Monumentálna zmena (02/2023)

Kým Davidovi nové Martinove skladby nedodali novú energiu, tak sa sám seba pýtal, či vôbec chce, po Andyho smrti, s Depeche Mode pokračovať.

David s radosťou priznáva, že boli chvíle, kedy mal pocit, že už nikdy žiaden ďalší album Depeche Mode nevznikne. V skutočnosti boli také momenty až dva. Ten prvý bol výsledkom pandémie, kedy zažil rockový ekvivalent Veľkej Rezignácie, čo je fenomén, kedy ľudia uviaznutí vo svojich domovoch začnú prehodnocovať svoje priority. Skúšal koncertovať s inou kapelou, so Soulsavers, na konci roka 2021, medzi prvým a druhým lockdownom ("nádherné predstavenia, ale plné neustáleho pocitu úzkosti - si schopný lietať? A čo bude zajtra?"), no väčšinu času aj tak trávil doma, v Spojených štátoch. Zažil tak najdlhšie obdobie bez cestovania.

"Žiadne nahrávanie, celý čas s rodinou, priateľmi a mojou poondiatou mačkou," povie. "Pomyslel som si: chcem tu zostať. Spokojne som počúval albumy, sledoval basketbalové zápasy Knicks, na gitare som hral piesne iných autorov, a o komponovanie novej hudby som sa nezaujímal," povie s úsmevom. "Mal som 18, keď sme začali fungovať s Depeche Mode. Povedal som si: stačilo. Ubehol som s nimi kus cesty. Takže, keď mi zavolal náš manažér a povedal, "je čas", tak som mu na rovinu povedal, "Jonathan, ja vlastne ani neviem, či v tom chcem pokračovať"."

Davida nakoniec presvedčila nová energia, ktorú mu dodali nové skladby poslané kolegom Martinom Gorem. Dovtedy posledný album kapely, "Spirit", bol ostro politický, čo v podstate zapasovalo do doby jeho vydania. Mesiac pred jeho vydaním sa totiž americký neonacista Richard Spencer pokúsil svojim vyhlásením označiť Depeche Mode za "oficiálnu kapelu krajnej pravice". ("Je to zmrd," odpovedal David s víťaznou otvorenosťou). Na novom albume sa však objavujú piesne, ktore trefne poukázali na to, čo Dorian Lynskey z Guardian nazval, "nadržaným, morbídne sladkým potom," ktorý je vlastne stredobodom príťažlivosti Depeche Mode: piesne o sexe, závislosti, preťažení informáciami a najmä o smrti, ako nevyhnutnom výsledku komponovania počas globálnej pandémie.

V skutočnosti sa však nahromadilo toľko skladieb o smrti, že Martin prišiel s návrhom, aby nový album nazvali "Memento Mori". David sa na prácu v štúdiu začal tešiť. "Urobili sme z nich však skladby pestrejšie a pozdvihli ich na úroveň, kedy by Fletch určite zahlásil," - zaimituje Andyho typickým essexským prízvukom - "už to nechajte tak, máme to chlapci, už to netreba preháňať!" To je práve tá najpríjemnejšia časť nahrávania." No a aby David nabral formu pred nadchádzajúcim turné, zaplatil si trénera. "Športového terapeuta, trénera amerických futbalistov, ale nepreháňal to. Mám predsa 60 a nebudem predsa naberať svaly."

Lenže, šesť týždňov pred nástupom do štúdia, a nahrávaním 15. albumu Depeche Mode, Andy nečakane skonal, doma v Londýne. Fanúšikovia po celom svete boli v šoku, nedokázali tomu uveriť. Mal iba 60 a navyše, Fletch bol pilierom kapely, no zároveň najmenej ovplyvnený svetovou slávou, ten, kto kapelu držal nad hladinou v 1990-tych rokov, kedy David podľahol závislosti na drogách, Martin bol zovretý v spároch alkoholu a skladateľ Alan Wilder sa porúčal a kapelu opustil. Rovnaké reakcie boli aj v kapele. "Čože??" potriasol David hlavou. "Alan o Andym vždy vravieval: ten nás nakoniec všetkých prežije." Fletch bol ten, čo si dával najväčší pozor."

