Q: The Story Of… Depeche Mode - 5. časť

A sme v prelomovom období skupiny, ktoré rozhodlo o mnohom. Drogy, zúfalstvo a skúsenosti hraničiace so smrťou sa stali nešťastím meteorického vzostupu slávy Depeche Mode v 1990-tych rokoch. No konečne dosiahli určitým druh zmierenia a pokoja.

"Za posledných 10 rokov sme ani raz nešliapli vedľa a mali sme pod kontrolou dokonalý progres," hovorí Andy Fletcher svojim rozvážnym baritónovým hlasom priostreným trochou ľútosti pri spomienke na polovicu 1990-tych rokov, kedy z elektro-rock´n´rollovej elegancie vkĺzli do stavov extrémnej depresie.
To všetko sa stalo počas turné k albumu "Songs Of Faith And Devotion". Kým v roku 1981 dávali dohromady jeden hit za druhým a tešili sa z jednej nekončiacej sa party, teraz sa jedna osobnosť za druhou rúcala.
Očividne najrozvážnejší a do biznisu zaplatený Andy Fletcher sa stal prvou obeťou. Už pred začiatkom turné bol hospitalizovaný kvôli depresiám. Problémov sa však zbavil skôr ako by úplne prepadol vyčerpaniu zo skľučujúcich predstáv.
"Keď som bol v strese, prepadal som pocitom, že mám na mozgu nádor," dodáva s kajúcnym úsmevom. "Máte bolesti hlavy, ktorých sa neviete zbaviť, no dokážete sa na nič sústrediť, nedokážete spať. Absolvujete vyšetrenia, ktoré nič neukážu. Ide o mentálny kolaps."
Po tomto jasnom dôkaze morálneho úpadku Depeche Mode, ktorý sa naplno prejavil keď Depeche Mode dorazili v máji 1994 na Havaj, sa namiesto bratskej pomoci dočkal Fletch niečo iného. Dave s Alanom sa rozhodli, že s Fletchom to ide dolu vodou a navrhli Martinovi, že by ho mali poslať domov. Fletcher tak na posledných štyroch mesiacoch turné absentoval.
Gore sa s týmto svojím rozhodnutím nikdy nezmieril, lenže krátko na to mal vážne problémy aj on. Nekonečné ponocovanie a party naň doľahli počas nasledujúceho krízového mítingu v hoteli Sunset Marquis, v Los Angeles. Ako si spomína David, "Martin zrazu stratil rovnováhu, spadol, hlavou narazil na podlahu a vydával zo seba príšerné zvuky."
"Dostal som záchvat", spomína Gore. "Išlo o strasujúci míting po dvoch hodinách spánku; to nevydrží žiaden mozog." Keď sa prebral, doktor poradil jedinú vec - už viac nekonzumovať alkohol. Takže namiesto 12 pínt piva denne už skonzumoval len 10.

Gahan bol z Goreho kolapsu tak rozrušený, že ušiel do svojej izby, zamkol sa a šľahol si do žíl ukľudňujúcu dávku. Od tej chvíle sa stal závislým na heroíne, no stále bez problémov, prečo aj, veď išlo o počiatočnú "radostnú fázu". Jeho úpadok začal až po turné, kedy si konečne uvedomil, že nad svojím životom stratil kontrolu. Snažil sa dať dokopy. Dvakrát. Keď sa vrátil z druhého liečenia, 17.augusta 1995, do Los Angeles, našiel svoj dom úplne vydrancovaný. "Moje dva Harleye, domáce štúdio, ešte aj príbory." Bol rozhodnutý siahnuť si na život. "Vybral som sa do hotela Sunset Marquis, naložil do seba plnú hrsť tabletiek a zapil to litrom vína, vošiel do kúpeľne a žiletkou si podrezal žili."
Na tento desivý zážitok si spomína len matne, ale pamätá si, že žiletkou potiahol v polovici telefonického rozhovoru s matkou, žijúcou v Essexe. "Povedal som jej, podrezal som si žili mami, ja som to vážne urobil, veľmi ťa ľúbim..." V obývačke naňho čakala priateľka. Gahan si zápästia omotal uterákmi, sadol si vedľa nej a tá vytočila 911 až potom, ako si všimla krv kvapkajúcu na koberec.
"Aspoň vidíte, aký som bol úbožiak," dodal. "Ako som sa prebral na psychiatrickom oddelení, v tej miestnosti s vatou obloženými stenami, informoval ma miestny psychiater, že som sa dopustil zločinu, pretože podľa miestnych zákonov je siahnutie na vlastný život trestné. Iba v posratom Los Angeles, haa?"
Aké zvláštne a zároveň zázračné, že tento príbeh pokračuje aj v roku 2004, s Gahanom, Gorem a Fletcherom, ktorí už majú po 40-tke, a spolu v zdraví začínajú pracovať na ich 11-tom štúdiovom albume "v skvelej atmosfére, so sebadôverou - vážne, sme do toho celý žhaví!"

