Príbehy najväčších hitov

David Gahan pre Entertainment Weekly o pozadí najväčších hitov Depeche Mode. Prekvapivo sa k nim už zaradil aj singel "Where's The Revolution"

"Just Can´t Get Enough" (1981)
Mal som 18, takmer už 19. Punková revolúcia dosiahla svoj koniec, ale stále bolo zopár ľudí, ktorí vymetali londýnske kluby a ktorí sa snažili hrať hudbu, na ktorú ste mohli tancovať trochu rezkejšie, ale nie násilne. "Just Can´t Get Enough" bola presne na to určená. Mal sme bandu priateľov, ktorí tieto kluby navštevovali, obliekali sa presne tak, ako my vo videu k tejto skladbe, do kože.

To bolo vaše skutočne prvé hudobné video? Ešte aj dnes sa totiž veľmi ťažko hodnotí, či v tom klipe vystupovali Vaše skutočné priateľky alebo dievčatá z kastingu.
Myslím, že to boli naše priateľky. Jedna z nich bolo dokonca priateľka Budgieho zo Siouxsie And The Banshees, niektoré boli modelky, a hlavne, boli od nás staršie, takže bolo celkom vzrušujúce, keď okolo nás tancovali. Viacmenej to bolo naše vytúžené video. Keď sa naň pozriem dnes, až zvolám "Môj ty Bože!" a zakryjem si oči. Ale vtedy sa jednoducho točili také videá, nízkorozpočtové. No tie niektoré pasáže, kde akože hráme, sú super. Samozrejme, herecké výkony absolútne príšerné.

Aký to bol pocit, keď GAP použili túto skladbu v reklamnej kampani, na konci 1990tych rokov?
Viete, autorom skladby je Vince Clarke, ktorý sa v kapele zdržal tak na 5 minút a neskôr založil Yazoo a Erasure. Lenže album "Speak & Spell" bol z väčšej časti práve jeho dielom, čiže vlastní autorské práve k tým skladbám a tak sa už objavili vo viacerých reklamných spotoch a pokračuje to. Spomínam si, ako sme raz mali stretnutie s vydavateľom, usadili nás a povedali. "Viete, Vince, ak títo budú stále tvoriť tím, budete jazdiť v Rolls Royce," a ukázali prstom na mňa, Martina a Fletcha. A ten človek mal zdá sa pravdu! Myslím, že tá skladba Vincemu zabezpečila cornfleksy na celé roky :)

"People Are People" (1984)
Toto bola naša prvá skladba, ktorou sme naozaj prerazili a dostali sa do rotácii v rádiách. Použili sme všetky tie páskové slučky, ktorými sme vytvorili rytmy a hoci moderné technológie už boli vcelku rozšírené, nebolo tomu tak, ako dnes, kedy už dokážete prakticky všetko. Prišli sme vtedy do štúdia a prvé, na čo sme sa spýtali, bolo, kde majú kuchyňu. Zaujímalo nás to len kvôli hrncom a panviciam, ktoré sme mohli hádzať dolu schodmi, nahrávať tie zvuky, vytvárať z nich slučky a následne rytmy.
Nie je to práve Martinova najobľúbenejšia skladba a ani neviem, či sme ju ešte niekedy, od polovice 1980tych rokov, hrali naživo. Bez preháňania je to veľmi popová skladba a objavila sa prakticky všade - spĺňala jednoducho všetko, čo dnes Martin nemá rád :) Ale táto skladba nás vtiahla do úplne nového vesmíru, v tom čase. Predskakovali sme na niekoľkých veľkých štadiónových koncertoch Eltona Johna. Dokonca aj Roda Stewarta, čo už bolo pekne bizardné, ale tá skladba sa stala No.1 hitom v mnohých európskych krajinách, čo nám umožnilo to stopnúť a tvoriť presne takú hudbu, akú sme chceli. Vyrástli sme a dialo sa to všetko pod svetlami reflektorov. Viete, mám syna, ktorý bude mať 30, ďalšieho, ktorý bude mať 24 a dcéru, ktorá má 18. A úplne sa mi zastaví myseľ, keď si spomeniem, ako veľmi mladí sme boli, keď sme už jazdili po svete a robili všetky tie veci, ktoré nám poskytli množstvo skvelej zábavy. Niekedy až príliš :)

