Porozprávaj mi o tom

Po čase opäť jeden z vydarenejších rozhovorov s Davidom Gahanom, ktorý poskytol reportérovi britského magazínu Loud & Quiet.

David Zammitt sa s Davidom Gahanom stretol v priestoroch Bulgari hotela v Knightsbridge. Pôvodne pripravené otázky šli okamžite bokom, debata sa niesla v uvoľnenej nálade, David mal veľkú chuť rozprávať a tak Zammitt vo výsledku celý rozhovor zhrnul do jednotlivých častí.

"The Barrowlands je staré smradľavé miesto"
A takých, ako toto miesto, veľa nie je. Nedávno sme tam vystupovali v rámci BBC 6 Music Festivalu, na po prvýkrát sme tam hrali v začiatkoch 1980tych rokov - niekto mi povedal, že to bolo v roku 1984. Spomínam si, že ma tam vtedy trochu napínalo. Pódium sa hýbalo, pretože podlaha nebola stabilná. Takže, keď už toho bolo veľa ...
Inak, ten posledný koncert bol zábavný. Trval asi hodinu, čo je len polovica z nášho bežného, dvojhodinového koncertu. Bobby Gillespie (Primal Screams) mi poslal niekoľko sms-iek, v ktorých často písal: "bolo to perfektné". No, hodina pre koncert je skutočne perfektný čas. V Glasgowe sme si to však naozaj užili. Keď ste v Anglicku, Śkótsku alebo v Írsku, a máte šťastie na dobré počasie, máme možnosť vidieť, že sú to skutočne nádherné krajiny. A milujem ľudí, ktorí tam žijú. Ľudia v hoteli, na ulici - všade. Sú to dobrí ľudia!

""Prečo je Vaša hudba taká depresívna?" To je skutočne neuspokojivá otázka."
Nedávno som videl divadelnú hru "Buried Child" Sama Sheparda. Všetky jeho diela mám skutočne veľmi rád. Sú to veci postavené na skutočnej Amerike, nie na americkom sne. "Buried Child" je o nechcenom dieťati, ktoré skončilo v hrobe na záhrade, no následne prenasledovalo rodinu, myslím duševne. Záchranu videli všetci len v alkohole. Niekto by povedal, že mizerný príbeh, ale takéto príbehy pre mňa reprezentujú skutočný život.
Viete, na túto otázku som už musel odpovedať nespočetne veľakrát, pretože ľudia sa stále pýtaju, "Prečo je vaša hudba taká pochmúrna?" V prvom rade je to skutočne "chromá" otázka, ale moja odpoveď je vždy rovnaká. "Mne pochmúrna nepríde." Skutočne som našu hudbu nikdy tak nevnímal. Samozrejme, niektoré témy sú trochu temné, dokonca aj po hudobnej stránke to tak môže vyznievať, ale vždy som cítil, že ak boli texty aj skutočne temné a zaviedli vás do skutočne temných miest, tak sa vždy objavila melódia, či zvuk, ktorý Vás z toho miesta vyviedol. Presne ako v dobrom filme, či knihe - tam je vždy nejaký príbeh.
Vždy mám tendenciu sa v tom trochu vŕtať. No príde mi to v poriadku, pretože som zistil, že je to jediné miesto, kde môžete nájsť skutočné svetlo. Vždy musíte ísť hlbšie, pretože na povrchu sú len samé "kecy" a zdá sa, že tam len strácame čas.

