Luxus popularity Depeche Mode

Martin s Andym poskytli v Paríži rozhovor aj pre ruský portál Kommersant, v ktorom v krátkosti porozprávali o novom albume, no neobišli ani témy týkajúce sa popularity, či politickej angažovanosti.

Ako v súčasnosti prebieha proces písania skladieb v Depeche Mode? Má vo vašom svete ešte miesto koncept "čaro štúdia" alebo už fungujete prostredníctvom e-mailov?
AF: Nie, ešte stále sa snažíme pracovať klasickým spôsobom, kedy sa všetci zídeme v štúdiu. Ale ak by sme mali spomenúť nedávny spoločný album Martina a Vinceho Clarka, ten vznikol kompletne "na diaľku". Ani to nie je nevyhnutne zlý spôsob.

Martin, keď sme teda spomenuli tvoj album s Vincem, David sa takisto snažil mimo kapelu, so skupinou Soulsavers. Priniesli ste si obaja niečo z týchto projektov do štúdia s Depeche Mode? Mám na mysli, či bude nový album ovplyvnený rave-om alebo temným soulom?
MG: Nemyslím si, že by naše skúsenosti mimo kapely priamo ovplyvnili našu tvorbu. Skôr sa dá povedať, že najväčší dopad na tento album má naša skúsenosť s blues. Ono sa to na prvý pohľad môže zdať ako niečo neočakávané, ale my sme do našich nahrávok zakomponovali blues aj v minulosti. Zoberte si taký album "Violator". "Clean" a "Personal Jesus" sú v podstate bluesové nahrávky. V profesionálnom žargóne povedané, nás archív obsahuje bohaté množstvo nahrávok napísaných v šesť-osminovom takte, než v troj-štvrťovom.

Zdá sa, že práve z toho dôvodu robia synthy popové kapely tak často coververzie vašich skladieb. Ako často vy hrávate skladby iných autorov? V rýchlosti ma napadá iba "John The Revelator" z albumu "Playing The Angel" (2005).
MG: Áno, táto skladba je postavená na starom bluesovom songu. Ja sám mám celý album coververzii, "Counterfeit ²" (2003). Na ňom môžete nájsť preslávené blues "In My Time Of Dying".
AF: No ako kapela skladby iných veľmi často nehráme. Na to nemáme dostatok času.

V mnohých rozhovoroch označujete vášho priateľa Bena Hillera ako producenta vášho nového albumu, no Dave často spomína Christophera Berga (The Knife, Little Dragon). Môžete nám to objasniť?
AF: Chris konzumuje jedlo veľmi pomaly. A nie je veľký puntičkár. No je to veľmi talentovaný a milý človek. A hlavne je mladý, čo je veľká výhoda.

MG: Je to skvelý hudobník, doslova zvukový sochár. Ben nám jednoducho vždy určil, čomu sa máme ten ktorý deň robiť a šiel sa venovať svojej práci. No a my sme sa pustil do práce s Chrisom. Chris má na novom albume skutočne veľký podiel.

Na veľkom záverečnom ceremoniály londýnskych Olympijských hier sa nenašiel kúsok miesta pre Depeche Mode, že čoho mi vychádza, že vás prínos anglická hudobná scéna stále nedocenila. Dostali ste vôbec pozvanie?
AF: Nie. Pri toľkých hitoch, albumoch a hlavne armáde fanúšikov mi to príde skutočne čudné. Možno to bolo proto, že hudobný priemysel nás vo svojom kontexte akosi prehliada, keďže stále vydávame nahrávky na malom labeli.

MG: Ja myslím, že pre tých, čo sa tej ceremónie zúčastnili, patríme do rovnakej ligy ako Hot Chocolate (kapela patriaca k britskej vlne popových kapiel z konca 1970-tych rokov). Ozaj, prečo vlastne Hot Chocolate nepozvali? (smiech).

