Pozitívna závislosť

S Andym Fletchom pre švajčiarsky denník Blick. Trochu uvoľnene o životnom štýle a možnej budúcnosti.

36 rokov na scéne. Predpokladali ste, že vydržíte tak dlho?
Nikdy, skutočne nikdy! Pôvodne sme si mysleli, že to vydržíme maximálne dva - tri roky. A mnoho iných verilo presne tom istému. Odvšadiaľ sme počúvali, že žiadna elektronická kapela na scéne neprežije. Vyvrátili sme nielen vlastné pochybnosti, ale aj všetky tie lži.

Čo sa od 1980tych rokov zmenilo najviac?
Boli sme "veľkí", čo sa týkalo úspechu, no dnes je to obrovské. Stresu je už dnes menej, hotely sú lepšie, cestovanie príjemnejšie. V 1980tych rokoch sme vydávali album každý rok a okamžite s ním vyrazili na turné. Dnes to robíme omnoho pomalšie. Nový album vydávame každé štyri roky. No byť súčasťou Depeche Mode je veľmi príjemný pocit. Každý síce pozná názov kapely, no jednotlivých členov už pomenej. Pokojne sa môžeme vydať kamkoľvek bez toho, aby nás ľudia obťažovali. Dnes je jednoducho všetko okolo nás civilizované, presne tak sa nám to páči.

Čo si pomyslíš, keď sa pozeráš na vaše staré fotky?
Pri niektorých ma prepadne skutočný pocit hanby :) Zo spätného pohľadu sa 1980tych roky javia ako príšerné obdobie. Všetci nosili tie pôsobivé účesy, boli sme vtedy deti, 18 - 19 ročné, a nepretržite sme boli fotografovaní. Museli sme sa s tým naučiť žiť.

Prišli aj iné zlé obdobia: v polovici 1990tych rokov drogová závislosť Davida Gahana takmer pochovala kapelu. Ako ste zvládli to obdobie?
To boli skutočne temné časy. Vtedy sme boli dokonca presvedčení, že už ďalší album nenahráme. Pamätám si, ako sme v New Yorku chceli nahrávať nové skladby, no Dave nebol schopný, počas celých šiestich týždňov, zo seba vydať ani hlásku. "Pane Bože, a je po všetkom," to sme si vtedy mysleli. A potom prišlo to predávkovanie. No odvtedy je čistý a je zázrak, že sme tu stále.

Dnes si z kapely jediný, kto si dopraje alkohol.
Áno. Ale ja to robím inak. Ono to nevyzerá dobre, keď abstinujete a zrazu si vypijete. Takže si pár pív doprajem pravidelne. Som inak ranné vtáča. Kúsok od môjho domu stojí malá príjemná kaviarnička. Rád si tam prečítam ráno o šiestej noviny bez toho, aby ma bolela hlava.

Ako sa vyrovnávaš s vekom?
Tak rád by som mal opäť 31. Bohužiaľ to nie je možné. Pomaličky jednoducho starneme. Potím sa v telocvični a snažím sa stravovať diétne. Samozrejme, že po fyzickej stránke mám svoje najlepšie roky za sebou, už nikdy nebudem schopný hrať futbal profesionálne. Ale práve som si obnovil sezónnu vstupenku na zápasy Chelsea. Jednoducho sa priority vekom menia.

Čo ešte chcete dosiahnúť?
V porovnaní s U2, ktorí sa kedysi chceli stať najslávnejšou kapelou na svete, sme my nijaké ambície nemali.

Dnes sa opäť chystáte na veľké turné. Nevadí tvojej manželke, že si neustále preč?
Sme spolu už tak dlho, že si moju neprítomnosť doma užíva. Ale vážne, niekedy ma na turné sprevádza, nemá dôvod sa sťažovať.

Ako dlho ešte budete fungovať ako Depeche Mode?
Rád by som ako 65 ročný odišiel na dôchodok. Ale čo potom? Mám sedieť doma na zadku a čakať, kedy Chelsea opäť vyhrá? To nie. Takže, ideme ďalej. Viete, robiť hudbu je takisto závislosť. Pozitívna závislosť, ktorá robí radosť nielen nám, ale aj iným. Nie je dôvod sa tejto závislosti zbavovať.