David bol natoľko šokovaný, že samotnú skutočnosť si naplno uvedomil až na Andyho pohrebe, kedy zazrel Daniela Millera z Mute Records, človeka, ktorý podpísal zmluvu s Depeche Mode, keď boli ešte stále prakticky pubertiaci a rovnako im veril, keď po debutovom albume kapelu opustil jej hlavný skladateľ Vince Clarke, a ktorý, podľa Martina, "nás nechal experimentovať a vyrastať vo vlastnom priestore." No takisto prispieval nápadmi na ich albumy. "Vošiel do kostola so svojou manželkou, ja s Martinom sme k nemu podišli, nahli sa k nemu, on nás objal a všetci sme tam ... vzlykal som. Boli sme tam len my traja. Neviem to vysvetliť, ale vtedy mi to došlo, všetko som to stratil. Vlastne nám to tam "ukázal". Keď nás stretol, mal som sotva 19. Keď sa nad tým zamyslím, že to už viac ako 40 rokov, celý môj dospelý život."

Krátko po Andyho smrti bol David presvedčený, "len na chvíľu", že Depeche Mode skončili. "Ale porozprával som sa s Martinom. Zavolal som mu, aby som zistil, ako sa má a on sa ma pýtal, "Pokračujeme, áno?" Povedal som mu, jasné. Ani na chvíľu som vtedy nazaváhal."

Na druhej strane, Martin tvrdí, že nikdy o konci kapely neuvažoval. "Len na sekundu som sa zamyslel nad tým, či je dobré držať sa plánu, ktorý sme si stanovili, pretože štúdiové práce mali začať sotva šesť týždňov po Andyho smrti. Napadlo ma, či by sme to trochu nemali zbrzdiť. Ale rozhodli sme sa, že bude lepšie sa sústrediť na album, na hudbu, na niečo, čo vieme, na niečo, čo nám odvedie myšlienky od Andyho smrti."

Samotné nahrávanie prebehlo pozoruhodne hladko: určite hladšie, než niektoré z predošlých preslávene rozhádaných nahrávaní. "Myslím, že jediná pozitívna vec, ktorú priniesol Andyho nečakaný odchod, je ..." povie so stišujúcim sa hlasom Martin, a nakoniec si svoje slová rozmyslí. "Nie je na tom nič pozitívne. Ale viete, jedna dobrá vec tam predsalem je, s Davidom nás to zblížilo. Teraz sa musíme rozhodovať my dvaja, musíme o veciach hovoriť, viac spolu telefonovať, dokonca niekedy aj cez FaceTime. Také niečo sme nikdy predtým nerobili."

Iste, keď sa s nimi stretnete separátne, s každým v jeho vlastnej hotelovej izbe, je ťažké nezostať prekvapený, akí sú rozdielni. David je priateľský, zhovorčivý, do značnej miery typická rocková hviezda, charizmatický a obdarený schopnosťou vyzerať maximálne skvele aj v oblečení, v ktorom by každý, kto nie je rockovou hviezdou, vyzeral smiešne: koženná bunda, fialové slnečené okuliare, zúžené nohavice a celý ten čierny komplet dopĺňa pár výrazne červených špicatých topánok z hadej kože.

Martin Gore, na druhej strane, vyzerá presne ako Martin Gore: aj vo veku 61 rokov má na sebe motorkársku kožennú bundu, na hlave kučeravé blond vlasy, na bokoch vyholené, jednoducho tak, ako si ho pamätáte zo stránok magazínu Smash Hits, z 80-tych rokov. Je priateľský, no stručný a menej expanzívny: ako naznačil Dave, Martin "nie je ten, čo Vás svoje pocity vysype z rukáva, on svoje pocity vždy vyjadruje piesňami."

Martin tvrdí, že ani po Andyho smrti neuvažoval o zmene názvu albumu, či vypustení skladieb, ktoré o smrti pojednávajú. "Andyho smrť ma len utvrdila v tom, že názov albumu, ako aj tie skladby, máme ponechať. Myšlienka, že by sme mali čo najlepšie využívať čas na tejto Zemi, ktorý je veľmi limitovaný ... to je predsa veľmi dôležité posolstvo. A dnes, po Andyho odchode, je to ešte dôležitejšie."

