe samom, ako skladateľovi, ktorého texty sú charakteristické práve zmyslom pre duchovno?
DG: Jednoznačne. Akoby počas tej spoločnej práce pribudla ďalšia časť puzzle. A to sa udialo počas posledného roka a pol. Udiali sa momenty, kedy som prekvapil sám seba. Vtedy som si sadol kdesi do úzadia a pomyslel, "to je neuveriteľné!"
Je pre mňa ťažké priznať, kedy mám z niečoho skutočne dobrý pocit, pretože sa obávam, že sa to veľmi rýchlo stratí (smiech), ale jedna z vecí, o ktoré som sa vždy usiloval, je byť tu, byť súčasťou niečoho, čo je lepšie, ako určovať smer, či byť na niečo odpoveďou, či robiť správne veci. Viete, odpovedať správnym spôsobom na otázky mojej manželky (smiech). Znie to jednoducho, ale verte mi, mám s tým fakt problém.

Pokiaľ ide o hľadanie duchovnej spokojnosti, keď ste spolupracovali, ako ste charakterizovali...
DG: Páči sa mi, že sa necítite pohodlne (smiech). Ja takisto.

Pokiaľ ide o duchovno, tak pri tejto téme sa ľudia pohodlne necítia.
DG: Tak, nech už o tom hovorí ktokoľvek, keď použijete slovo Boh... a práve preto som ho použil.

Pretože z toho ľudia nebudú mať dobrý pocit?
DG: Nie, skôr preto, že ja sám sa nebudem cítiť príjemne. Nemám dobrý pocit, ak sa pokúšam akceptovať fakt, že existuje niečo vyššie, než ja sám. Nehovorí, že je to konkrétne Boh alebo niečo iné, ale vo vesmíre sú určité sily.

Rich, vedel by si tie sily charakterizovať?
RM: Viete, ja neviem (smiech). To je jedna z tých vecí... Mal som problém s ľuďmi, ktorí nedokázali rozoznať hranicu medzi náboženstvom a duchovnom. To sú dve úplne rozdielne veci. Len preto, že ste duchovná osobnosť neznamená, že...

Že budete chodiť do kostola každú nedeľu.
DG: Mňa by ste v kostole hľadali márne (smiech).
RM: Ja mám v s touto témou množstvo problémov, ale je pre mňa prirodzené klásť si otázky o rôznych veciach, no tých vecí je strašne veľa a nemyslím si, že na ne niekedy nájdem odpoveď.

Dave, ako jeden z tých, ktorí sa presídlili do Ameriky, som si istý, že si mal množstvo príležitostí sa počas roka zasmiať na republikánskych kandidátoch na prezidenta, obzvlášť, keď začali hovoriť o Bohu.
DG: Prišlo mi to nesmierne zábavné (smiech). Je to komické, niečo na štýl South Park. Veľmi mi pripomínajú niektoré tie postavičky, nie? Len sa na nich pozrite. Podľa mňa by mal Jon Stewart dostatok materiálu na novú sériu.
Ale, žijeme vo zvláštnom svete, čo poviete? Všetci vieme, že sú to len prázdne reči. Jediná vec, ktorá ma vždy podržala, je hudba. Počas celého života to bola jediná vec, o ktorú som sa mohol oprieť, dodávala mi silu, aby som sa dostal z miest, z ktorých by množstvo ľudí nebolo schopných odísť. A tieto skladby, tie vychádzajú práve z tých hlbokých miest.

Keď už hovoríme o vyliezaní z tej diery, z tých miest, ako často sa obzeráš za svojou minulosťou, nielen za tou drogovou, ale aj za obdobím, kedy ti diagnostikovali nádor? Ešte stále ťa následky týchto skúseností prenasledujú, keď komponuješ?
DG: No ale, taký je život. Jednoducho, sú veci, ktoré sa stali, niekedy si ich spôsobíte sami, niekedy ich ovplyvniť nedokážete.

Cítiš dnes akúsi zraniteľnosť, ktorú si predtým nepoznal?
DG: Hlavne cítim veľkú vďačnosť za to, čo mám, ako aj za to, čo nemám. Takéto niečo, som ako 30-ročný necítil. Ale také niečo sa vyvíja, aj keď rozhodne nie po celý čas (smiech), pretože niekedy sa k určitým veciam vrátim, obyčajne keď sa snažím poriadne rozbehnúť koncert. Nuž ale, to je moja práca (smiech), čo je dosť divné, pretože som v kapele ten v popredí a takisto sa musím sám vcítiť do pozície koncert rozbehnúť. Vážne nikdy neviem, ako sa do tej pozície dopracovať, ale jednoducho niekedy sa v nej ocitnem. A nie vždy sa v tej pozícii cítim dobre.

Myslíš v pozícii frontmana?
DG: A v pozícii manžela, otca a iných.

Čiže akákoľvek vodcovská pozícia, ku ktorej si vyzvaný a cítiš, že prinesie problémy?
DG: Pozície, ktoré pre vás vytvára spoločnosť. A s ktorými vyrastáme. Ale čím so starší, so skúsenosťami, ktoré mám, tým menej viem. Čo je príjemné. Čím menej sa snažím, čím menej predstieram, tým sa život zdá lepším, ak to teda dáva nejaký zmysel.

