Reconstruction Time Again - 2/2 (2023)

Strata Andyho Fletchera pripravila Depeche Mode o "Pána Spoľahlivého" a vyvolala veľké otázky týkajúce sa budúcnosti kapely. Ako budú bez neho fungovať už beztak problematické vzťahy?

Na Martinovi nie je nič zjavne nepriateľské, či zjavne vzdialené. Je opálený, usmiaty, vo veku 61 rokov pôsobí stále chlapčensky, s typickým bublavým smiechom. Nesnaží sa však zúfalo vyplniť priestor verbálne a viete si veľmi ľahko predstaviť, ako s Davidom a jeho až terapeutickou dychtivosťou skúmajú pocity svoje, ako aj ostatných, na rôznych vlnových dĺžkach. Istým spôsobom však to puto medzi Martinom, ktorého koženné remienky a výstredné čižmy dvíhali v 1980-tych rokoch nejedno obočie, a puritánskym Fletchom pôsobilo zvláštne. Martin si spomenul na jeden trik, ktorý na jeho kamaráta, v polovici 1980tych rokov, vcelku zaberal.

"Nespomeniem si, pri ktorom albume to bolo, ale povedali sme "Fletchovi", že ten album sa bude volať "Perversions"," uškrnie sa Martin. "Vedeli sme, že ho to vydesí. Držali sme ho v tom asi deň, či dva, než sme mu povedali, že sme si robili žarty. Myslím, že vtedy poznamenal, "Čo na to povie moja mama?""

Čo si pani Fletcherová myslela o Martinových lyrických S&M náznakoch, či zlobou naplnených odkazoch na politiku, ekonomiku, nábožestvo a sexualitu, prekvitajúcu outsiderskú citlivosť, ktorá s exponenciálnych nárastom Depeche Mode ešte viac išla do popredia, to zaznamenané nie je. Ale mohli by ste hádať.

"Keď mi Martin po prvýkrát prehral skladbu "Blasphemous Rumors", tak som sa cítil doslova urazene," povedal Andy, v rozhovore pre magazín Number 1 (1985), o singly, ktorý deklaroval, že "Boh má chorý zmysel pre humor". Dnes Martin tvrdí, že nikdy nezdieľal ani kúsok "biblickej" viery, ktorej sa držali Vince s Fletchom. Vince dokonca kedysi pôsobil vo folkovom duu s názvom "Nathan", hoci preferoval Boys´ Brigade a Youth Fellowship.

"Z pohľadu nezainteresovaného človeka to však bolo veľmi zaujímavé," pokračuje Martin. "Myslím, že vo svete je veľmi veľa ľudí, ktorí hľadajú ... viete? Myslím, že aj to je jeden z dôvodov, prečo sme tak populárni. Možno pomáhame ľuďom klásť si otázky bez podsúvania odpovedí."

Niekedy v období albumu "Construction Time Again" (1983), čo bol prvý polhodnotný rozkvet post-clarkových Depeche Mode, sa zdalo, že u Martina došlo k zmene. Rozišiel sa s veľmi kresťansky založenou priateľkou ("všetko bolo pre ňu 'skazené'", povedal reportérovi Stephenovi Daltonovi. "Ak som pozeral telku a objavil sa v nej niekto nahý, tak to bolo, podľa nej, perverzné") a spoznal sa s dievčinou z Nemecka. Obaja sa nasťahovali do študentského bytu v Charlottenbugu, v Berlíne, a čas strávený v tomto meste bol kľúčovým momentom k prehodnoteniu niečoho, čo sám nazýval - typické anglické predmestské zmýšľanie.

"Gareth Jones, náš producent, mal na mňa ohromný vplyv," povie Martin. "Bol vegetarián, a to bolo niečo, o čom som v tom období premýšľal. Videl som, čo konzumoval, tak som to skúsil a v roku 1983 sa stal zo mňa takisto vegetarián. A bol to on, kto nám počas nahrávania albumu "Construction Time Again" navrhol, aby sme nahrávali v berlínskych Hansa štúdiách."

"Berlín," poznamenal Dave, "bol v tomto smere "jedinečný a zláštny", jednoducho inšpiratívny."

