Politici pravdy (1990)

Chalani z Depeche Mode poskytujú rozhovory skutočne neradi. Urobia všetko možné, len aby sa im vyhli, no napriek tomu sa za posledné roky tešia nezvyčajne konzistentnému úspechu.

Niektorí z ich ranných fanúšikov dnes preferujú viac kapelu Erasure, prípadne sa na hudbu úplne vykašľali, no napriek tomu majú Depeche Mode stále závideniahodnú légiu fanúšikov po celom svete a ich entuziazmu stojí za mimoriadne úspešnými turné kapely, ako aj výborným predajom nahrávok. Bezpochyby sú to popové hviezdy, hoci v Nemecku ich stále obdivujú pre ich roztomilé tváričky, no v Spojených štátoch za postoj, ktorý má veľmi blízko ku kapelám ako The Cure a New Order.

Po nedávnom vydaní singla "Enjoy The Silence" a albumu "Violator" sa nám podarilo získať súhlas s rozhovorom, napriek počiatočnému, skutočne veľkému odporu. Uskutočnil sa nakoniec oddelene, s Martinom Gorem po jeho návrate z propagačnéhu turné k jeho sólovej EP a s Alanom Wilderom v príjemnom prostredí londýnskeho pubu.

"Violator", ich prvý štúdiový album, od úspešného "Music For The Masses" (1987), je opätovným dôkazom neustáleho vývoja kapely a napriek tomu, že kapelu média celých desať rokov označujú ako "zvrhlú", sa odvážili dať novému dielu vyzývavý názov.

Martin: "Ten názov je samozrejme žart, rovnako ako v prípade "Music For The Masses", ktorý odkazoval na nekomerčný album. Lenže, málokto si náš humor všíma."

Alan: "Vtedy ste nás označovali za arogantných! Máme v sebe viac humoru, než si všetci myslia."

Reprezentuje "Violator" novú zmenu?
Alan: "Áno, aj v tých najbežnejších detailoch. Zvyčajne album začneme pripravovať po mnohých stretnutiach ohľadne koncepcie celkového zvuku, ktorý chceme dosiahnúť, nasleduje množstvo práce s jednotlivými zvukmi a až potom prichádza samotné nahrávanie. Tentokrát sme sa pred-produkčným prácam snažili čo najviac vyhnúť."

Martin: "Myslím, že za posledné roky sme zdokonalili istý vzorec práce, ale chceli sme, aby náš prvý album v novej dekáde bol iný."

Alan: "Výsledkom je, v mojom ponímaní, menej hutný album, než tie predchádzajúce. Je oveľa priamočiarejší. Že je temný, to si nemyslím, že je zlá vec. Sú rádiá, ktoré naše skladby hrať nechcú, no musia, pretože si ich žiadajú poslucháči. Je dobré, že existujú kapely ako tá naša, ktoré sú protiváhou všetkých tých nezmyslov typu Kylie Minogue a podobne."

Martin: "Našim problémom je skutočnosť, že sme v podstate nikdy neboli cenzurovaní, len nás vždy zaradili do určitých konkrétnych programov. Čo viem, tak s "Personal Jesus" začali mať nejaké problémy, ale napr. v Spojených štátoch to brali ako oslavu náboženstva. Heh, zdá sa, že ak máte dobrú popovú melódiu, tak Vám veľa vecí prejde :) "

Zhodneme sa ale na tom, že Vaše skladby sa vždy pohrávajú s istým tabu.
Martin: "Jednoducho typickú popovú skladbu skomponovať nedokážem! Pre mňa je každá pieseň nedokončená, nevypovedá celý príbeh. Preto som dal napr. skladbe "Somebody" taký špeciálny záver, tá pieseň bola až príliš pekná. Hovorí sa, že pokiaľ ide o lásku, som trochu cynický a možno naozaj som, ale myslím, že je to vcelku zaujímavý pohľad. Inak by tá skladba bola rovnaká, ako ostatné záležitosti v rebríčkoch. Každý ľudský vzťah má aj svoju temnú stránku a ja ju chcem vyrozprávať."

Tentoraz texty pojednávajú o cnostiach klamstva a voyerizmus, pričom sa neustále spomína pojem hriechu ...
Martin: "Hriech je prítomný vždy. Nikdy som v sebe nenosil skutočnú kresťanskú vieru, ale dva roky som chodil povinne do kostola a výsledok tejto skúsenosti je zrejmý. Som extrémne posadnutý myšlienkou dobra a zla, dokonca čítam veľa kníh o čiernej mágií, ale zatiaľ som z toho nevyvodil žiadne závery."

"Myslím, že moje piesne akoby velebili nesmrteľnosť, ale ak ich pozorne počúvate, tak v nich objavíte istý pocit viny. V jednej z piesní nového albumu, "Halo", síce tvrdím "urobme to!", ale aj v tom je skutočný pocit viny. Takisto v "Blue Dress", ktorá má veľmi zvrátený text. Myšlienka je postavená na sledovaní dievčaťa, ktoré sa oblieka a pozorovateľ si pritom uvedomuje, že "vďaka tomu sa točí svet"."