AF: Každým rokom sa v rámci Brit Awards odovzdáva cena za celoživotný prínos. Minulý rok sa rozhodli ju neudeliť, pretože sa im tam nik nehodil. Nikoho váženého nenašli, viete? Mali sa spýtať nás.

MG: Pár rokov dozadu sa Neil Tennat z Pet Shop Boys, ktorý cenu Brit Award obdržal, v podstate verejne spýtal "Prečo neoceníte Depeche Mode?".

AF: Takisto aj Noel Gallagher položil túto otázku priamo na ceremónii.

MG: Vážne? To som netušil... Ale tak, nič hrozné sa nestalo, nič, prečo by sme nemohli kľudne spávať.

AF: Z hudobných ocenení sme si nikdy nerobili ťažkú hlavu.

No disponujete obrovskou armádou fanúšikov, ktorá vás sprevádza celou kariérou, a nie sú to žiadni tínejdžeri, ale všetko dospelí ľudia. Čo ich pri vás stále drží?
AF: Tak napr. ja vôbec netuším. Máme zopár dobrých skladieb, vieme ako ponúknuť ľuďom skvelý koncertný zážitok, ale podstate tejto masívnej, multi-milión dolárovej záležitosti nerozumiem. Možno je celý fígeľ v tom, ako nás prezentoval Anton Corbijn. No v podstate ide o zázrak. Ako aj to, že sme stále spolu.

MG: Nejakým spôsobom sme sa jednoducho stali súčasťou bežného života ľudí.

No vy sami ste tento fakt nijak nepodchytili. Nepamätám si, že by ste prišli na trh s vlastnou značkou oblečenia, či parfémom.
AF: S tým parfémom to nie je zlý nápad!

AG: Nedávno sme sa v jednom interview bavili o povahe celebrít. Je to dôležité a na druhej strane na tom ani nezáleží. Veľa ľudí túži stať sa celebritou a nerobiť nič. Teda možno okrem tých parfémov. My sme sa tomu životnému štýlu práveže vždy vyhýbali. Ak poskytneme rozhovor alebo pózujeme fotografom, je to iba z dôvodu, že propagujeme nový album alebo turné. Ale medzi albumom a turné máme vždy min. trojročnú pauzu. A počas tých troch rokov sú z nás absolútne obyčajní ľudia, ktorí jednoducho žijú so svojim rodinami. Zajtra konečne so všetkými rozhovormi končíme a nemienim dvíhať nikomu telefón.

AF: Mať takú popularitu, ako Depeche Mode, a pritom viesť úplne obyčajný súkromný život, bez všetkých tých šialeností, to je skutočne radosť a hlavne luxus.

Značná časť vašich fanúšikov obýva územie Východnej Európy a Ruska, čiže územie, ktoré sa neustále zmieta v politických premenách. Je nemožné, aby ste to nevideli. No napriek tomu sa zdá, že politici a politické aktivity sú pre vás tabu.
AF: Máme vlastné ciele a méty. Samozrejme, osobne sa o politiku zaujímam, no v kapele v tomto máme jasno. Depeche Mode a politika nemusia ísť ruka v ruke. Politiku a veci podobné musíte istým spôsobom milovať, ako je to napr. u Bona z U2. Musíte zbožňovať rečniť z pódia, či obohatiť interview nejakými tými komentármi. My sme sa vždy od takých vecí držali bokom.

MG: Keď komponujeme hudbu alebo ju prezentujeme, tak si uvedomujeme, že pro mnohých je akousi povestnou slamkou, ktorej sa môžu chytiť aj v ťažkých časoch, napr. v dnešnej recesii alebo v sociálnej kataklyzme. My o politike otvorene nehovoríme, no vždy máme na mysli, že sa ľuďom dnes žije ťažko a môžeme im nejakých spôsobom pomôcť. A nakoniec, existuje mnoho príkladov, kedy sa hudobníci až príliš ponorili do politických záležitostí, a nakoniec pohoreli a museli sa úplne stiahnúť do úzadia