Pamätaj, že musíš žiť! (03/2023)

"Najlepšie nahrávky sú tie, ktoré Vás niekam zavedú a tento album Vás takisto vezme na cestu, vezme Vás niekam a nakoniec Vás pozdvihne na inú úroveň. Začína s "My Cosmos Is Mine", ..."

"... v ktorej vystupuje náročná postava tvrdiaca "toto je môj svet", no napokon si sama pre seba uvažuje v zmysle, "ak je v tomto vesmíre niečo väčšie, tak mi umožni pochopiť, čo môžem urobiť," povie Dave.

"Memento Mori" Ti po prvýkrát v ušiach zaznelo medzi piesočnými dunami na pláži Mantauku?
S tým názvom prišiel Martin v období, keď sme začali pracovať na nových skladbách. Vymieňali sme si v podstate demá, poslal mi skladbu, stiahol som si ju do pc, nahral do telefónu, zavrel som sa v kúpelni, a to Vám hovorím vážne, naspieval som tú skladbu v telefóne a poslal mu späť zvukovú správu.

Takže to nie je iba obyčajná legenda "hudobného priemyslu", že kúpelne majú najlepšiu akustiku ...
U mňa to funguje, no zvukár, ktorý pracoval na tomto albume s tým nesúhlasí ... V tých nahrávkach počujem ina zvláštny zvuk, ktorý mi pripomína prvé nahrávky Joy Division.

Ale späť k názvu ...
Keď sme sa u Martina doma stretli s producentami, Jamesom Fordom a Martou Salogni, vtedy mi Martin povedal o nápade s názvom. Skladby som už počul, tie moje dôverne poznal a prišlo mi, že tie skladby majú spoločné vlákno, čo sa pri albumoch Depeche Mode stáva vždy. Keď mi vysvetlil, že "memento mori" znamená v preklade "pamätaj, že musíš zomrieť", tak mi došlo, že všetky tie skladby vlastne pojednávajú o smrti, o túžbe žiť život naplno s vedomím, že raz príde koniec. Sú to vlastne skladby o tej večnej otázke "čo tu robíme?" - niekedy intímne, niekedy pozemskejšie.

Zmenil si časom svoj názor na smrť?
Donútením. Počas nahrávania albumu sme navždy stratili Fletcha. Bol niekým, s kým som prežil väčšinu svojho dospelého života. Martin ešte dlhšie, myslím, že sa spoznali, keď mali obaja 10 rokov, čiže sa poznali celý život. Čiže vec, ktorá nás spájala a navždy z našich životov zmizla, mala svoj vplyv. V tej dobe sme už všetky skladby mali napísané, mali sme začal s prácou v štúdiu a krátko na to sa mal k nám Fletch pripojiť, mal si veci vypočuť a skonštatovať, tak ako vždy "toto sa mi páči a toto nie", prípadne "prečo tak veľa skladieb o smrti?"

Premýšľali ste niekedy o ukončení kapely?
Po Fletchovej smrti sme sa s Martinom obaja zhodli: pokračujme. V pracovnom procese však vždy niečo chýbalo, bolo cítiť stratu. Je to súčasť života, ťažko sa to akceptuje a doteraz som to úplne neprijal. To sa stáva, keď človek stratí niekoho blízkeho ... a počas pandémie sa mi to stalo niekoľko krát. Myslím, že pre kohokoľvek je to zložité pochopiť, čo to vôbec znamená, že je to niečo definitívne. Každý raz dosiahne koniec a to je to, čo nás spája.

Tí, ktorí si vypočujú skladby nového albumu si iste predstavia, že všetky tie temné odkazy v textoch a zvukoch vlastne vyjadrujú Váš proces smútku ...
To už je na nich ... ale skladby už boli vtedy napísané, aj názov albumu odsúhlasený, až potom prišla tá príšerná správa. Samozrejme, že to ovplyvnilo ďalší postup prác, napr. môj spôsob spevu. Citeľný dopad mala aj Andyho neprítomnosť v štúdiu. Viac ako som si vedel predstaviť, chýbal mi tam. Sú veci, ktoré považujete za samozrejmé, maličkosti, ale až keď pominú, pochopíte, ako Vám chýbajú. A potom je tu strata pre jeho rodinu, deti, manželku, priateľov. Všetky tie pocity testujú Vašu vlastnú smrteľnosť. Všetko sa to na nás doslova valilo, pretože Fletch odišiel tak nečakane rýchlo a v podstate mladý. Nuž ale, to je to tajomstvo života.

Ty si už svoju smrteľnosť testoval, mal si blízko k smrti viackrát. Zmýšľala vtedy inak?
Fletchova smrť bola nečakaná: vôbec sme o nej nepremýšľali a on sám sa nevedel dočkať nástupu do štúdia, tešil sa na výber špeciálnych slnečných okuliarov, ktoré používal na koncertoch a na všetky tie ostatné veci ... Toto sa nedá porovnávať s mojimi skúsenosťami z mladosti, kedy som mal okolo 30-tky. Ja som bol vtedy na úplne inej ceste. Bola to moja voľba: rozhodol som sa risknúť veci, ktoré sa vyvinuli v môj neprospech, hoci sa mi v tom čase javili ako skvelé. Drogy menia to, ako sa cítite a ja som sa chcel cítiť inak. Drogy Ti to umožnia, no je to len dočasný stav, robiť večne sa tak nedá. A zistil som to veľmi rýchlo.

