Moji obľúbení cudzinci v Bratislave

Historicky šiesty koncert Depeche Mode na Slovensku, v Bratislave, v takmer tej istej lokalite, hoc prvýkrát na Národnom futbalovom štadióne. A že im tento priestor svedčil!!!

Nebudem tu písať nič, čo koncertu predchádzalo, pretože všetko, doslova všetko "klaplo" a prenieslo sa to aj na štadión, kde sme sa dostavili cca o 18:50 hod. Priestor pod pódiom slušne zaplnený, ale bez problémov sme sa prepracovali do predných radov, asi na úroveň polovičnej dĺžky catwalku. Parádny výhľad na pódium, celý priestor úžasného štadióna (hoc si o jeho financovaní a vecí okolo neho môžeme myslieť čokoľvek) a hlavne, dostatok osobného priestoru. Postrehol som túto skutočnosť už na posledných koncertoch The Cure. Hold, aj publikum Depeche Mode dozrelo a celkovo starne s kapelou. Žiadne tlačenky, žiadne dotieravé strkance, ešte aj poľskí fanúšikovia ma prekvapili, že celý čas postávali na svojom mieste a užívali si koncert. A tým dostal celý večer ďalší úžasný rozmer. Nie je totiž nič lepšie, než keď môžete riešiť iba dianie na pódiu a nechať sa celou tou atmosférou unášať :) Otravné boli len odporné malé mušky, ktoré okupovali priestor až do príchodu Depeche Mode :)

Program sa v podstate držal stanoveného harmonogramu, takže cca o 19:47 hod. sa na pódium nevtieravým spôsobom objavili Cold Cave. Bohužiaľ, neunikli smole väčšiny predskokanov v akomkoľvek priestore. Absolútne príšerný zvuk, aspoň v našom sektore. Celkovo to bol len prebassovaný hukot, jednotlivé skladby sa dali identifikovať zťažka, ale publikum ich bralo. Síce žiadna veľká odozva, ale ani zbytočné nepríjemné skandovanie a dokonca aj aký taký aplauz. Ich set ubehol veľmi rýchlo, za čo bola väčšina prítomných vďačná.

Tribúny štadióna boli v tom čase ešte poloprázdne, dokonca aj počas príprav pódia pre hlavné hviezdy večera. Tie boli ukončené cca o 20:30 hod. a nervozita začala. Z reproduktorov sa ozýval Martinov dj-ský set, na ktorý sa postupne začalo publikum chytať, tlieskalo do rytmu, čo len podnecovalo adrenalín na trajektórií smerom nahor, všade naokolo úsmevy, pískanie, skandovanie, tribúny plnšie a plnšie, až prišiel čas príchodu, ktorý sa však jemne posúval. Absolútny výbuch nastal až o 20:48 hod., kedy s prvými zvukmi intra spadla opona zahaľujúca veľké "M" a asi každého ovládla "husina". Je to neuveriteľný a neopakovateľný pocit, kedy sa všetky oči upierajú na pravú stranu pódia, odkiaľ sa očakáva príchod našich miláčikov. Samozrejme, nad hlavami tisíce mobilov, modrý hustý dym a ... Martin, Peter, Christian sú na pódiu.

Radosť, ošiaľ, všetky pocity ako na húpačke, pretože sa stále čakalo na príchod hlavnej hviezdy večera. David sa však objavil až s prvými tónmi "My Cosmos Is Mine" a ten moment musí človek jednoducho zažiť :) Nie je to ani tak o zbožňovaní, je to skôr o uvoľnení pretlaku, kedy si mozog uvedomí, že čakanie skončilo, sme tu, zoči - voči sebe a rozumieme si s každým pohľadom a gestom (pri Davidovom prvom pohybe som mal dokonca pocit, že sa predo mnou zhmotnil Ian Curtis :) ) Šou sa jednoducho mohla začať.