"Enjoy The Silence" (1990)
Prvý veľký výstrel z albumu "Violator", z albumu, ktorý z Vás urobil superhviezdy.
Album "Music For The Masses" z nás urobil pekne arogantných ľudí. Samozrejme, že sme neprodukovali hudbu pre masy, no zrazu sme hrali vo vypredaných arénach v Texase, ako aj na ďalších čudných miestach, kde sme mali pocit, že ani nepredávame nahrávky. Doslova sa z nás stal kult. D.A. Pennebaker, ktorý natočil pre nás koncertný film, to prirovnal takmer k zážitkom s Grateful Dead. Ľudia doslova z Depeche Mode šaleli, ako svojho času fanúšikovia Greatful Dead zo svojej milovanej kapely. Oslovovali sme ľudí, ktorí sa považovali za iných, ktorí nosili výrazné očné linky, ktorých v škole, či cestou domov zo školy, šikanovali. Bolo to zvláštne ale prijali sme to, pretože presne takí sme boli, keď sme vyrastali, aj my.

V tom období sa zdalo, akoby ste začali betónovať Váš vzťah s Antonom Corbijnom, v tom čase hlavne hudobným režisérom a fotografom.
On stvoril vizuálnu stránku toho, čo sme robili. On bol vážne ponorený do hudby, vytváral je nový priestor, dával jej filmovú podobu, pridával temnotu a sexualitu.Všetko, čo sme do jeho príchodu natočili, to vyššie spomenuté postrádalo a dokonca sme neboli ani v pozícii, kedy sme my mohli určovať čo a ako.
Pri "Enjoy The Silence" prišiel Anton za mnou, viete, on je Holanďan, a povedal "Dave, mám nápad. Dáš si na hlavu kráľovskú korunu, budeš sa len prechádzať a vláčiť so sebou rozkladacei kreslo..." Teda, mne sa to vôbec nepozdávalo. Ale keď to začalo a ukázal mi zopár záberov, pochopil som, o čo mu išlo: Človek, ktorý má všetko, no v skutočnosti necíti nič. A tak sme sa ocitli na mnohých miestach, v Alpách som sa prechádzal po snehovom poli, v portugalskom Algarve som sedel na pláži, či v škótskom Balmoral, kde ste sa mohli prechádzať celé dni bez toho, aby ste niekoho stretli. Zábava bola inak už v štúdiu, keď Martin prišiel s demom k "Silence". Bola to len taká polovičná skladba. Len piáno a veľmi pomalý baladický rytmus, zopár veršov. A Alan s Floodom, ktorý produkoval album, prišli s nápadom to zrýchliť. Normálne nám povedali, "vypadnite zo štúdia a vráťte sa o dva dni." Keď sme sa vrátili, Flood povedal Martinovi, "Potrebujem, aby si tomu pridal gitarovú linku." A Martin začal hrať presne ten známy gitarový riff, no a bolo to. A mne Flood povedal, "Dave, spievaj!" A ja som poslúchol. V podstate sme to nahrali za pár dní. Lenže hneď potom sme ju začali špiniť, snažili sme sa jej dať viac, než už mala, pritom nič viac už nepotrebovala. Tak sme ju nechali radšej napokoji a myslím, že sme si všetci boli vedomí, že v nej je niečo výnimočné, no rozhodne sme netušili, že sa z nej stane taký obrovský hit.

"Policy Of Truth" (1990)
Je to pravda, že toto je jediný singel Depeche Mode, ktorému sa darilo viac v Spojených štátoch, než v UK?
Myslím, že áno. Anglicko je naša domovská krajina a pokračovali sme tam v úspechu, hoci to malo svoje limity. Mali sme tu a tam zopár hitov, dnes máme možno 50 top30-hitov, no nikdy sme v UK nedosiahli takú veľkosť ako U2, Coldplay, či Oasis.
Vždy sme boli viacmenej kultovou záležitosťou, hoci s touto nahrávkou sa to trochu zmenilo. Aj samotný album, "Violator", to dosť postihlo, ale myslím, že to bolo tým, že UK je krajina, kde sa skladby ako "Just Can´t Get Enough" zakorenili. A Briti samotní sú čudní, oni Vám nedokonalosti ranných čias nikdy v skutočnosti neodpustia :)

"Personal Jesus" (1990)
Od začiatku sa traduje, že Martin Gore získal názov skladby z pamätí Priscilly Presley. Je to len legenda?
Myslím, že konkrétna fráza bola inšpirované niečím, čo si Martin prečítal v jej knihe, kde označila Elvisa za "svojho osobného Ježiša", čo myslím v Martinovi zarezonovalo. Je to skvelá linka! Má v sebe dokonca aj humor, a nakoniec, v mnohých skladbách Depeche Mode je vždy skrytý ten čierny humor, ktorý ľudia postrádajú. Je to jemne ironické, rovnako veľmi britské, jednoducho to v tej skladbe.

