Reportáž z Short Circuit presents Mute

Keď MUTE vydala strohú tlačovú správu, že hodlá osláviť 30 výročie pôsobenia na hudobnom trhu v legendárnom londýnskom klube ROUNDHOUSE bez jasného programu, vedel som, že tam musím byť, pretože mi to prišlo niečo, ako povinná jazda fanúšika do Mekky elektronickej hudby a MUTE špeciálne.

Čím viac sa blížil víkend 19.týždna tým dostával program konkrétnejšie rysy. Aj keď všetci tak nejako dúfali, že sa nakoniec ukážu kompletní Depeche Mode a zahrajú pár skladieb, nakoniec aj bez tohto momentu (zo všetkých súčasných aj bývalých členov chýbal len Dave Gahan) to bola akcia, ktorá podľa môjho názoru nemá veľmi reálnu šancu sa opakovať.

Roundhouse (bývala „točňa“ pre lokomotívy) sa nachádza v umeleckej štvrti Camden Town, ktorá je, dovolím si tvrdiť, svetovým centrom akéhokoľvek druhu umenia a kde nie je problém stretnúť ako stratenú životnú kreatúru, tak umelca toho najvyššieho kalibru. Od piatkového obeda (13.5.2011 pozn. red.) už pred klubom postávali prví nedočkavci. Keďže je aj logické, že najviac fans sa dalo očakávať z tábora DM, bol som sklamaný ich jasnou prevahou, aj keď nebolo problém stretnúť niekoľkých skalných od Nitzer Ebb, Laibach, Erasure a Mobyho, nakoniec bolo len predsa dobré, že sa to nezvrhlo k DM party, pretože už teraz viem, že tam veľké percento bolo len čisto kvôli nim, čo už len pre ich samých bolo škoda.

Dopredu musím konštatovať a samozrejme sa aj priznať, že som vôbec neriešil dopredu, kto a kedy bude vystupovať, preto aj moje komenty sú silne subjektívne bez štipky akéhokoľvek pokusu o serióznu kritiku:)

Piatkovú show otváral Richard Warren, ktorý nás celkom rozohrial a nabudil na prvý večer MUTE Eventu.
Ako veľký fanúšik Alana Wildera som sa už ale tešil na RECOIL, pretože ten sľuboval zase prepracovanejšiu show s nejakými prekvapeniami. Tesne pred príchodom Paula sa ale pozornosť strhla na ľavý balkón, na ktorom sa uvelebil Martin Gore so svojou priateľkou. Snažil sa byť veľmi nenápadný a nestrhovať na seba pozornosť, ale poznáte to :) Až keď začala hrať úvodná PREY, som pocítil možno najlepšiu akustiku v mojom živote. Nie som zvukár, neviem ako funguje ozvučovanie priestorov, ale okrúhla miestnosť klubu ma totálne pohltila. Alan mal prepracované videa a show si evidentne užíval. Pri FAITH HEALER vtrhol na pódium Dougles McCarthy, ktorý totálne na seba strhol pozornosť a všetci pred pódiom šaleli, dokonca aj Martin začal kývať s hlavou na strany, po pesničke prišli aj ostatní členovia Nitzer Ebb a predviedli niečo ako Nitzer-Recoil spoločnú show, s ktorou by v pohode mohli vyraziť na turné. Potom už ale Alan s Paulom nechali kapelu osamote a do konca predstavenia si neviem spomenúť na jediný slabý okamžik. Veľmi, veľmi energické! Dougles ešte poďakoval D.Millerovi za všetko, ktorý sa už bavil s VIP spoločnosťou na balkóne, kde som zahliadol Alana veľmi vášnivo diskutovať s Garethom Jonesom.