Rich, vokalisti, s ktorými si v minulosti v rámci Soulsavers spolupracoval - Mark Lanegan, Gibby Haynes, Jason Pierce, a teraz Dave Gahan - majú spoločného menovateľa, drogy. Vidíš nejaký dôvod, že títo ľudia, ktorí sa vyhrabali z tej istej diery, boli tvojou kapelou priťahovaní?
RM: Nie... nemyslím si, že by to robili nejako vedome.
DG: Ale to predsa nie je o tom, že si poviete, že zajtra budete narkoman. To je o nespokojnosti so životom, so sebou samým. A chalani v kapele vám v tom nezabránia. Všetci máme svoje problémy, ale vždy hľadáme riešenia.

Ale ani jeden z vás na to počas procesu nemyslel.
RM: To nie je niečo, čo by som si bol uvedomoval. Ak skončíte niekde na liečení, ľudia vám tam nedajú na mňa číslo. Je nie som "Krok 13" (smiech). Úprimne, ja som na také čosi už úplne zabudol, myslím pokiaľ ide o môj pohľad na ľudí. Sú ľudia, ktorých mám rád a rešpektujem. A nie je to niečo, čo by mi zaťažovalo myseľ.

Vráťme sa ešte k tomu duchovnu, na tomto albume cítim akýsi druh emotívnej odolnosti a vzdoru.
DG: To ste pekne opísali. Lepšie by som to ani ja nedokázal. Je tu vzdor, po celý čas, to je dokonca jedna zo stránok rock&rollu. Sú určité pravidlá a tie zlomiť nechcete. A presne o toto som sa vždy snažil. Viem, čo je pre mňa dobré a veľa z toho som ignoroval (smiech).

S pocitom vzdoru a pokračovania si pracoval aj na svojich predošlých sólových prácach alebo to bola pre teba úplne nová skúsenosť?
DG: V podstate šlo o oba prípady. Jednoznačne šlo o úplne novú skúsenosť a tým pádom to bola tá najpovznášajúcejšia práca, akej som sa kedy venoval. Viem, že niektoré z tých skladieb vychádzajú z temna a náladovosti, no aj tak šlo o najpovznášajúcejší pocit, aký som pri nahrávaní zažil. Bez pochýb. Mal som momenty, nikdy by som nepovedal, že také čosi zažijem, kedy som na konci dňa cítil absolútne úprimný v tom, čom som sa snažil stvárniť, prípadne na čom som sa snažil opýtať. A rovnako, pokiaľ ide o melódie, nie je v nich nič, čo by sa mi nepáčilo.

Rich, keď to porovnáš s predošlými nahrávkami Soulsavers, cítil si to podobne?
RM: Úplne. Viete, stále sa mám čo učiť. Zistil som, že ak sa mám obzrieť za tým, čo som urobil, tak sa musím naučiť ohýbať, a pokiaľ ide o rôznych ľudí, ktorí s nami spolupracujú, tak od každého jedného som sa čomusi priučil. Vždy si od každého niečo odnesiem.

A samozrejme si to musíte celé užiť.
DG: Správne. To je to najdôležitejšie. Sme tu, teraz a cítime sa dobre. Niekedy si musíte uvedomiť, aké veľké privilégium to je. Ak ste hudobník, tak je veľmi ľahké sa po veľmi krátkom čase vyčerpať a potom si nevážite dary, ktoré máte. Nik iný to nepochopí. Nahrávacie spoločnosti, manažéri, nik s kým pracujete na obchodnej úrovni, nik z nich nechápe, čo naozaj robíte a nedokážu sa do toho ponoriť. Je jedno, či ide o Metallicu alebo Soulsavers, oni majú o všetkom rovnakú predstavu.

Takže, na základe toho, čo počujem na albume a o čom sa tu s Vami rozprávam, sa mi zdá, že vy dvaja ste aktuálne na rovnakej vlnovej dĺžke.
RM: Presne. Keď to na všetkých úrovniach dokážete udržať, tak dosiahnete niečo výnimočné.

Takže to znamená, že od vás môžeme očakávať niečo ďalšie v budúcnosti?
DG: Nevidím dôvod, prečo nie. Viem si to predstaviť, ako vec na pokračovanie.

Ale v tomto smere nie sú žiadne plány, žiadne ciele.
DG: Tak. Dopracovali sme sa do bodu, kde sa nám to páčilo a povedali sme si, no, asi by sme to mali dokončiť, zrejme z toho bude album (smiech), je hotovo. Pretože v tom momente to už bolo skutočné. No a teraz vám to posúvame a vy, ak sa vám to bude páčiť, sa tým môžete nechať viesť.
Možno mi raz Rich opäť niečo pošle a mne sa to bude páčiť. Nikdy neviete, ale neviem, prečo by sa tak nemohlo stať. Pozrite, ocitol som sa v mieste, kedy som mal pocit, že nie som na nič pripravený. A možno práve to bolo dobre. Bol som z kapely vyčerpaný, z turné, nahrávania a možno som sa ocitol v bode, kde už bol bol všetkým taký preplnený, že som bol doslova dostatočne náchylný k tomu napísať niečo skvelé. Nemyslel som si, že budem na niečo také pripravený, písalo sa to samo.