John Lennon rozpútal svojho času to slávne "zemetrasenie", keď povedal, že The Beatles boli väčší, než Ježiš. Nezažili ste niečo podobné, keď ste, takpovediac, vyslovili meno Božie nadarmo?
Samozrejme, že boli sťažnosti, ale tak "popod fúz". Skôr si myslím, že toho bolo viac, keď sa objavilo video, ktoré sa točilo v takom "špagety-westernovom" meste, veľmi to pripomínalo ten film s Clintom Eastwoodom a s hudbou Ennia Morriconeho. Bol tam taký záber, kedy sa na obrazovke objaví konský chvost a zrazu aj jeho zadok. To sa objavili hlasy, "Toto tam dať nemôžete!" My na to, "To na čo myslíte? Vravíte, že sme čudní a že ten konský zadok má sexuálny podtón ..." :) Nechápem, na čo skutočne narážali a čo sa im honilo hlavou. Boli zábery, ktoré sme vystrihli, ale niektoré zostali.

Zmenili cover verzie Johnnyho Casha a Marilyna Mansona Váš prístup ku koncertnej prezentácii tejto skladby alebo ste dokonca začali túto skladbu chápať inak?
Nahrával som práve v štúdiu svoj sólový album, "Hourglass", keď mi Martin zavolal, pretože sa dopočul, že Johnny Cash by rád túto skladbu prespieval a Martin bol samé "ummm" a "ahh", či mu dať zvolenie. Ja na to, "Šibe ti? Veď to ako keby ťa žiadal o zvolenie Elvis!" A on zasa s tým mumlaním, "No veď héj, ja len že ...," jednoducho typický Martin. A nakoniec to bola skvelá verzia, fantastická! Odpálila tú skladbu do úplne inej dimenzie, rovnako ako Mansonova verzia. Naša verzia je jednoducho naša verzia, na koncertoch sa vždy trochu pozmení, je jednoducho ako na húpačke. Dá sa s ňou pracovať na mnoho spôsobov, pretože je to skvelá rock&rollová pesnička.

"Barrel Of A Gun" (1997)
To bolo pre mňa zložité obdobie. Počas nahrávania albumu "Ultra" som postrádal sebadôveru a dokonca som musel ísť na liečenie a dať sa dohromady. Dokonca som bol v tom čase zatknutý, pretože som to v Los Angeles prepískol a dostal sa tak do skutočne vážnych problémov. To bol taký začiatok môjho konca. Stále som koketoval s myšlienkou, že by som zvládal hrať tú hru aj naďalej, pokračoval v tom živote, ale blížil sa vrchol.
Bol som v podstate vďačný za zatknutie, ako aj sudcovi, ktorý mi sľúbil, že ak nebudem "čistý", tak sa môžem dostať do väzenia. Poslúchol som ho a niečo sa zlomilo. Po tých dvoch rokoch, kedy sme nahrávali album, som musel späť na súd a dokázať sudcovi, že naozaj fungujem bez drog a vtedy som si uvedomil, "Ja to dokážem, môžem sa vrátiť na svoju pôvodnú cestu a byť lepším. A ja tu rozhodne chcem byť."
Ale "Ultra" je jeden z mojich obľúbených albumom, "Barrel Of A Gun" obzvlášť, pretože si myslím, že aj Martin sa pohrával trochu s predstavivosťou, tak trochu na mňa ukazoval prstom. Keď dnes spievam tú skladbu, doslova opisuje to, čo som v tom čase prežíval: Kreatúra, ktorá sotva prežila, no stále mala pocit, že to nejako pôjde :) Martin sa s textom trafil. Ja síce neviem, či je tá skladba o mne, alebo pre mňa, či mala do mňa štuchnúť v zmysle, "Do prdele, už sa vzchop!" Ale zafungovalo to a mne sa to páčilo.
S albumom sme na turné nevyrazil, vďaka Bohu. To by som už asi zomrel. V tom období som sa snažil len spievať. Nedokázal by som sa postaviť za mikrofón ani na 10 minút, bez toho, aby som sa nezložil, taký som bol zoslabnutý. Ten čas som jednoducho využil na zotavenie a som dnes za to vďačný. Takisto som sa presťahoval do New Yorku, čo bola pre mňa akási očista a opäť som sa vrátil do života. V New Yorku nemôžete žiť bez toho, aby ste neboli jeho súčasťou.