V jednej skladbe sa spieva o tom, že pôžitky a uspokojenie sú tie najdôležitejšie veci. To vyznieva trochu existencionalistky, nie?
Martin: Áno, "World In My Eyes" je veľmi pozitívna pieseň. Hovorí sa v nej o tom, že láska, sex a rozkoš sú pozitívne veci. A nevadí mi hovoriť o existencionalizme, nakoľko som si istý, že ma takéto veci ovplyvňujú. Camus, Brecht a Kafka ma zasiahli rovnako ako popové skladby. Všimnite si, že v "Black Celebration" je skutočnosť oslavy konca ďalšieho pochmúrneho dňa prezentovaná v pozitívnom zmysle ..."

Prečo Vám rocková tlač nebola nikdy naklonená?
Alan: "Čiastočne možno preto, že nás nikdy nechápali, ale lepšie bude uviesť, že nás vždy ignorovali. Myslím, že naše zásluhy a práca boli prehliadané. Do istej miery nám neboli odpustené niektoré veci, ktoré sme robili v začiatkoch. Boli sme vlastne len príliš milí a hoci to bolo príťažlivé, ľudí to aj odradzovalo."

Martin: "Myslím, že aj nás to hnevalo. Vždy, keď plánujeme novú kampaň na podporu novej nahrávky, tak máme pocit, že si zasa vyslúžime tie isté ironické poznámky od novinárov, ktorí sa ani nezaujímajú o to, ako fungujeme dnes. Začali sme ako 18-roční a v podstate sme dospeli na očiach verejnosti. Spočiatku nás hádzali do jedného vreca s kapelami ako Duran Duran a Spandau Ballet, s ktorými sme nemali nič spoločné a sú aj takí, ktorí nám jednoducho našu minulosť dodnes neodpustili."

Dlhá a podivná cesta, akoby povedali Grateful Dead ...
Martin: "Áno, bola to výnimočná cesta. Človek až zabúda, aká bola úspešná. Podľa štatistík Record Mirror mal v Top 10 viac hitov, než my, iba legendárny Cliff Richard. A mimo to, my sme sa stále vyvíjali. Väčšina kapiel je po desiatich rokoch na scéne už viacmenej ustálená. Ak by som si vypočul, ako neznalý veci, jednu z nových skladieb a po nej nejakú starú, napr. "Dreaming Of Me", nič by som nepochopil."

Alan: "Je zvláštne, že sme dokázali fungovať tak dlho. Dnes, keď vychádza toľko retrospektívnych nahrávok z 1980-tych rokov, si uvedomujem, koľko ľudí sa dostalo na vedľajšiu koľaj. Predpokladám, že sme prežili aj preto, že sme neskočili na lep. Chvíľu sme boli "in" a potom dlho "out", ale zdá sa, že sme opäť na výslní, pretože ľudia z house scény sa na nás odvolávajú."

Martin: "Niekde som čítal, že Kevin Saunderson z Inner City považuje "Get The Balance Right" za svoj prvú house nahrávku. Vtipná a zároveň príjemná hláška."

Alan: "Z dlhodobého hľadiska sa stále držíme našich elektronických koreňov. Stále sme v podstate nezaraditeľní, nakoľko my sami počúvali dosť odlišnú hudbu, či už doo wop, klasickú hudbu alebo dokonca trash metal. Konštantou sú Martinove skladby, ktoré majú osobitý štýl a vlastnosti ako sila, jednoduchosť a kľúčové melódie."

Pred albumom "Violator" ste vydali koncertný album. Ako vnímate samotné koncerty?
Alan: "Pre mňa osobne to nie je nič vzrušujúce. Turné beriem ako nevyhnutné zlo. Kedysi som rád cestoval po svete, aby ma videli tisícky ľudí, ale dnes je to pre mňa druhoradé. To hlavné je nahrávať piesne a albumy. Každý vraví, že tie dve hodiny živého hrania za to stoja. Ja si to nemyslím, príde mi to ako obyčajné klišé."

Aké to je, byť popovou hviezdou?
Martin: "Vždy sme sa snažili zostávať v anonymite. Po večeroch chodím na bežné miesta, do pubov napríklad, a nemávam žiadne problémy. S odstupom času, čo je dosť nezvyčajné, keďže sa situácia nemení, sa cítim tak trochu ako väzeň vlastnej slávy. Skôr to bude paranoja."

Je niečo, čo by ste dnes urobili inak?
Martin: "Často o tomto hovoríme ... nemám rád množstvo skladieb z našich začiakov, napr. album "A Broken Frame" a taká "People Are People" bola až príliš roztomilá."

Alan: "Tých vecí sú tisíce! Účasť v "Hold Tight", v tých hlúpych kostýmoch, či fotka na obálke Smash Hits a podobne ... "

Ešte niečo?
Martin: "Tak napr. môj imidž travestitu, ktorý ma bavil takmer dva roky?"

Trebárs ...
Martin: "Ja viem ... fakt neviem, prečo som to robil. Nedokážem tomu dodnes uveriť, ako som bol odosobnený od škandálu, ktorý som tým spôsobil, ale fakt som sa na tom bavil."

To sa ostatní z kapely ani nesnažili Ťa v tomto zastaviť?
Martin: "Robili to neustále. To boli neustále poznámky, 'nemyslíš vážne, že v tomto pôjdeš na pódium, všakže?'"

zdroj: Rock & Pop, Argentina, 05/1990