Napriek tomu však Martin pripúšťa, že ide o trochu zvláštnu situáciu: vydanie album plného odkazov na smrteľnosť, ani nie rok po smrti jedného zo zakladateľov kapely. "Nechcem, aby to vyznelo staromódne, ale niekedy sa pri písaní piesní sám seba pýtate, či v tom priestore tam hore je niečo, čoho sa viete dotknúť. Niekedy si sadnem, napíšem niečo a celé sa to objaví akosi prirodzene, slová plynú a ja ani neviem, odkiaľ prichádzajú. Potom sa na to pozriem a poviem si: áno, to je presne ono."

Nuž ale, Depeche Mode boli vždy, ako poznamenali Dave i Martin, v akejsi zvláštnej pozícií. Na YouTube môžete nájsť klip z ITV dokumentu, z roku 1981, ktorý bol natočený v období, keď s hitom "New Life" atakovali Top20-tku. Autori sa snažili zachytiť to, ako fungujú "futuristické" kapely: na monofonických syntezátoroch hrali jedným prstom, vychutnávali si hranie starej arkádovej hry v štýle Space Invaders a vážne diskutovali o rozbehnutom novoromantickom hnutí. Na jednej strane je to časová stopa, ale na strane druhej je až zarážajúce, ako boli Depeche Mode separovaní od scény, ktorú mali prezentovať. Stáli návštevníci klubu Blitz si mysleli, že sú trochu mimo prúdu: nezapadali do londýnskej scény, boli pre nich decká z nevýrazného Basildonu, nie príliš umeleckí, teda aspoň na pomery štandardov tej doby.

Vo videu s nadšením diskutujú o svojej láske k discu a popu, no ich videoklipy pôsobili veľmi britsky a hlavne provinčne - natočené v nočných kluboch a obchodoch na štýl Woolworths, no rozhodne nie zmysluplne, seriózne a "mitteleuropäisch". Napriek tomu prerazili, prišiel obrovský úspech, no aj to bolo zvláštne. Ich súputníci boli celosvetovo úspešní s veľkými popovými hitmi, alebo prešli na tradičnejší prístup založený na gitarách; aj Depeche Mode uspeli, no pevne sa držali elektroniky, stali sa z nich čudáci a viac experimentovali (sú možno jedinou kapelou v histórií, ktorí prerazili v Spojených štátoch krátko po tom, čo naštartovali nový hudobný smer silne ovplyvnený berlinskými experimentátormi Einstürzende Neubauten).

Začiatkom 1990-tych rokov, keď kariéry ich súputníkov upadli, predávali Depeche Mode milióny albumov a dosahovali ohromný globálny úspech: dokonca aj Martin priznáva, že v roku 2019, keď vyšiel dokument "Spirits In The Forest", zostal zaskočený zistením, že kapela má fanúšikov aj v Mongolsku. 30 rokov po vydaní ich najpredávanejšieho albumu, "Violator", sú stále považovaní za jednu z najkultovejších kapiel na svete, o čom niet pochýb. Ako poznamenal Martin, turné, na ktoré sa chystajú, "bude pravdepodobne to najväčšie, aké sme kedy absolvovali a turné predošlé bolo najväčšie, aké sme kedy podstúpili. Zakaždým, keď vyrazíme na cesty, mám pocit, že hráme pre viac ľudí."

A predsa im niečo z toho outsiderstva zostalo. Koncom roka 2020 ich uviedli do Rock´n´rollovej Siene slávy (ich poďakovanie, online, cez Zoom, bolo naposledy, čo sa Martin a Dave ukázali na verejnosti v spoločnosti Andyho), no podľa Davida sa aj tak cítil akoby tam nepatril. "Pár rokov predtým, keď sme boli nominovaní po prvýkrát, sa ku mne donieslo, že sa niekto z poroty vyjadril na našu adresu v štýle "tupí podivíni s očnými šmynkami"," zasmeje sa. "To sa mi veľmi páčilo. Tak sa teda pozrime na tých poondiatých týpkov s očnými šmynkami: Prince, Mick Jagger, Dane Vanian z The Damned. Som rád, že sa môžem do tohto klubu pripojiť."