"Dream On" (2001)
Cítil som sa omnoho zdravšie a keď sme nahrávali album "Exciter", bol som v dobrej forme. Takisto som už v tej dobe napísal množstvo skladieb, ktoré sa krátko po tom dostali na album "Paper Monsters". Mne bolo úplne jasné, že sa na album "Exciter" nedostanú a bol som s tým v pohode. V "Dream On" som veľa experimentoval s mojím hlasom, no takisto som sa v štúdiu priučil mnohým veciam.
Mark Bell, ktorý album produkoval, pred pár rokmi bohužiaľ zomrel, ma naučil niekoľko zaujímavých vecí ohľadne môjho hlasu, pretože on predtým pracoval s Björk a dokonca do štúdia priniesol niekoľko vecí, s ktorými v štúdiu pracoval s jej hlasom. Naučil som sa, ako spievať omnoho tichšie a velmi blízko mikrofónu, ako využiť všetko zvuk v mojom hlase a byť tak schopný stvoriť túto kreatúru, túto vec, a "Dream On" bola po textovej stránke jedna z tých skladieb, v ktorej sa zrodila moja nová osobnosť, čo dokáže fungovať aj bez všetkej tej mizérie. Dokážem do toho všetkého vstúpiť a rovnako vystúpiť.

Heaven (2013)
Bol to tanečný hit no.1, no skladba má skvelý text - "Strácam sa v pravde / bude s radosťou spievať / premením sa na prach" - cítiť z toho duchovno, takmer náboženskú extázu.
Je to skvelá fráza. Skutočne ma oslovuje. Je to presne o tom: užívaj si to, čo tu je. Nebudeš tu naveky, ale piesne večné zostanú. Pre mňa je táto piesen ako piesne Davida Bowieho - unášajú ma a pokračujú aj potom, čo tu už nie je.

Where´s The Revolution (2016)
Táto je doslova otvorene politická. Prihováraš sa k poslucháčom: "No tak ľudia, som z Vás sklamaný", a nazývaš ich "vlasteneckými maniakmi".
Žijeme úžasné, veľmi privilegované životy, sme šťastní a máme v živote šťastie, ale to neznamená, že sa o nič iné nezaujímame. Brexit a všetko, čo s ním súvisí, snaha Donalda Trumpa stať sa prezidentom, pýtali sme sa, "To sa naozaj deje? Nie, určite nie, to sa nikdy nestane." Tieto skladby boli napísané už dávnejšie, no boli napísané na pozadí všetkých tých vecí, ktoré sa udiali, a je nemožné, aby neboli ovplyvnené tých šialenstvom tohto sveta.
Zdá sa, že žijeme v zaujímavých časoch, časoch čudných zmien, hodnôt a volieb, ako aj otázok, "Kto v skutočnosti ste? Kde je revolúcia a aký ma pre Vás význam? Aké sú vaše voľby?" Viete, podľa mňa je Amerika vybudovaná na všetkých tých imigrantoch, každý z nich sem prišiel a prispel k tej "skvelej" Amerike, na ktorú sa odvoláva Donald Trump. A o tom je presne New York, veľký hlboký hrniec plný všetkých rás a náboženstiev. Spoločne žijeme na tom malom ostrove. Niekedy sa nám to darí bez problémov, väčšinou na tom treba pracovať, nie? Tak ja do pekla neviem, o čom vlastne Trump hovorí.
Takisto sa cítim trochu zahanbený. Zoberte si dnešné ráno, kedy som šiel do potravín, kde bola žena, ktorá sa trápila s taškami plných nákupov. Bola moslimka, no pozerala na mňa akosi vystračene, možno aj naháňam strach, som si tým istý :) Okamžite sklopila zrak. Mal som jej pomôcť? Samozrejme, že som jej pomohol a potom sa usmiala. Bol to len taký krátky moment, ale... cítil som sa zahanbene, hlavne preto, čo si predtým o mne mohla myslieť. Zažívam také chvíle aj v metre. Hanbím sa za to. A väčšina ľudí sa cíti rovnako. Obzvlášť New Yorkčania. Necítim priamo nenávisť, či rasové zastrašovanie. Ale treba to povedať tak, ako to je a neprezentovať to ako niečo iné.