"Recenzie stále sledujeme."
Samozrejme, že áno. Niekto mi raz o recenziách povedal, že ak verím tým dobrým, mám veriť aj tým zlým. V oboch je vždy kus pravdy, treba počúvať všetky názory.
V jednej recenzii na koncert v Barrowlands rozoberal autor sentiment, ktorý pocítil v konkrétnej chvíli, čo sa mi veľmi páčilo. Bolo to čosi nevyvrátiteľné. Ak by napísal o tej noci niečo iné - napr. že sa mu nepáčili moje nohavice alebo podobne - bolo by to smiešne, pretože ten večer bol výnimočný. Ale verte mi, všetky recenzie takéto nie sú!
Raz mi ráno, keď sme mali pred ďalším koncertom voľno, niekto podal noviny a ja som vedel, že predošlý večer nám vobec nevyšiel, že sa to trochu posralo. Síce to v recenzii spomenuté nebolo, ale bol to pohľad niekoho iného. Prečítal som si to a aj tak zo mňa vyšlo, "Poser sa!" Nuž, nie vždy je to o drahokamoch. Za tie roky sa človek naučí, že raz za čas naozaj zažije ten výnimočný pocit, kedy sa obzriete na všetkých okolo seba a doslova sa vznášate vo vzduchu, ale väčšinu času proste hráte a myslíte na niečo úplne iné. Teda, nie väčšinu času. Ale tu a tam sa stane, že sa dopracujete ku koncu koncertu a všetko, na čo myslíte, je to, kde je šatňa.

"Pamätám si, ako som o stenu šmaril šesť, či sedem fliaš vína, pretože som ich nemohol vypiť."
Bolo to v období, kedy sme sa rozhodli, že s albumom "Ultra" (1997) nevyrazíme na turné, pretože som na tom zdravotne nebol najlepšie. Síce som sa každého snažil presvedčiť o opaku, v dobrom úmysle samozrejme, lenže po tých šiestich mesiacoch nahrávania, kedy som sa po nahrávaní v NY vrátil späť do LA, kde sa odohrali všetky tie veci a skončil som vo väzaní ... nakoniec to bolo skutočne dobré rozhodnutie. Myslím, že sme krátko po tom albume vydali kolekciu najväčších hitov. To bolo v roku 1998. Následne sme odohrali niekoľko koncertov. Pre mňa osobne to bolo naše najlepšie, a zároveň najhoršie turné, aké sme kedy podnikli, pretože si nemyslím, že som bol na tých koncertoch duchom prítomný. Bolo to vtedy pre mňa všetko nové. Už dlhšiu dobu som nekonzumoval alkohol, nebral drogy, bol som ako taká otvorená rana; klbko nervov, ktoré sa snaží predstierať, že to zvláda. Na tom turné som sa nudil a v šatniach som zažil zopár "momentov". Pamätám si, ako som šmaril šesť, či sedem fliaš vína o stenu, pretože som nemohol piť. Takto som sa s tým vyrovnával. Nemohol som tie fľaše vypiť? Tak som ich rozbil. Všetci ostatní boli vo svojich šatniach a možno ich to aj pekne vystrašilo. Pomyslenie na to, že mám byť triezvy ma vôbec nerobilo šťastným, rovnako ako aj fakt, že ak chcem prežiť, musím byť triezvy do konca života. A odvtedy prešlo už takmer 20 rokov, čo je samo o sebe neuveriteľné, hoci sa to bez incidentov samozrejme neobišlo. Ale to sú tie skutočné otvárače mysle, ďaleko účinnejšie, než drogy alebo alkohol.

"Fyzicky som nedokázal spievať dlhšie, než 5 minút"
Spomínam si, ako som sa po ztknutí v LA vrátil domov. Zazvonil mi telefón - a ja som dovtedy nikdy telefón nedvíhal - a bol to Martin, parádne nahnevaný mi vyčítal, že sme v polovici nahrávania a ja nie som schopný opustiť LA na dva roky. Ak by som sa dostal opäť do problémov, skončil by som rovno vo väzení. Takže kapela pokračovala v práci a nahrávali vždy vtedy, kedy som bol schopný LA opustiť, čo ale znamenalo, že som sa musel kontrolovať. Nakoniec som bol z LA prečo takmer pol roka a návratu domov som sa naozaj desil, pretože som si uvedomoval, čo som urobil. Počas nahrávania som mal pri sebe dobrých priateľov, do štúdia som vždy chodil s niekým, kto ma neustále sledoval, no zachránilo mi to život. V tom období som ale nemohol spievať. Myslím, fyzicky, nezvládal som spievať dlhšie, než 5 minút. To neveštilo nič dobré. Boli chvíle, počas prvej polovice nahrávania albumu, kedy som si myslel, že som v pohode, ale to som bol asi v rauši. Keď som stál za mikrofónom, mal som pocit, že som Frank Sinatra, ale pri spätnom počúvaní bola moja reakcia, "Ježiši!" Tak mi zohnali tú skvelú hlasovú terapeutku, Evelyn. Napriek tomu, že som bol vtedy pekný darebák, skúsila to so mnou. Dokonca som s ňou chodil každú nedeľu do tej príšernej diery v Inglewood, kde spievala z kostolnom zbore. Povedala mi, "pôjdeš so mnou a budeš spievať s celou skupinou, budeš súčasťou tímu!" Bola ku mne skutočne milá a venovala mi všetok svoj čas. V podstate mi vrátila hlas. A album tak mohol byť dokončený.