Onedlho štartujete svetové turné, v Sacramente (23/03), zastavíte sa aj v Taliansku, no už len vy dvaja s Martinom. Skúšal si si predstaviť, že sa na pódiu obzrieš za seba a zrazu tam nebude žiaden očný kontakt s Andym?
Už to robím na skúškach ... Počas našich koncertoch som vždy vedel, že je za mnou, po ľavej strane. A dnes tam už nebude. Vymysleli sme preto inú scénografiu: je to založené na tom, že v popredí pódia budeme obaja s Martinom. Navrhli sme pódium tak, aby sme boli nútení pozerať sa na seba a on si uvedomoval moju silu. A potom tam s nami budú Peter Gordenom a Christian Eigner, ktorí s nami hrajú už roky.

Váš vzájomný vzťah sa zmenil. Ako teda funguje rovnováha v dvojici, namiesto trojice?
Prinútili sme sa s Martinom viac komunikovať, než aby sme to ťahali opačným smerom. Výsledkom je album založený na väčšej spolupráci.

Spomínaš si, kedy si sa naposledy videl s Andym?
V decembri 2021, na koncerte, kde som prezentoval môj album "Imposter" so Soulsavers, v londýnskej Westminster Hall. Pred koncertom mi môj manažér predstavoval krásy budovy Parlamentu a zrazu z takých malých dverí vyšiel Fletch ... Objali sme sa a povedal mi, že práve prišiel z nejakého pubu, kde sa stretol s fanúšikmi. Trochu sme pokecali a odvtedy sme sa nevideli. Dokonca sme o sebe ani nepočuli.

A kedy si sa s ním stretol po prvýkrát? Bol si v Basildone, keď to všetko, v roku 1980, začalo?
Spomínam si na to veľmi dobre ... Nacvičovali sme v takej "diere" za kostolom, kde nám kostolník, za pár drobných, dovolil hrávať. Odtiaľ sme chodili domov busom. Spomínam si, ako som raz tak nastupoval a Fletch bol v debate s Vince Clarkem. Tuším Vince žiadal od Fletcha nejaké drobné, ktoré mu dĺžil z predošlého dňa, niečo v zmysle "dlžís mi 5 pencí ..." Takto to medzi nimi fungovalo dlho. Andy presne vedel, čo sa mu hodí a čo nie. Na druhej strane bol extrovert, páčilo sa mu byť tým, kto v bare s každým hodí reč a každého rozveselí. A takisto sa rád hádal, veľa sme sa rozprávali. No bol to zároveň človek, ktorý ma najviac podporoval. Ak sa mi niečo na cestách prihodilo, či som už stratil hlas alebo niečo podobné, bol prvý, ktorý mi povedal, "neboj Dave, všetko bude fájn". A keď sme sa pohádali, vždy bol ten prvý, kto zavolal a urovnal to.

V jednej z nových skladieb, "My Favourite Stranger" zisťujeme, že sme to vlastne my, ten cudzinec, kto sa pozeráme do zrkadla.
Tá skladba je o našom tieni, o niekom, kto nás nepretržite nasleduje a prihovára sa ku nám. Počúvate tak pravdu alebo lož? Je to zábavná, no aj tak trochu riskantná skladba. S hudbou sa potrebujete transformovať na iné miesta. Niekedy máte tieto miesta priamo pred očami, niekedy sú to otvorené priestranstvá. Je to taká priama pieseň, ako napr. od Suicide, Alan Vega, má v sebe nádych newyorkského punku 1970-tych rokov.

Ale ak sme my sami našim "obľúbeným cudzincom", môžeme byť zároveň aj našim "osobným Ježišom", aby sme teda citovali jeden z Vašich slávnych hitov?
Ja nie som veriaci človek. Žiadnym spôsobom. Skladba "Personal Jesus" čerpá z knihy, ktorú čítal Martin, od Priscilli Presley, v ktorej Elvisa nazvala osobným Ježišom. Tá pieseň bola interpretovaná mnohými spôsobmi, tak ako sa to už dobrým skladbám stáva, keďže sa stanú presne tým, čo Vám dávajú. A mne "My Favourite Stranger" a "Personal Jesus" poskytujú odlišné zážitky.

"Soul With Me" pojednáva po "posledných stránkach" knihy života. Čo by si si prial, aby bolo napísané na posledných stránkach knihy Depeche Mode?
Nateraz viem, že máme pred sebou masívnu nahrávku a turné, v rátane série zatiaľ neohlásených koncertov v Ázií a Austrálií, niekedy na jar 2024. To je to, čo je pred nami. Na druhej strane, nerobí mi dobre, ak nechávam svoje myšlienky zájsť príliš dopredu v čase alebo sa vzdialim od pozície, v ktorej som. Viem, že je to niečo, čo sa deje každému, ale snažím sa žiť pre konkrétny moment. Môj kamoš Victor mi vždy vraví, "Rob veci a užívaj si ich, akoby si ich robil naposledy." Jednoduchá, ale dosť dobrá filozofia života.

A niekedy, namiesto života v prítomnosti, strácame čas na obrazovkách našich mobilov ...
Bohužiaľ áno ... A som na tom rovnako ako ostatní. Bežne sa stáva, že posedávate a schytíte telefón bez toho, aby ste vedeli prečo. Tak som sa rozhodol, že keď idem na prechádzku, nechám ho doma. Týmto spôsobom sa plne snažím pochopiť, čo sa okolo mňa deje. Zdá sa, že tento postoj patrí k minulosti a namiesto toho sledujeme, čo sa deje v tom malom svete obrazovky mobilu. A tak objavujete krásu, lásku, ale aj krutosť, nenávisť, bolesť, strach ... a presne o tomto premýšľam pri tvorbe hudby, alebo keď som na pódiu.