Teraz, keď ste projekt uzavreli, si oddýchnutý, vraciaš sa v marci do štúdia s Depeche Mode.
DG: Áno, na konci marca.

Martin o projekte s Vincem Clarkem povedal, že vďaka tomu načerpal silu pre ďalšiu prácu s Depeche Mode.
DG: Nikdy som Martina takto rozprávať nepočul, ale je skvelé, ak to takto cíti. Ja som sa tak cítil, keď som bol nedávno u neho doma. Martin sa jednoznačne zmenil, pokiaľ ide o jeho nadšenie k práci. Práve toto nás nakoplo k návratu do štúdia a k opätovnej práci, čo sa obyčajne nestávalo (smiech). Ani jeden z nás taký predtým nebol. Sme totiž typickí angličania (smiech). Ťažko sa to vysvetľuje, ale má to pôvod v našej výchove.

Ďalším bonusom vedľajšieho projektu je fakt, že ti dodáva umeleckú slobodu. Získal si tak priestor pre rozpínanie, pokiaľ ide osobné dynamiky v kapele?
DG: Jednoznačne. Nemyslím si, že ak by nebolo tejto skúsenosti, že by sme hneď nastúpil do štúdia. Možno, ja neviem. Ale za posledných 10-12 rokov, som počas každej medzialbumovej prestávky kapely na niečom pracoval. Aj keď to nebolo súčasťou plánu.

Rich, doprial ti David náležitú prehliadku mesta?
DG: Bol tu už veľakrát... možno to tu pozná lepšie, než ja (smiech). Ja sa z môjho domu a susedstva príliš nevzďaľujem.
RM: Presne tak, bol som tu veľakrát. Tentoraz je to trochu iné. Hoci som tu nikdy predtým nebol, tak sa mi toto okolie páči.

Musí.
RM: Ale hotel teda nič moc. Jeho okolie sa mi veľmi nepáči, v noci už viac von nepôjdem. Ale 5 rokov dozadu by sa mi to veľmi páčilo.
DG: No hej, je tu dosť živo! (smiech)
RM: Dnes ma už dosť štve, keď ma ľudia v noci budia (smiech). Dnes radšej idem niekam von na dobrú večeru. No NY mám veľmi rád.

Nahrávali ste v NY aj tento album?
RM: Stratil som rozpis miest, kde sme vlastne nahrávali. Bolo to v NY, LA, Londýne, Berlíne, Sydney... vážne neviem.

Takže počas nahrávania si bol stále na turné! Takže vlastne s albumom ani nepotrebuje vyraziť na promo turné.
RM: V tom je tá irónia, pretože ten proces bol majestátny, no nakoniec sme skončili nahrávaním jednotlivých častí v obývačkách našich známych.

Ako také niečo ovplyvní výsledný produkt?
RM: Ak to znie dobre, nemám problém povedať, "poďme na to". Len preto, že to nebolo urobené v nejakom príjemnom štúdiu... viete, ak to nebude znieť dobre, vezmime to celé niekam inam a urobme to tak, aby to znelo dobre. Dnes k tomu mám postoj "zachyťme tento moment" a aj vďaka tomu to bol neuveriteľný proces.

Najúžasnejšia spomienka na nahrávanie?
RM: Nahrávanie sláčikov. Nahrávali sme ich v LA, na Sunset Sound, v obývačke a vážne som si to užíval, pretože sme boli v miestnosti, kde The Beach Boys točili "Pet Sounds". Než sme začali, pomyslel som si "Super, Brian Wilson sedel tuná, ako to asi skončí v mojom prípade?" (smiech) Má to svoju váhu. Ja som totiž v prvom rade fanúšikom hudby. Mám rád hudobnú históriu, takisto v tej miestnosti nahrávali Led Zeppelin... a teraz som tam skončil ja. Dodnes nechápem, ako som sa tam dostal.

Ale nepýtal si sa.
RM: Jednoducho som mal len veľký úsmev na perách, čo sa tak často nestáva. Skvelé.
DG: To ja stále čakám, kedy ma niekto poklepe po pleci a povie, "koncert začína" (smiech). Stále sa štípem a podobné skúsenosti zažívam na koncertoch, kedy ste na pódiu, vo Philadelphii, kde Bowie nahrával live album, alebo v MSG. Hrať po prvýkrát v Madison Square Garden, to je o niečom inom.

A čo tak spoločné vystúpenia?
DG: Pozrite, ako som povedal, týmto sa niečo začalo a som si istý, že v budúcnosti toho spolu urobíme viac. A také niečo ma prekvapí ešte viac.

Fanúšikovia tohto albumu určite v budúcnosti sklamaní nebudú.
DG: Nemyslím si. A podľa mňa toto je jeden z tých albumov, o ktorých ľudia budú vždy hovoriť.