"Moja manželka mi vraví: "Prečo sa pozeráš na fotografiu tvojho nádoru?""
Počas nahrávania albumu "Sounds Of The Universe" (2009) som sa necítil najlepšie. Častokrát som bol takmer bez energie. V štúdiu som mohol disponovať dostatkom energie, ale prišiel som v noci domov a manželke som povedal, že som unavený. O deviatej večer sa to vždy zlomilo, ale chalanom som o tom nehovoril. Po tom, čo mi diagnostikovali nádor to zrazu všetko dávalo zmysel. Manželke som vtedy zvykol vravieť, "neviem, či budem schopný zvládnuť tie koncerty." A čo sme prišli do Atén, tak ma prepadla neznesiteľná bolesť brušnej dutiny. Teda, pocitovo to bolo brucho, ale skutočnosť bola iná. V ten večer za mnou do šatne prišiel doktor, len 5 minút predtým, ako sme mali vystúpiť. Trochu som zvracal - nikomu som to nepovedal. Mal som v moči trochu krvi - nikomu som to nepovedal. Myslel som si, že takéto veci bývajú bežné. Previezli ma však do nemocnice a počas ultrazvuku sa na mňa doktor pozrel a potom sa pozrel späť na obrazovku. Vravím, "viem, že nie som tehotný!" On na to, "Niečo tam vidím, ale potrebujem niekoho na konzultáciu." Spýtal som sa, "A čo tam vidíte?" Odpoveď: "Nejaký tieň". Toto som už v nejakom filme počul. Takže tam prišiel niekto z onkológie, vzali ma na magnetickú rezonanciu a povedali, že mi urobia chirurgický zákrok tu a tu. Povedali mi, že mám v močovom mechúre akýsi vak, a v ňom ďalší a že rakovina ešte neprepukla. No nevyzeralo to vôbec dobre. Manželka mi vravela: "prečo sa stále pozeráš na fotku toho nádoru?" Ale to vyzeralo ako morská ježovka so všetkými tými čudnými chápadlami! Vyzeralo to úžasne. Lenže, keď Vám také niečo nediagnostikujú a dostane sa to do ďalších orgánov, skončili ste. Vážne!

"Vážne sme stratení, hoci predstierame, že nie!"
"Spirit" je viac, než len sociálny pohľad na samotnú humanitu a fakt, že sme stratení. Síce predstierame, že nie sme, ale sme vážne v prdeli! Táto nahrávka je v niektorých momentoch apokalyptická, v iných zasa post-apokalyptická; "Cover Me" je taká post-apokalyptická, "Fail" súčasná, "Poison Heart" zasa ... veď viete, "Si diabol, my to vieme, ale máš moc!" A potom sú tu skladby ako "Going Backwards" alebo "Scum", ktoré sú vyjadrením zdesenia zo stavu ľudstva, z nás samotných. Kde je to duchovno? Kde je ten duch skutočnej starostlivosti? A ľudia Vám povedia, "no Vám sa v tých honosných domoch žije." Lenže, ako povedal Martin, len preto, že sa nám podarilo uspieť, sa ešte nemusíme prestať zaujímať o to, čo vidíme a cítime. A tak musíte urobiť to najlepšie, čo môžete. Jednoducho môžeme naše pocity vyjadriť prostredníctvom hudby, či umenia. V konečnom dôsledku sme tu preto, aby sme Vás zabavili, ale možno Vám zabavíme za účelom reflexie. Toto nie je album, ktorý by Vám mal stúpať po krku. To nie je žiaden Billy Bragg.

zdroj: dmtvarchives.com