Pre Depeche Mode sa nevinnosť - hoci nevinnosť spojená s množstvom sexu a drog - definitívne skončila vydaním albumu "Violator" v roku 1990. "Dovtedy sme sa motali okolo úspechu, dobrého predaja, ale nikdy sme nepútali nejakú veľkú pozornosť," spomína Gore so svojím typickým Mr. Beanovským prízvukom. "A zrazu sa to vydaním albumu "Violator" všetko zmenilo. V Amerike šiel na dračku. Okamžite sme tam musel zdvojnásobiť až ztrojnásobiť náklad."
65 000-ový dav a milión dolárový predaj tričiek pár rokov predtým v Rose Bowl bolo dôkazom uznania Depeche Mode v USA. Lenže 20.marca 1990 hraničila mánia okolo albumu "Violator" v losangelskom hudobnom obchode Wherehouse s výtržnosťou. Stovky policajtov v okolí. Sanitky sotva stíhali odvážať zranených na najbližšiu pohotovosť.
Album dosiahol v Spojených štátoch siedmu priečku, v rodnej Británií miesto druhé a celosvetovo sa ho predalo cez sedem miliónov kusov. Nestalo sa to len tak, keďže Gore po svojich "detských" pokusoch, ktoré sa zrodili na "Music For The Masses", zatiahol opäť všetkých do procesu kreativity. Industrálne zvuky kombinované s novoobjaveným záujmom o gitaru a ich zvyčajné majstrovské zvládnutie zákonov electro-popu. Gahan svoj hlas spestril štýlom Jima Morrisona. Texty piesní ako "Personal Jesus", "The Sweatest Perfection" a "Clean" provokovali a zľahka sa motali okolo posadnutosti - náboženskej, sexuálnej a možno drogovej.
"Violator" sa stal ich modelom obdivu a predaja. V reálnom živote im však veľa dobrého nepriniesol. "Vpálite do mesta a strávite v ňom noc," vysvetľuje Fletcher. "Ste kráľmi. Každý si vás chce nafilmovať, odfotografovať, kričia po vás." "Každý vás chce niekam pozvať," dodáva Gore. "Bolo ťažké povedať, že potrebujete ísť spať o čosi skôr."
"Naše vlastné egá boli mimo našej kontroly," pridá sa Gahan, vedomí si, čo všetko prekonal, vrátane úmyselnej transformácie vlastnej osobnosti. Po tom, čo sa turné rozbehlo, rozviedol sa so svojou prvou manželkou Joanne a dal sa dokopy so svojou druhou, Teresou, sa rozhodol, "že sa premením na monštrum." Rock´n´rollové monštrum.
"Chcel som viesť vlastný, egocentrický spôsob života, bez toho, aby ma niekto súdil," dodáva. "Chcel som niečo podobné, ako opísal Philiph Norman v knihe 'The Stones'." Presťahoval sa do LA, nechal si narásť vlasy, briadku, dal sa tetovať - krídla na jeho chrbte sú výsledkom 10-tich hodín bolesti - a začal s úžívaním heroínu (spolu so svojou manželkou Terezou, inak hovorkyňou skupiny Jane´s Addiction).
Na toto "šialenstvo" nemá Gahan racionálne vysvetlenie. Možno to vzniklo z akéhosi pocitu viny. "Cítil som sa ako kus hovna, pretože som permanentne podvádzal svoju manželku a keď som sa vrátil domov, tak som ju permanentne klamal. Moja duša potrebovala očistu." Toto povedal v roku 1991 a hrdo pridal, "Som schopný dýchať a mať to po kontrolou. Z toho čo chcem od svojho života má veľa vecí perspektívu." Následne opustil manželku Joanne a svojho päťročného syna, presne tak, ako to urobil Gahanov otec Davidovi, keď bol v tom istom veku.

