MoogFest, 26/04/2019

Zakladateľ Mute Records, Daniel Miller, sa s Martinom Gorem z Depeche Mode stretol po prvýkrát v októbri 1980, v pube The Bridge House, v londýnskom Canning Town, počas koncertu, kedy začínajúca kapela predskakovala skupine Fad Gadget.

Dnes, takmer po 40tich rokoch, ešte stále Depeche Mode úzko s Danielom spolupracujú. Dvaja starí priatelia sa opäť stretli, aby sa počas tohtoročného Moogfestu, v Durhame, v Severnej Karolíne, pozhovárali o Martinovej hudobnej kariére.

Počas verejnej debaty, 26.apríla 2019, si Martin zaspomínal, ako prepadol hudbe už ako 10-ročný, kedy stále dookola počúval rock´n´rollové nahrávky svojej mamy. Krátko na to spoznal nemeckých Kraftwerk a Martinov hudobný záujem sa rozšíril o elektronickú hudbu, vďaka získaným albumom "Autobahn" a "Trans-Europe Express".

Martin však začal hrou na gitaru v skupine s názvom Norman And The Worms, už ako 13-ročný, a neskôr sformoval ďalšiu kapely, Composition Of Sound, s jeho budúcimi kolegami z Depeche Mode, Andew Fletcherom a Vince Clarkem. Jeho ďalší kamarát, Rob Marlow, mu požičal syntetizátor Korg 700S a neskôr si zaobstaral svoj prvý syntetizátor Yamaha CS5.

"No a potom sa začala v Anglicku naplno rozvíjať elektronická scéna. Ešte pred nami tam začali fungovať kapely ako The Human League. Spomínam si, ako som zašiel na ich koncert v Londýne a bol som ich vystúpením naozaj uchvátený. Používali dokonca projekčné plátno, na ktorom bežal film. To bolo niečo absolútne nové. To, čo robili The Human League v období svojich začiatkoch, to som si vážne zamiloval. Samozrejme, že tam boli aj iné kapely. Pre nami už fungovala v Anglicku dobre zabehnutá scéna, OMD a podobné kapely. Myslím, že práve toto ma priviedlo k elektronickej hudbe," povedal Martin.

Martin je, pokiaľ ide o klávesové nástroje, samouk. Nikdy neabsolvoval žiadne lekcie. Na prelome 1970 a 1980-tych rokov sa učil spôsobom, kedy hrával aktuálne skladby z hitparád, venoval sa ich štruktúre, aj vďaka časopisom ako Disco 45.

Depeche Mode vydali svoj prvý singel, "Photographic", v roku 1981, pre vydavateľstvo Some Bizzare, ešte pred svojim debutom, "Speak And Spell", ktorého autorom bol prevažne Vince Clarke. Ten, krátko po jeho vydaní, kapelu opustil.

Od toho momentu sa priateľstvo kapely s Danielom Millerom začalo ešte viac rozvíjať. Do technického vybavenia im začali pribúdať sekvencery, samplery, ktoré by si inak sami nemohli dovoliť.

"Ja som vlastnil Emulator 1 a Daniel si zaobstaral Synclavier, čo nám veľmi pomohlo. Dá sa povedať, že sme samplovali všetko, čo sa vyskytlo okolo nás. A treba pripomenúť, že množstvo našich perkusiíí, z toho obdobia, pochádza z kuchyne. Pre tie zložitejšie perkusie sme chodili zbierať materiál von. A keďže sme nahrávali v Shoreditch, kde bolo množstvo stavenísk, bolo tam k dispozícii množstvo miest s doskami, betónovými dlažbami, kovmi a pletivami. Tak sme si so sebou vzali kladivá, do všetkého trieskali a nahrávali. Tam vznikol aj jeden z našich najznámejších samplov, kedy sme s kladivom trieskali do vlnitého kovového plechu, až kým nás tam neokríkol nejaký majster, "Héj!!", a bolo po nahrávaní," zaspomínal Martin,

Martin s Danielom sa venovali aj ich spoločnej záľube v elektronických nástrojoch, samozrejme na radosť prítomého publika, ktoré hltalo každé ich slovo. Daniel v podstate priviedol Martina k Euroracku, ktorému doslova prepadol a jeho záľuba rástla s každým novým získaným modulom. "Mám veľmi rád Malekko Varigate 8 a Voltage Block. Oba sú veľmi užitočné. Takisto mám rád všetky tie veci slúžiace zvukovému inžinieringu, hlavne pre ich jedinečnosť. Môžete vďaka nim získať veľmi agresívne znejúce veci, ale tu a tam sa medzi tým agresívnym digitálnym zvukom objaví aj nejaká tá trblietavá krása."

