Martin Gore: ‘Každý máme svoje problémy’

"Je pre mňa veľmi ťažké písať pesničky o šťastí bez pocitu, že klamem," hovorí Martin Gore z Depeche Mode. Nový album Depeche Mode, "Playing The Angel" vyjde už o dva týždne. Takto uviedol rozhovor s Martinom Gorem švédsky magazín Dagens Nyheter.

"Dave bol vkusný, veľmi silný novoromantik. Vstúpil do miestnosti a zaspieval "Heroes" od Davida Bowieho. My sme stále vyzerali ako školáci, zatiaľ čo on bol už vtedy hviezdou." Takto si spomína Martin Gore na prvé stretnutie s Davidom Gahanom, ktorý po tom, ako dostal džob speváka skupiny Composition Of Sound prišiel s návrhom zmeny názvu skupiny na Depeche Mode, podľa francúzskeho módneho magazínu. Počas 25-tich rokov všetko fungovalo, hoci Gore a Gahan tvorili akési dva protiklady: blonďák Gore, skromný textár s anjelským hlasom, Gahan - potetovaný arénový pózer znejúci temne. Teraz sedí každý z nich v inej miestnosti londýnskeho hotela a poskytujú rozhovory. David je oblečený v bielom tričku a je veľmi zhovorčivý, hoci novinári nabrali odvahu a pýtajú sa na jeho heroínové obdobie v roku 1996. Martin Gore je pre zmenu v tento neskorý horúci letný deň oblečený priam nemožne (menžestráky, prešívaný kabát, pletená čiapka) a ticho sedí, teda až do chvíle, kedy začnem so štandardnými otázkami o hudobnej produkcií, ktorú minulý týždeň predviedol ako DJ v jednom z losangelských barov.

"Kompaktná hudba," odpovie a odvolá sa na nemeckú technoscénu. Pohľadom si skontroluje svoje nechty, ktoré si nalakoval tmovozeleným, takmer čiernym, lakom. Pôsobí zmučene, akoby patril medzi "ľudí, ktorým sa ublížilo", o ktorých spieva v najkrajšej balade nového albumu Depeche Mode, "Playing The Angel". Až neskôr som sa dozvedel, že sa práve rozvádza.

"Na zadnej strane obalu albumu bude možno uvedené "Bolesť a utrpenie v rôznych tempách". Tým by sa dalo naznačiť, že všetky skladby sú o jednej a tej istej téme. Lenže s tým ja nesúhlasím. Bolesť a utrpenie sú dve rôzne témy."

Po poslednom turné skupiny vydali Martin a Dave svoje sólové albumy, zatiaľ čo tretí člen skupiny, Andy Fletcher, založil vlastnú nahrávaciu spoločnosť, Toast Hawaii. Hoci frontman Dave Gahan zažil ako sólový umelec aký-taký úspech, stále sa dožadoval písania skladieb na ďalší album Depeche Mode, aj keď žiaden byť nemusel. Martin sa však zmienil o tom, že na začiatku chcel David prispieť iba jednou skladbou.

"Matne si spomínam, že mi Dave podstrčil veľmi jednoduché demo počas prác na albume "Ultra". Spieval na ňom na pláži, bez nástrojov. Už vtedy bolo očividné, že Dave chcel od samého začiatku prispieť na album vlastnými skladbami. Otázka teda znela, koľkými? Nemal som však vtedy pocit, že by bolo správne si rozdeliť tvorbu na polovicu. Takže sme sa dohodli na troch skladbách. Teraz, keď sa mohol na tvorbe spolupodieľať ako autor, je omnoho spokojnejší."

V porovnaní s ospalým albumom "Paper Monsters", pôsobia jeho tri depešácke skladby až prekvapivo dobre. Konkrétne tanečne orientovaná "Suffer Well" a gothicky bluesová "Nothing´s Impossible". No najväčším prekvapením je, že jedenásty štúdiový album je temný, dramatický a tvrdý, v porovnaní s jeho predchodcom, albumom "Exciter". "Čím som starší, tým je moja hudba pomalšia," povedal mi Martin pred dvom rokmi v našom rozhovore. Teraz však priznal, že jeho dj-ovanie v ňom vyvolalo túžbu po rýchlejšom tempe v hudbe.

"Takisto som začal komponovať priamo cez počítač. Predtým som vždy začínal komponovať s gitarou, alebo piánom. Mal som strach začal s elektronickými nástrojmi, pretože som nechcel veriť názoru, že skladba je dobrá iba vtedy, keď obsahuje zaujímavé zvuky."

Od konca 1980-tych rokov použil Martin po prvý krát staromódne analógové syntezátory. Dodali ich hudbe silný retro fíling. Ak sú Depeche Mode elektronickou popovou odpoveďou na tvorbu U2, tak potom album "Playing The Angel" je vlastne ich vlastným návratom ku klasickým nahrávkam, ako to bolo v prípade "All That You Can´t Leave Behind" od U2.

