MODE (09/2023)

Rozhovor s fotografom Brianom Griffinom, ktorého práce zdobia obaly nahrávok Depeche Mode z obdobia 1981 - 1986. Brian aktuálne vydal knihu fotografií "Mode", o ktorej vznik sa postarali samotní fanúšikovia kapely.

S Depeche Mode je Anton Corbijn, ako umelecký riaditeľ kapely, spájaný už viac ako 35 rokokv. Od imidžových fotografií až po video produkciu, či dizajn koncertných pódií, v podstate pre nich urobil po vizuálnej stránke všetko a postaral sa aj o silný "branding" kapely. Tejto role sa chopil na konci "Black Celebration" éry, kedy si ty odviedol poslednú prácu pre Depeche Mode a navrhol si obal albumu. Stretol si sa s Antonom už v tom období a vymenili ste si nejaké nápady?
Brian: Antona som nikdy nestretol. Možno po tých viac ako 35 rokoch potrebujú Depeche Mode opäť zmenu, aby priniesli osvieženie. Aké nápady by som si s Antonom mohol vymeniť ... ?

Tvoja práca pre Depeche Mode sa začala v roku 1981, kedy si vytvoril obal ich debutového albumu. Ako dlho si už vtedy fungoval v popovom biznise? S ktorými známymi umelcami si spolupracoval?
Vtedy som na scéne fungoval len dva roky. Keď som vytváral fotografie pre "Speak & Spell", tak to nebolo nič "veľké". Takto to bolo počas celých 1980-tych rokov. Pracoval som s Iggym Popom, Queen, OMD, Echo & The Bunnymen, Kate Bush. Elvis Costello, John Foxx, Billy Idol, Devo, Ultravox a v tom zozname by som mohol pokračovať. Myslím, že to nakoniec bolo okolo 200, či 300 obalov platní.

Ultravox - hudobný vzor Vinceho, Martina a ostatných - vydali svoje majstrovské dielo "Vienna" ešte pred Tvojou spoluprácou s novovzniknutými Depeche Mode, ktorých Daniel Miller získal pre svoje nové vydavateľstvo Mute. Obal "Vienna" bol takisto Tvojim dielom a dokazuje, aspoň podľa mňa, podobnosť s obalom albumu "Speak & Spell". Pri albume Ultravox si použil baliaci papier, pri Depeche Mode plastovú fóliu. Rozdiel je v tom, že v prípade Ultravox si papierom obalil celú kapelu, u Depeche Mode si do fólie zabalil labuť. Chcel si poukázať na "chladný" zvuk syntetizátora, ktorý niektorí kritici označujú ako "plastový pop", týchto dvoch kapiel?
Naozaj sa mi, po prvom počutí vecí z krautrockovej scény, zvuk syntetizátora páčil. A páči sa mi dodnes. Pri tých spomenutých albumoch som však touto skutočnosťou ovplyvnený nebol, žiadnym spôsobom, ktorý by mohol byť spojený s použitím papiera, či fólie. Urobil som vtedy len to, čo som považoval za dobrý nápad.

Obal albumu s labuťou možno nepatrí k Tvojim najslávnejším a najznámejším prácam. Ale nasledujúci obal albumu, ktorý si nafotil pre Depeche Mode, "A Broken Frame", už obstál v skúške času. Takmer každý pozná príbeh tejto úchvatnej fotografie ženy s kosákom v ruke na pšeničnom poli, no možno stále existujú "malé príbehy o tejto veľkej téme", ktoré rozprávaš len zriedka ... Aký bol teda Tvoj osobný príbeh v súvislosti s týmto obalom albumu?
"A Broken Frame" je pravdepodobne jedna z najznámejších fotografií na svete. Som hrdý, že som mal v sebe talent vytvoriť niečo takéto. Tajomstvo je v tom, že je niečo, či niekto, kto na mňa dohliada. Vždy som to tak cítil.

Neskôr, keď si bol oslovený k návrhu obalu ďalšieho albumu Depeche Mode, tak si musel ísť do Švajčiarska, do Álp. Fotografia, opäť odkazujúca na socialistický realizmus, vznikla na vrchole slávneho Matterhornu. Mimochodom, moja naojbľúbenejšia fotografia z Tvojej dielne, z toho obdobia, je titulná fotografia k singlu "Love In Itself". Bolo to pred 40 rokmi. Aké silné vnímaš toto obdobie pre pohľade späť?
Nikdy som pred dizajnom obalov nepočúval hudbu Depeche Mode. To obdobie patrilo k mojim najkreatívnejším, hlavne v súvislosti s mojou schopnosťou využívať umelé osvetlenie.