"Bola to umelecká enkláva. Presťahovaním sa do tejto oblasti ste sa mohli vyhnúť vojenskej službe. Takže predpokladám, že som tam nasal isté umelecké ... vibrácie. Daniel Miller sa s tamojšími ľuďmi poznal. V našom štúdiu sa sem tam objavil Blixa Bargeld z Einstürzende Neubauten, ale možno len preto, že čakal na Daniela. V tom čase nám to prišlo veľmi zvláštne."

Ten populárny imidž Depeche Mode - temný, náladový a jemne perverzný - má základ práve v tomto období. Necíti sa ním dnes tak trochu zaťažený?

"Mám pocit, že ak sa bavíme o Európe, tak sme niečo ako kult," povie Martin. "Čo je trochu komické, keďže sme pred chvíľou debatili o viere. Možno sme len vyplnili nejaký priestor. Ale od ľudí, ktorí sa pohybujú mimo našej kapely, sme odlišní. Do nášho imidžu je veľmi zainteresovaný fotograf Anton Corbijn a jeho práce sú vždy absolútne skvelé. Ale, aby som to odľahčil, nie je nevyhnutné, aby nás zobrazoval takých, akí naozaj sme."

Je to teda skôr spôsob, akým Depeche Mode zmierňuj ďalšiu predstavu o nich: primitívne popové hviezdičky z klipu "Just Can´t Get Enough"? Akýsi rockovejší pohľad?

"Ja si myslím, že v každej časti sveta je to inak," povie Martin. "V Európe si nás veľmi cenia, niekedy to pôsobí, akoby nás mali za bohov. V Amerike je to iné. Máme tam síce rešpekt, ale ak sa tam s niekým rozprávate a medzi rečou poviete, že hráte v Depeche Mode, tak zareagujú v štýle, "čože? v tej kapele z 1980tych rokov?""

V roku 2020 boli Depeche Mode uvedení do Rock´n´rollovej Siene slávy. Bolo to však počas pandémie, a tak boli uvedení v podstate online. Sklamanie?

"No, v podstate som bol rád, že sme sa nemuseli trepať do Clevelandu," uškrnie sa. "A to je tak asi všetko."

Ešte pred náhlou Andyho smrťou Dave uvažoval o tom, či by dokázal čelit ďalšiemu albumu Depeche Mode. Lockdown strávil izolovaný v Montauku, na samom cípe Long Islandu, a ako mnohí, aj on sa snažil zo všetkého spamätať.

"Zašiel som na raňajky s jedným mojim kamarátom, Craigom. Vravím mu, "Martin začína hovoriť o ďalšom albume a ja neviem, čo robiť." Craig na to, "Ty už ďalší album nechceš"? Ale ono to takto väčšinou nefunguje. Na pozadí toho je to doslova vojenská operácia, plánovanie turné a všetko okolo toho. Stane sa z toho ohromná kultová slávnosť a vy ste toho súčasťou. Nevedel som, či sa s tým monštrom opäť spojiť."

Nebolo to však po prvýkrát, čo David uvažoval o konci Depeche Mode. Už v období, keď koketoval s drogami, uprednostňoval rock´n´rollové smerovanie vlastného života a doslova sa zdráhal nahrávania albumu "Songs Of Faith And Devotion" (1993), až kým si nevypočul demo gospelovej skladby "Condemnation". Ďalší moment nastal po vydaní nevýrazného albumu "Exciter" (2001) a po nadobudnutí slobody a nových síl, ktoré sa objavili pri nahrávaní prvého sólového albumu "Paper Monsters" (2003). Pre návratom na palubu sa snažil získať množstvo záruk, aby nakoniec súhlasil s albumom "Playing The Angel" (2005). Tentoraz bol jeho návrat podmienený akýmisi nedokončenými záležitosťami. Tie malo zahľadiť nahrávanie albumu "Spirit" (2017). A napriek obrovskému úspechu kapely si potrebujú neustále niečo dokazovať.

"Viete, my sme sa vždy považovali za indie kapelu, jednoducho sme sa mali za smoliarov," povie David. "Rozhodne sa nepovažujeme za úspešnú kapelu. Vždy sme boli čudáci, zvláštne decká, ktoré sa na oslavách uchyľovali do kúta a boli sme presní tí, čo sa nevedeli rozprávať s dievčatami ... teda až po šiestom pive, ale to už šlo všetko do hája."

David sa zasmeje. "Som trikrát ženatý. Takže stále na tom pracujem. Ale dúfam, že toto manželstvo je už v poriadku. Ale nie, ona je skvelá. Veľa znesie ..."