"Album jednoznačne odkazuje na našu minulosť, čo je trochu ironické, nakoľko náš producent, Ben Hillier, nás nepočul od svojho detstva, kedy si kúpil singel "New Life". Poslali sme mu všetky naše nahrávky, ale neviem, či ich vôbec počul."

Ďalším hitom sa pravdepodobne stane skladba "John The Revelator", ide o pôsobivý kúsok v podobe industriálneho gospelu. Názor a refrén je postavený na bluesovej skladbe nahratej Bille Willie Johnsonom a Son House, spolu s ďalšími. Verzia Depeche Mode kritizuje učeníka Jána (autor 4-tého Evanjelia). Pochybuje o prorokovi, ktorého Boh vybral z pomedzi Židov a Moslimov. David Gahan spieva o siedmych anjeloch so siedmymi trombónmi, no zároveň dodáva, že je to trik - "sedem klamstiev znásobených siedmymi a znova ďalšími siedmymi".

"Povedal som Andymu, že kresťania by kvôli tejto skladbe mohli organizovať pred našimi koncertami demonštrácie. No on s tým nesúhlasil. Dodal, že ide o pozitívnu a povznášajúcu skladbu. Nie je to kritika voči Bohu, ale len voči Jánovi. Nemyslím si, že Boh, pokiaľ existuje, je ničiteľ a demolátor. Nemyslím si, že zoslal na Zem choroby, ktoré vykynožili tretinu ľudstva. Nemyslím si, že mal sedem anjelov, ktorí fúkali do siedmych trombónov a vyvolali tak pohromy."

Keď Boh zoslal na Zem cunami, akoby zahral kúsok z Knihy zjavenia.
"Nepočul som ale žiadne trombóny."

Napísal si rúhavé ako aj zbožné skladby. A takisto jednu z tých najkritickejších, "Personal Jesus", ktorá v podaní Johna Casha vyznela veľmi kresťansky.
"Jeho verzia je veľmi zaujímavá. Vyznie úplne odlišne, v porovnaní s našou verziou. Veci, ktoré v originálnej verzií vyznievajú ironicky, v tejto verzií, ktorú spieva kresťan, vyznievajú veľmi dôveryhodne. Nikdy som sa k žiadnej organizovanej cirkvi nepripojil. Ale v Boha verím. A posledných dvadsať rokov počúval gospel. Najlepšie skladby o náboženstve píše Nick Cave. Mojou najobľúbenejšou je "Mutiny In Heaven", ktorú nahral so skupiny Birthday Party."

Pred dvadsiatimi rokmi napísal Martin niekoľko uletených skladieb. Prestal s tým po "New Dress", skladba z roku 1986, ktorá je akýmsi telegramom o vojne, zemetraseniach a hladomore, v porovnaní s refrénom, oznamujúci najdôležitejšiu správu, že princezná Diana má nové šaty.
"Jednoducho som prechádzal fázou komponovania politicky orientovaných skladieb. Pred svojimi 18-timi som sotva opustil Anglicko a zrazu som začal cestovať po svete a spoznávať cudzie krajiny. Po cestách Juhovýchodnou Áziou som napísal skladbu "Everything Counts". Videl som chudobu a bezprávie. Myslím, že som chcel zmeniť svet. No po čase som zatúžil viac písať o láske a medziľudských vzťahoch. "John The Relevator" je prvá skladba po veľmi dlhom čase s určitým odkazom ľudstvu."

V tom istom čase, kedy Martin Gore opustil svoju politickú angažovanosť, začali Depeche Mode spolupracovať s dánskym fotografom, Antonom Corbijnom. Pomohol im zbaviť sa nepresvedčivého imidžu, ktorý sa na skupinu nalepil po ich raných nahrávkach. Napodiv, britská tlač začala rešpektovať Depeche Mode až po Davidovom predávkovaní.
"Nahrali sme kopu zlých vecí a v 1980-tych rokoch vyzerali trochu hlúpo. Bolo ťažké zbaviť sa toho trpáckeho imidžu. Keď titulné stránky začali plniť drogy, začal o nás stúpať záujem. Novinári v tejto krajine sú posadnutí správaním sa ľudí pod vplyvom alkoholu a návykových látok. O alkohole a drogách im príde písať zábavnejšie ako o hudbe."

Prečo si tak posadnutý temnosťou vo vašich skladbách?
"Pretože som realista. Je pre mňa veľmi ťažké písať pesničky o šťastí bez pocitu, že klamem. Ak pôsobím šťastne, tak to preto, že sa pokúšam byť spoločenský. Tým nechcem povedať, že môj život stojí za hovno. Som nesmierne vďačný za všetko, čo mám. Ale každý z nás má svoje problémy. Ak žiadne nemáte, tak si aj tak nejaké vytvoríte.

Akú najdepresívnejšiu pieseň si doteraz počul?
Možno niečo s Diamandou Galás. No, ale možno "Eleanor Rigby" od The Beatles, o tom, ako zbierala ryžu zo zeme na svadbe v kostole a potom zomrela v samote.

zdroj: magazín Dagens Nyheter, Švédsko