No už ho nebolo možné zastaviť. "Šiel som do toho bezhlavo a myslel si, aké to bude úžasné. Zvolil som si drogy. A klamal by som, ak by som povedal, že som z toho nič nemal... cítil som sa totiž ako nikdy predtým. Patril som niekam. Kam, to síce nemám ani poňatia. Jednoducho som cítil, že mi nikto a nič nemôže ublížiť. Bola to eufória. Šesť rokov na to som dosiahol absolútny vrchol. Lenže drogy prestali účinkovať, moja existencia šla z kopca. Aby som z toho čosi mal, musel som im prepadnúť kompletne. Potreboval som drogu ráno, na obed, aj večer. Ak som vynechal dávku, celý som sa triasol."

autor: Phil Sutcliffe
zdroj: Q Special Edition 2005

Violator - 03/1990 - recenzia

"Boli by Depeche Mode počúvateľný aj ako šokujúca rock´n´rollová alebo (príšerná) R&B skupina? Keď sa započúvate do skvelých aranžmánov tejto nahrávky, tak potom nebude pre vás ťažké si ich predstaviť ako vkusne inovatívnu, disciplinovanú rockovú kapelu. Hoci nejde o nijak optimistické, či komerčné dielo, aj tak je plné rafinovaných skladieb, ktoré vás pohltia a rozum vám pri nich zostane stáť." (Q, 04/1990)

"Violator" je pravdepodne jeden z najvýraznejších albumov obdobia "Extázy". Napriek skonzumovaným kvantám rôznych vecí počas jeho nahrávania, sa práve drogy stali jeho hnacím motorom. Paradoxom je skutočnosť, že pochmúrna nálada, keďže skladateľ Martin Gore zažil v tomto období mnohé životné pády, vyplnila celý jeho kreatívny proces.
Keďže Extáza môže vyvolať atypické správanie jedinca - typickým príkladom je kamarátstvo z futbalovej tribúny, kde britskí muži vyobjímajú jeden druhého a pritom sú všetci hore bez a svorne tancujú - v prípade Depeche Mode išlo o zdokonalenie dávno poznaných a známych vecí. Skupina, zdanlivo vzdialená revolúcií acid housu, ktorá sa naplno rozbehla v UK, veľmi skoro zistila, že sú z nich hrdinovia tanečnej scény, silno ovplyvnenej detroitskou techno scénou. A skutočne, keď navštívili toto mesto, táto najbeljšia a najnesebavedomejšia skupina zo všetkých skupín bola okamžite obkolesená čiernymi fanúšikmi techna. Táto skúsenosť ich viedla k prizvaniu housového producenta Francoisa Kervokiana k mixovaniu ich albumu, aby ešte viac vylepšil ich tanečné prvky s moderným leskom techna.
No beztak, temná svalová hmota albumu "Violator" bola vlastne súčasť procesu, ktorý sa naštartoval proto-industrálnym albumom "Construction Time Again" (1983), jeho stopy možno sledovať na "Black Celebration" (1986), na svojej púti nabalil na seba gitary, "Music For The Masses" (1987) a teraz nabral ďalšiu guráž s prizvaním goth/industrálneho producenta Flooda (SoftCell, Nine Inch Nails). Faktom však zostáva, že Depeche Mode na tomto albume excelujú v každom bode; destiláciou získali to najlepšie zo svojej zručnosti a ako emulgátor poslúžila extáza.
K tomu všetkému zhutneli, zvuk sa priblížil k arénovému štýlu, pridali gothické slovné hračky - a prirodzene, nové gitary - uspokojili tak americké publikum, ktoré ich neunávne atakovalo za ich rozladený gitarový zvuk.
Gahan, mierne zmätený, poznamenal: "Zrazu je všetko okolo Depeche Mode maximálne super." No predsa len, napriek obrovskému úspechu na ich "101" turné, to všetko oni sami brali ako nepochopiteľný úspech. "Violator" to však všetko mohol zmeniť.