No, ... takto :) Nemám čo koncertu vytknúť, ale "My Cosmos Is Mine" sa akosi "stratila". A bolo to zvukom. Nebol vyladený, opäť prebassovaný, Gordenovu bassgitaru bolo sotva počuť, bicie a Martinov syntezátor na tom tiež neboli najlepšie. Tento jediný nedostatok sa však veľmi rýchlo začal citeľne odstraňovať a počas "Wagging Tongue" sa dostal zvuk do žiadanej formy. Ale, možno to bol problém len v našom sektore.

Každopádne, od druhej skladby začal koncert naberať správne tempo a s "Walking In My Shoes" dostali Depeche Mode do varu už celý štadión. Tá skladba jednoducho funguje, ako na pódiu, tak aj v publiku a je jednoducho stávkou na istotu. S eufóriou sa zviezla následná "It´s No Good", v ktorej sa už naplno prejavili všetky technické vymoženosti aktuálneho pódia. Dokonalý obraz Antonových projekcií, neskutočne som si pod veľkou obrazovkou užíval detailné HD zábery z pódia, či na Martinovu Gretsch gitaru, s ktorou mu to celý večer išlo parádne!!! Zábery zo zadných častí pódia boli vskutku skvostné, to klobúk dolu. Malo to v sebe jemný nádych záberov z "Devotional".

Dobre rozbehnutú náladu jemne stlmila "Sister Of Night", nádherne zahratá, hlavne vo finále, ale s "In Your Room" ma prvýkrát odpálili!!! Martin to s gitarou nádherne šperkoval, nevedel som z neho spustiť oči, Christian šiel na istotu, Gordeno sa držal na uzde a David začal pódiu definitívne kraľovať. Žiadne zaváhanie, mal som pocit, že touto skladba kapela sama seba uistila, že tento večer bude ďalší z tých absolútne vydarených. "Everything Counts" prekvapila tým, ako aj po 40-tich rokoch funguje, nestratila nič zo svojho pôvodného čara, ľudia okolo mňa tancovali "jako za mlada" a aj keď sa od pôvodnej, čisto elektronickej verzie, niečím citeľne líši, je to stále ona a sú to stále tí istí chalani. Kopec ľudí v publiku nebolo na svete, keď skladba vznikla, napriek tomu sa im okamžite dostala pod kožu a nechali sa Davidom viesť. Bol to prvý reálny test hlasiviek a obstáli sme v ňom. K tomu David na catwalku ... ten chlap to jednoducho s nami vie :) "Precious" je žiadaná klasika, ale čo prišlo po tom ... keď Gordeno chytil do ruky bassu, bolo mi jasné, kam smerujeme. "My Favourite Stranger" definitívne zmenila smerovanie a hodnotu celého koncertu. Toto sme opäť raz na tom našom malom Slovensku potrebovali. Byť opäť raz trochu výnimoční, trebárs aj vďaka Depeche Mode!! Tých koncertov, kde v rámci turné "My Favourite Stranger" zaznie, veľa nebude. A ten "náš" už bude v tom zozname navždy!!! (berte toto konštatovanie s nadhľadom, nie vážne :) ). Musím osobne skonštatovať, že to bol fantastický moment koncertu, jeden z vrcholov!!! Martin si skladbu neuveriteľne užíval, absolútny dôkaz, že to s gitarou naozaj vie a Depeche Mode pôsobili punk-rockovo ako ešte nikdy predtým. Viac takýchto skladieb!!! :)

Po parádnom závere prvého "Davidovho" setu si hlavné slovo zobral Martin a ponúkol "Home". V tom momente som si prvýkrát uvedomil, že na pódiu chýba Andy. V triu síce, po zvukovej stránke, nebol cítiť rozdiel, ale vizuálne pôsobila skladba akosi inak. Akoby jej niečo chýbalo a zároveň nie. Zvláštny pocit, ktorý som nevedel uchopiť. A možno aj preto na mňa rozpačito zapôsobil úvod "Soul With Me", no záver naopak vyznel až epicky. Napriek tomu by bolo zaujímavé počuť ju naživo v albumovej verzií. (Musím tu spomenúť tribúny ... mobilné telefóny v ich prípade poslúžili dobrej veci. Krásne rozsvietili priestor počas balád, vytvorili nádhernú kulisu.)