Ďalšou kapitolou v dobrodružstve s Depeche Mode, vo svete "industriálneho popu", bol albumu "Some Great Reward", ktorými si získali celosvetovú slávu. Mladý manželský pár uprostred industriálnej zóny, dokonale zapadajúci do motta albumu, "Svet v ktorom žijeme a život ako taký". Romanticky temná fotografia, rovnako ako texty Martina Gorea. Väčšina skladieb bola o láske, no nie v štýle tradičnej popovej hudby. Boli to sebaskúsené milostné a životné príbehy Martina Gorea, s ktorým sa mohli stotožniť tisíce fanúšikov. Depeche Mode odvtedy používajú tento magický recept na popové piesne. Ak by si dokázal pomenovať jednu obľúbenú skladbu Depeche Mode, ktorá by to bola?
Somebody

Ďalším míľnikom v histórií kapely bol album "Black Celebration". Hlavný autor kapely, Martin Gore, viackrát zdôraznil, že vydaním toho albumu sa vlastne začalo to najdôležitejšie a najvýznamnejšie obdobie kapely. Väčšina fanúšikov radí tento "temný a pochmúrny" album medzi svoje najobľúbenejšie. Kapele si vtedy ponúkol vlastne svoj posledný nápad pre obal ich albumu. Ak sa nemýlim, výsledná podoba nezodpovedala pôvodnému návrhu. Prosím, povedz nám niečo o tejto záležitosti.
Všetko je odhalené v mojej novej knihe - MODE

A teraz niečo o fotografiách samotnej kapely. Akí boli chalani z pohľadu fotografia? Dali sa ovládať? Anton Corbijn raz povedal, že najväčší záujem o jeho práce, v tom čase, prejavil Alan Wilder, ostatným bolo údajne úplne jedno, čo chce klipom, či fotografiou dosiahnúť. Ako sa chovali pred Tvojim objektívom?
Ich postoj ku mne bol podobný tomu, čo zažil Anton. Ale verte, či nie, ja som tento postoj preferoval a považoval som ho za najviac inšpirujúci.

Pre Depeche Mode si natočil aj videoklip, k singlu "Only When I Lose Myself". V tom odobí experimentovali s rôznymi režisérmi, nakoľko už viac ako 10 rokov spolupracovali s Antonom a chceli sa z tej rutiny vymaniť. Ako si sa k tomu dostal? Mal si pri práci voľnú ruku? Nejaké spomienky na natáčanie?
Bolo to úžasné po všetkých stránkach. V období 1991 - 2003 som sa kvôli filmovaniu vzdal fotografie. "Only When I Lose Myself" radím k tomu najlepšiemu od Depeche Mode a je to takisto jeden z mojich najlepších filmových počinov. Daniel sa pri pozeraní surovej verzie trochu zľakol, pretože dal mojej kreativite absolútne voľný priestor. Nakoniec nás prinútil klip drasticky zostrihať, no jeho silné stránky stále žiaria!

Keď spomíname Antona, on sa takisto prezentoval dvoma fotoknihami o Depeche Mode, "Strangers" a "Depeche Mode by Anton Corbijn", ktorá vyšla dokonca krátko pred smrťou Andyho Fletchera. Prečo si so svojou knihou, "MODE", tak dlho otáľal? V podstate si bol súčasťou procesu dospievania kapely a rovnako si prispel k ich imidžu.
Ku knihe ma inšpiroval a povzbudzoval môj priateľ Vaughn George.

Táto nádherne navrhnutá fotokniha je vlastne výsledkom ohromnej finančnej zbierky fanúšikov kapely. Nemyslím si, že by sa Ti, ako umelcovi, mohlo dostať väčšieho uznania. Povedz nám prosím niečo o tomto projekte.
Kniha "Mode" bola vytvorená pri veľmi malej finančnej odmene a bola financovaná štedrosťou fanúšikov. Neboli žiadnym spôsobom zneužití, skôr odmenený nádhernou knihou.

Podľa informácií z Tvojho mailinglistu bude kniha "Mode" možno časom dostupná aj v bežných obchodoch. Kde si ju môžu objednať tí, ktorí sa do finančnej zbierky nezapojili?
Túto knihu som si vydal a distribuujem si ju sám a v knihkupectvách ju nebude možné zohnať. Pre tých, ktorí sa do zbierky nezapojili, je kniha dostupná v obchodnej sekcií mojich webstránok.

Depeche Mode sú aktuálne na turné so svojim posledným albumom "Memento Mori", ktorý je, aj keď neúmyselne, ovplyvnený smrťou Andyho Fletchera. Kedy si sa naposledy s kapelou stretol, či už s Fletchom alebo už bez neho? Ako si ich uchovávaš v pamäti?
S Martinom som sa, pred lockdownom, stretol na londýnskom koncerte, na Olympijskom štadióne. Depeche Mode si budem pamätať ako kapelu, ktorá ma inšpirovala k vytvoreniu niektorých z mojich najlepších fotografií pre obaly albumov.