Nahrávanie v rôznych štúdiách v Taliansku, Dánsku a v UK sa práve v Miláne nezačalo najlepšie, pretože sa viac ako nahrávaniu, skupina venovala žúrom. Prvé príznaky, kedy by pôžitkárenie mohlo začať robiť problémy, však začali byť očividné: Gahanovo správanie začalo byť nevypočítateľné, zatiaľ čo hypochondria a pocity nutkania Andyho Fletchera začali naberať kritickú podobu, čo vyvrcholilo jeho dobrovoľným nástupom na liečenie na kliniku The Priory.
Všetky tieto znepokojivé stavy ešte zosilneli extázou - čo može byť vysvetlením Goreho textov, do ktorých zakonpovoval pocity strachu, úzkosti, venoval sa náboženstvu ("Personal Jesus"), sexu ("Blue Dress") a pocitom viny ("Halo"). Dokonale "šité na mieru" hudbe (za výdatnej pomoci Gahanovej a Goreho asistencie), dal Gore dokopy rým za rýmom so zvukom, ktorý ešte nikdy nebol silnejší - "When I need a drug in me / and it brings out the thug in me / feel something tugging me." Tento text skladby "The Sweetest Perfection" jednoznačne vypovedá o Gahanovi, ktorý práve v tomto období začal so zmenou svojej osobnosti za výdatnej pomoci drog, čo však skončilo, podľa Feltchových slov, absolútnym škrtom cez rozpočet.
Čo sa týka hudby, pilotný singel, ktorý vyšiel na konci roku 1989, "Personal Jesus", predstavil Depeche Mode v ešte silnejšej pozícií, gitarov orientovanej. Skladba v jej brutálne jednoduchom riffe obsahuje prvky bluesu, glamu a dupajúceho rytmu, hoci blues nemal nič spoločné so šokujúcim Goreho zistením, že jeho otec bol černoch a glam pre zmenu bol výsledkom glamových tendencií, ktoré Gore predstavil na svojom albume coververzií "Counterfeit", nahratým začiatkom toho istého roku. "Personal Jesus" bol o 14 rokov neskôr prespievaný Johnym Cashom.
Album samotný je otvorný priam štýlovo: "World In My Eyes" totiž predstavuje Depeche Mode v novej tanečnej polohe s našlapanými beatmi a v polorytmickom techne. "Enjoy The Silence", hoci ide o jedinú skladbu, ktorú Kevorkian nemixoval, sa takisto nesie v tanečnom tempe; jej disco tempo evokuje k temnejším, gotickejším New Order (možno ako znak vďaky preto na World Violation Tour prizvala skupina projekt Electronic, kde ako spevák pôsobí Bernard Summer z New Order). Táto skladba sa stala ich najväčším americkým hitom. Ďalším významným hitom sa stala "Policy Of Truth", ďalší parketový valec obohatený sirénami, strhujúcou bassovou líniou, drsnou gitarou a - zosúladením Gahana a Goreho - nostalgickou, jemne melancholickou melódiou. Aj keď sa pri "Waiting For The Night" človeku vybaví v mysli posteľ plná pulzujúcich syntezátorov, táto skladba predznamenala epos "Song Of Life" (1992) od Leftfield.
Album uzatvárajú dve tiesnivé balady: "Blue Dress" - naspievaná, podobne ako "Sweetest Perfection", Gorem - zdanlivo odzrkadľujúca jednoduchosť mužskej sexuality, a "Clean", silne bassová záležitosť v štýle Pink Floyd, ktorej názov poukazuje na svetlú stránku Gahanovej závislosti na heroíne. Do tejto sa po vokálnej stránke vložil najviac zo všetkých záležitostí albumu, svoj hlas ťahá spolu s bassovou líniou do výšok plných dychtivých túžob. Ide o deprimujúci, impozantný záver tohto kolosálneho albumu.

Z albumu sa doposiaľ predalo cez sedem miliónov kusov a pomohol vytvoriť dominantný étos alternatívy, ako hudobného štýlu, pre celú nasledujúcu dekádu; arénovým gothickým pocitom úzkosti, dekadenciou a drogami. "Violator" svojim úspechom vytvoril na scéne priestor skupinám ako Nine Inch Nails, ktorí otvorene priznávali ovplyvnenie tvorbou DM, a štýlu grunge.
Gore k albumu dodal, "Myslím, že "Violator" sa stal naším najlepším album, takže ak by sa mi niekedy podarilo vytvoriť čosi podobné, bol by som nesmierne šťastný." Šťastný? Súdiac podľa toho, ako naň účinkuje Extáza, šťastie nie je práve vec, ktorá skáče Goremu rovno do náruče. No ale keď depresie majú na svedomí niečo tak famózne ako "Violator", tak potom budú takéto stavy všetkým, čo by ste Goremu z celého srdcia priali.

autor: Tom Manning
zdroj: Q Special Edition 2005