S Jennifer Sklias sa David oženil v roku 1999. Ich dcéra, Stella Rose je takisto speváčka - s nadšením nám David predstavil jej aktuálny singel, ktorý je akýmsi mixom PJ Harvey a The Birthday Party. S rodinou žije v New Yorku. Martin zasa na opačnom konci Štátov, v Santa Barbare (v januári, pár mesiacov po tomto rozhovore, sa ocitol medzi evakuovanými, keďže Kaliforniu postihli ničivé záplavy), rozvedený, ale v stálom kontakte s deťmi. Obaja už roky abstinujú, naopak Fletch si vedel pivko a cigaretku vychutnať. Martin, Dave a James Ford často hľadia na prázdnu stoličku v baroch rôznych hotelov po celom svete. Ak by viedol rovnako zdržanlivý životný štýl, na ktorý sa vrhli Martin s Davidom, mohol by tu byť dnes stále s nami?

"Ja neviem, kto vie?" povie Martin. "Ale rozhodne to nebol žiaden pijan. V posledných desiatich rokov, či tak nejak, chodieval do pubu veľmi zavčasu. Tak okolo 18:30. Potom sa to dokonca blížilo k 17:30, ale doma bol zvyčajne o pol, či o ôsmej večer. Dal si zopár piviek, no nebolo to tak, že by v bare zažínal a zhasínal. Jednoducho dostal infarkt. Jeho otec zomrel takisto na infarkt, takže to mohla byť aj dedičná záležitosť."

"Lámal som si hlavu všetkými podobnými otázkami, ale dospel som k záveru, že je zbytočné o tom premýšľať. Späť sa to už vrátiť nedá."

Najviac však Martina mrzí, že sa Fletch ani trochu nezúčastnil nahrávania albumu "Memento Mori" a nemohol si z neho nič užiť. "Naozaj sa na reštart veľmi tešil," povie. "Takže, toto ma veľmi mrzí, okrem toho, že mi zomrel najlepší kamarát. Chystali sme sa to dať znova dohromady, príde mi to veľmi nespravodlivé."

James Ford, ktorý si reputáciu na elektronickej popovej scéne vybudoval s projektom Simian Mobile Disco, kým sa do pozornosti dostal s produkčnými prácami pre rôzne kapely, vrátane Gorillaz, Florence And The Machine, či Arctic Monkeys, si veľmi rýchle uvedomil postavenie svojich zamestnávateľov v panteóne modernej hudby.

"Vždy tvorili hudbu budúcnosti," povie James. "Patria k zástupu priekopníkov, akými boli Raymond Scotts a The Delia Derbyshires. A stále k veciam pristupujú spôsobom, "vytvoríme niečo, čo ešte nikto nikdy nepočul."

Harmonizácia tohto zámeru s klasickými skladateľskými kúskami, okorenenými tým, čo James nazýva "Goreho prekrútené akordy", vygenerovala skladby s dotieranou, éterickou nádherou štýlu "Enjoy The Silence", čoho dôkazom je aktuálny singel "Ghosts Again". Depeche Mode však prví priznávajú, že ten proces môže byť mätúci. Martin spomenul nahrávanie albumu "Songs Of Faith And Devotion", ktoré bolo mimoriadne trýznivé: Po jeho skončení Alan Wilder, dovtedajšie štvrté koleso kapely, od albumu "Construction Time Again", usúdil, že nastal čas kapelu opustiť. "Po prvých šiestich týždňoch nahrávania v Madride sme nemali v rukách nič použiteľné. Možno tak reggae verziu skladby "Judas"," pousmeje sa Martin.

James Ford však zostávajúce kolesá premazal. Napriek tomu bol prekvapený, keď bol opätovne vyznaný k prácam na albume "Memento Mori". Nahrávanie albumu "Spirit" sa totiž vyznačovalo "spurnosťou" a "náruživosťo", napriek všetkým jeho pokusom vzniknuté spory urovnávať. Druhýkrát bol prekvapený oznámením, že sa nahrávanie drží plánu, no a tretíkrát, keď sa naozaj s prácami začalo.

"Akoby to nebol tá kapela, ktorú som poznal," povie James. "Bola tam úplne iná energia. Akoby ten stret so smrteľnosťou priniesol zmenu paradigmy pohľadu, chápania toho, čo je dôležité a na čom záleží. Zvláštny výsledok tak tragickej záležitosti."