Ešte predtým poznamenal, "Uvedomil som si, že ten bod zvratu som dosiahol už dávno, nakoľko som si zvykol vravieť, že čím mám okolo seba viac zariadení, tým viac budem kreatívny, pretože ma to všetko bude inšpirovať. Lenže dnes mám toho už tak veľa, že keď vstúpim do štúdia, tak ma napadne, "a čím mám teraz začať?"."

Martin prezradil, že často, namiesto niekoľkých skladieb, pracuje len na jednej jedinej veci, a že často jeho práce začínajú na gitare alebo piáne. "Myslím, že je to celkom dobrá myšlienka, vrátiť sa ku skutočným základom, kedy si človek len sadne s gitarou, či ku klávesom alebo k piánu, a pracuje na melódii alebo textoch, pretože práve toto pokladám za základ piesne. Ak to získate, tak sa odtiaľ môžete vybrať kamkoľvek. Je to podľa mňa ďaleko lepšie, než sa strácať v technológii."

Jeho demá sú základom spolupráce medzi ostatnými v kapele, kedy sa z nich stávajú skutočné piesne. Podobne to funguje aj v prípade vecí od frontmana kapely, Davida Gahana, ktorý sa autorsky podieľa na úspechu kapely od roku 2005. Martin si následne zaspomínal na proces vzniku skladby "Enjoy The Silence", z roku 1989.

"Pôvodné demo bolo postavené na mojom speve a základnej melódii. Lenže Alan s Floodom sa rozhodli, že tomu pridajú tempo. Čo si spomínam, tak som až k smrti protestoval, pretože som mal pocit, že tak úplne zanikne estetika slov a samotný význam piesne. Doslova som bol odutý a zavrel sa v izbe." zaspomínal Martin na nahrávanie v dánskych PUK štúdiách.

"Keď som sa vrátil späť do štúdia, už skladba disponovala základným bicím rytmom a bassovou linkou. Stále ma to nepresvedčilo. Ale Flood sa ma spýtal, "mohol by si k tomu pridať nejaký gitarový riff?" Tak som do toho začal vybrnkávať a zrazu sa objavila tá známa gitarová linka. A následne celý akordový part. To už mi všetko začalo dávať väčší zmysel," dodal Martin.

Jedným dychom dodal, "a tu by som sa rád ospravedlnil ako Alanovi, tak aj Floodovi."

Aj keď je komponovanie a nahrávanie každej skladby samostatným procesom, Martin si najviac užíva hru na gitare na koncertoch Depeche Mode.

"Každá skladba môže začínať inak. Ale teraz poviem niečo, čo môže vyznieť ako svätokrádež. Keď koncertujeme, tak si viac užívam hru na gitaru, než na klávesy. Viete, cítim tak väčšie spojenie s publikom. Môžem stáť vtedy na okraji pódia a hľadieť ľuďom do očí. Keď stojím za klávesami, cítim sa od ľudí doslova odpojený. To spojenie považujem pri živom hraní za veľmi dôležité."

Či už hrá pred 500 alebo 70 000 ľuďmi, Martinovi to dodáva veľa fyzickej energie. "Cítiť tam neuveriteľný pocit spolupatričnosti. Počas nášho posledného turné som raz po odchode z pódia povedal Jonathanovi, nášmu manažérovi, "Tí ľudia ma z toho dostali." Totiž, pred nástupom na pódium som sa necítil najlepšie, doslova som mal pocit, že som chorý. Po skončení koncertu som poznamenal, "Ani som si tam nevšimol, že mi niečo je." Jednoducho som pri vstupe na pódium zabudol, že som chorý."

Na konci debaty odovzdal Martinovi riaditeľ spoločnosti Moog Music, Mike Adams, úplne nový Moog Matriach a zároveň mu predal ocenenie 2019 Moog Innovation Award. Napriek tomu však najväčšie nadšenie vyvolávala interakcia medzi Martinom a Danielom. Dvaja kamaráti a spolupracovníci, ktorí majú stále veľa spoločných záujmov a neustále sa zaujímajú o tvorbu hudby. Daniel poznamenal, že sa o Martinovi dozvedel veci, ktoré doteraz netušil a Martin na oplátku poďakoval Danielovi za dlhoročnú podporu Depeche Mode.

"Rozhodne by tu, bez Daniela Millera, Depeche Mode neboli," povedal Martin. "V začiatkoch nám veľké nahrávacie spoločnosti ponúkali veľké množstvo peňazí. My sme si však vybrali Mute, nielen preto, že sme boli fanúšikmi tohto vydavateľstva, ale aj preto, že sme mali elektronickú hudbu radi a za celý ten čas sme mali pocit, že Danielovi môžeme dôverovať. A verte mi, album "A Broken Frame" by žiadne veľké vydavateľstvo nikdy nevydalo."