S návratom Davida sa začala tá "šlágrová" časť koncertu, ktorú otvorila publikom skvele prijatá "Ghosts Again". Vlažnejší úvod, ale o to radostnejšia odozva. Taká melancholická tancovačka, ktorá len vyzdvihla krásu večera. A následne už len jedna veľká jazda ... riadne drsná "I Feel You", nadupaná "A Pain That I´m Used To", Andyho "World In My Eyes", surová "Wrong", nesmrteľná "Stripped", energiou nabitá "John The Revelator" a nebeská "Enjoy The Silence". Ja neviem, či niekto sedel, či niekto spieval, bola to vlna, ktorá ma strhla a tešil som sa z každej sekundy, ktorá mi bola v ten večer dopriata. David si s publikom robil čo len chcel a to mu tolerovalo úplne všetko. Absolútne odovzdanie na jednej strane a nekonečná vďačnosť na strane druhej. Dokonalá symbióza v správnom priestore a v správnom čase. Petrovi Gordenovi som odpustil tie pazvuky v "Enjoy The Silence" v momente, ako Martin brnkol vo finále skladby do gitary. Ten jeho postupný nástup na catwalk bol ďalší z radu najkrajších momentov koncertu. Neskutočne si to užíval a publikum s ním. Hlavný set nemohol končiť krajšie.

Rovnako krajšie, ako s "Condemnation", nemohla začať prídavková časť. A možno opäť vďaka Martinovi. Jeho vokály ma zasa raz vrátili do "Devotional" obdobia. Bolo to veľmi silné a vyčerpávajúce. Možno na malý moment som mal v následnej "Just Can´t Get Enough", pri pohľade na Martina, pocit, že ho premáha únava. Ale zvládol to a "Never Let Me Down Again"? Čo mám napísať? Stíhal som sledovať veľkú obrazovku a tie zábery na mávajúce publikum boli EPICKÉ!!! Závidel som kapele pohľad z pódia, prial by som si to niekedy zažiť, ale toto patrí len vyvoleným. A záver v podobe "Personal Jesus" ... chcelo sa mi zakričať niečo v zmysle, "bratia a sestry, oni to stále vedia!!! Je to stále v nich a navždy zostane!!!"

Tejto kapele totiž tam, pod pódiom, alebo v hľadisku, nakoniec vždy odpustíme všetko, čo nám pri každom ďalšom albume vadí, či pri tom krútime nosom. A prečo? Pretože sú to DEPECHE MODE!!! Sú to stále tí perfektní chalani z plagátov, stále je to ten symbol DM, ktorý bol kedysi na každom múre socialistického Československa, na každom peračníku a lavici v škole, na každom správnom čiernom tričku. Zmenili sa, my s nimi, ale keď sme spolu, stále to funguje a bude fungovať vždy. Už sme spolu zžití, zrastení, neoddeliteľní a neexistuje sila, ktorá by to zmenila.

Patrí im vďaka nielen za tento, už šiesty slovenský koncert, ale za všetko, čo pre nás kedy urobili alebo urobia. Depeš navždy a nikdy inak! :)

Dátum koncertu: 28.05.2003
Miesto konania: NFS Bratislava

Setlist: Intro (Speak To Me), My Cosmos Is Mine, Wagging Tongue, Walking In My Shoes, It´s No Good, Sister Of Night, In Your Room, Everything Counts, Precious, Home, Soul With Me, Ghosts, Again, I Feel You, A Pain That I´m Used To, World In My Eyes, Wrong, Stripped, John The Revelator, Enjoy The Silence

Condemnation, Just Can´t Get Enough, Never Let Me Down Again, Personal Jesus