Samozrejme sa Dave teší z albumu "Memento Mori", ktorý ponúka dokonalú zmes zlovestnej nálady, elektronických textúr, od intenzívnych až po tie éterické, ako aj klasických Depeche Mode s melancholickou, no vtieravou melódiou. Nový singel "Ghosts Again" prirovnáva k "Enjoy The Silence", "jedna z tých skladieb, ktoré sú pre mňa kľúčovými, v prípade Depeche Mode." Je to ďalšia pieseň a prchavosti a krehkosti života. "Každý sa zrazu lúči ... a šepká, že z nás opäť budú duchovia."

Ide o tému, o ktorej má Dave jedinečnú príležitosť spievať. Nie kvôli Andyho odchodu, ale skôr preto, že sám kedysi prakticky zomrel, v období, kedy, podľa jeho slov, "nasledoval život rockovej hviezdy, ktorý je pokladaný za klišé." Jeho srdce sa na dve minúty zastavilo po tom, čo sa v roku 1996 predávkoval zmesou heroínu a kokaínu. Tento incident ho priviedol k očiste. "Bola tam úplná tma a pocit, aký som dovtedy nepoznal - absolútna hrôza. Žiaden zvuk, nič, len obklopujúca temnota."

"Mal som ten, ako to ľudia nazývajú, mimotelový zážitok, a keď som sa prebral, ležal som v sanitke, ktorou ma priviezli do nemocnice. Viete, v tom období som žil s desivou myšlienkou, že jednoducho nemôžem ovplyvniť to, čo sa udeje. Jediné, čo ma zaujímalo, bolo ísť von a niečo si šlahnúť, čo som považoval za skvelú vec. Celý ten čas som bol obklopený zasranými sociopatmi. Toto sa stane každému, len nikto nevie kedy."

Dave sa však vrátil k Fletchovi a porozprával, aké je to zvláštne robiť niečo po prvýkrát bez neho: rozhovory, vystúpenia v TV, fotografovanie s dlhoročným spolupracovníkom Antonom Corbijnom. Prstom ukáže na vedľajší balkón, "stále čakám, že ho začujem z vedľajšej izby," povie. "Alebo zacítim, ako si zapaľuje cigaretu a ja poviem, "zahoď tú zasranú vec, Fletch! Veď večer spievam!""

Ľudia sa vždy pýtali, čo vlastne Fletch v kapele robil, poznamená Dave, pretože sám Fletch zľahčoval svoj prínos v kapele, napr. v dokumente "101", kedy reportérovi v rozhovore povedal, že zatiaľčo sa ostatní zaoberajú hudbu, on sa "len tak poflakuje".

"Mne to prišlo trochu urážlivé. Mal ohromnú osobnosť. Bol hlasom rozumu, ak sme so skladbou zachádzali priďaleko. Fungovali sme tak dlho - ja, Martin, Fletch. Toto je monumentálna zmena. Nie po hudobnej stránke, na albumoch nerobil žiadne majstrovské veci, ale Fletch reprezentoval identitu kapely."

Dave dodal, že bez Fletcha to bude na pódiu divné; Fletch si to viditeľne na pódiu vždy užíval: "najväčší fanúšik Depeche Mode" vystupoval s kapelou. "Viete, ja ľudí zabávam. Snažím sa vytvárať niečo, čo je väčšie ako akákoľvek existencia, ktorá sa Vám podarí dosiahnúť. Martin je ako pištolník po mojom boku. A Fletch bol superfanúšik."

Odmlčí sa, uškrnie sa na mňa, akoby sa snažil spomenúť na to, prečo sa rozhodol, napriek počiatočným pochybám, vrátiť k Depeche Mode. "Andy vedel, že je to tá najlepšia práca na svete. Ako keď vyhráš v lotérií po tisícikrát."