James zrazu pocítil otvorenosť nápadom a spoločný zámer, ktorý v období "Spirit" postrádal. Nehovoriac o celkovej nálade, plnej nehy a straty, čo sa pretavilo do samotných skladieb. "Je tam množstvo odkazov na smrť a koniec. V piesňach je taká zvláštna jasnozrivosť. Nesú v sebe melancholickú krásu, ktorú som v nahrávkach Depeche Mode už veľmi dlho nepočul."

Po tématickom smerovaní albumu "Spirit" smerom von je album "Memento Mori" opäť dôkazom sebaobjavovania a prelomových momentov. Počas Covidu, ale aj po ňom, narazil Dave na pomyslený múr, "Nevedel som, prečo vlastne komponujem, aký majú tieto piesne dôvod." A to až do momentu, kedy sa neobjavila pieseň "Speak To Me", ktorá akoby zosobňovala celý ten boj a jeho význam.

"Doslova som tú melódiu počul, ako aj tie slová, ale nemal som so sebou mobil, aby som ti to zaznamenal a tak som sa ponáhľal domov," spomína. "Je to ako vravieva Keith Richards, tie skladby sa vzášajú okolo Vás a ak ich nelapíte, tak odletia k zasranému Neilovi Youngovi, či k niekomu inému. A získanie "Speak To Me" popudila moje rozhodnutie - musím to urobiť!"

Pre Davida sú Depeche Mode ešte stále uspokojujúcou odpoveďou na otázku "Kto som?", aby ho naďalej zaujímali. Je to ďaleko zdravšia cesta k sebapoznávaniu, než tie, ktoré už vyskúšal. "Dlhú dobu boli drogy mojim riešením na všetko," poznamená.

"Konkrétne heroín. Budem úprimný, ak heroín fungoval, tak som nič iné nepotreboval. Bolo mi jedno, kto si čo myslel. Pre mňa to bol stav nirvány. A keď som ho prestal užívať. pociťoval som neuveriteľnú stratu. Viem, že to znie hrozne. Bol to vzťah, ktorý som vnímal ako čistý a úprimný. A bol iba môj. Veľmi malý, ale zvládnuteľný."

Následne sa zasmeje ospravedlňujúcim spôsobom. Náš reportér dospel k názoru, že okrem svojej reality, je pre neho závislosť, spolu s náboženstvom, jednou z tých metaform, bez ktorých sa hudba nezaobíde - sú to veci, ktoré zapĺňajú diery v ľudských životoch.

"Hudba je v živote mojou jedinou pravdou," povie David. "Vždy ma dokázala napraviť alebo ma aspoň dokázala vrátiť späť na cestu nádeje a spolupatričnosti. O iných veciach v mojom živote to povedať nemôžem. Možno film? Ale ľudia určite nie."

Turné postavilo pred Martina a Davida dve otázky. Aké to bude, stáť po prvýkrát na pódiu bez Andyho? A dokáže David stále predstaviť verziu samého seba, ktorá večer čo večer zhypnotizuje 40 000-ové publikum? Je to skľučujúce, ale ako sám hovorí, nerád sa sťažuje. Nakoniec, "Fletchov odchod je dôkazom, aký je život pominuteľný."

"Čo hovorí to staré príslovie?", dodá. ""Darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj?" Vždy som si vravel, "Toto je posledné turné! Už to viac nedám!" Ale čo ak už ďalšia príležitosť naozaj nebude? Takže áno, naplno si to užijem."

Kapela z rokov 1980-tych sa teda prebojovala do 20-tych rokov 21.storočia. Je to kus cesty, ale stále majú našliapnuté vpred.

"Stále niečo objavujeme" povie David. "Vždy sme mali chuť otvárať ďalšie dvere, náladové, hudobné, akékoľvek. Tentoraz Martin zariskoval tým, že bol otvorený možnosti komponovať s niekým iným." No a Depeche Mode, so štipkou Richarda Bultera, sú to stále Depeche Mode ...

"A čo sú vlastne Depeche Mode?" spýta sa David. "My sami to dodnes nevieme. Neustále sa to snažíme zistiť. Ale zašlo to omnoho ďalej, než si to decko z Essexu dokázalo predstaviť. A myslím, že Martin to vníma rovnako."

Davidovi sa rozžiari tvár, "A je to stále úžasné."

zdroj: Mojo Magazine, 03/2023