Len chvíľku na to, čo kapela prestala hrať už z bočného DJ stage začal svoju veľmi sotisfikovanú show MOBY s projekciou. Ťažko mi k nemu niečo písať, pretože nie som si veľmi blízky s DJ show, ale páči sa mi ak niekto prezentuje svoju tvorbu tak ako MOBY, veľmi nenápadne a pritom tak energeticky, na konci len povedal thank you a zmizol :)

Večer na hlavnom parkete uzatváral Richie Hawtin, o ktorom sa priznávam som počul po prvý krát v živote ale jakot a piskot dievčat okolo ma upozorňoval, že môj prehľad o hudobnej scéne je každým rokom úbohejší a úbohejší. Celkom príjemný DJ set, ale už som sa tešil aj do postele po náročnom dni a až na druhý deň si uvedomil, že som zmeškal vo vedľajšom klube DJ set od Daniela Millera, chyba no.. Doma sme o 4:30, ale ešte do 6 rána diskutujeme a popíjame.

Je tu sobota a my so suchotami v krku a bolesťou hlavy ponáhľame do miesta diania stihnúť našu hviezdu Antona Corbijna, kde sa až na mieste dozvedáme, že kvôli neodkladným povinnostiam nemohol doraziť, čo už život.. Ponevierame sa po klube a nasávame okolitú atmosféru, keď okolo nás prejde D.Miller aj so svojou asistentkou a my len čučíme, ani nás nenapadne ho nejako zdržovať a pod, len sa na neho usmejeme a on na nás pokračuje ďalej. To sme ale netušili, že kašle na nejaké rozdelenie VIP a chodí, diskutuje so starými známymi a evidentne si užíva všetko čo sa mu podarilo za tie roky vytvoriť. Smejeme sa na tom, že technický guru a drží v ruke telefón nokia 2730 :) Pozeráme si prehliadku rôznej elektroniky, hore na poschodí je WORKSHOP ako si naletovať vlastný jednoduchý syntetizátor, MUTE SHOP – kupujeme kompiláciu mute 78-84. Čakáme u vstupu, kde si všímame chybu rozpisu času vystúpení, keď v tom momente vchádza zase Dan so svojou asistentkou a ja sa ich pýtam, či naozaj bude LAIBACH vystupovať len 10 min. Celkom zarazene sa na to pozrú a hovoria mi : to asi nevyzerá veľmi dobre čo? :) a už berie vysielačku a do 10 min sú všetky rozpisy opravené a vymenené. Máme ešte cca 2 hod. a tak ideme aj na spodné poschodie, kde v komornom prostredí vystupujú rôzni umelci. Cítim sa veľmi útulne a tak si ľahám na zem ku stene a snáď aj na chvíľu zaspím, alebo lepšie povedané meditujem, pri jemných syntetizátorových náladách doplnených klasickými nástrojmi.

Je tu ale 18hod a hlavný program otvára formácia THE LIARS, samozrejme zase som o nich nikdy predtým nepočul, ich speváka si dokonca zamenil v piatok vo VIP salóne za Nicka Cavea, ale som z nich jednoducho odviazaný. Ich hudba a show ma dostala a určite sa o nich začnem zaujímať! K tomu, aspoň podľa mňa by mal slúžiť „festival“ podobného druhu, byť jednoducho otvorený a užívať si všetko nové a nečakať len na to, čo poznám.

Je tu krátka pauza nutná pre úpravu scény (obývačka, projekcie) a nastupujú až desiví THE RESIDENTS, filmovo, výpravná elektronika vás zoberie do úplne iného sveta (napadol ma Freddy Krueger). Veľa ľudí malo z toho predstavenia rozporuplné pocity, ale mne sa to náhodou páčilo, len by som radšej pri tom sedel niekde v kľude s pivečkom v ruke, ako niekde nasáčkovaný pred pódiom

Po THE RESIDENTS vystupuje najväčšie sklamanie večera – DJ Fletch. Nejako som stále veril, že si pripraví aspoň niečo, čo bude mať nejaký náboj, ale to čo predviedol nás zrazilo všetkých do kolien. Dovolím si tvrdiť, že akýkoľvek DJ amatér na akejkoľvek dedinskej zábave bude minimálne na jeho úrovni. Výber skladieb, ich pospájanie, zvuk, všetko ZLE! Keď videl, že počiatočné nadšenie logický hraničí s totálnym otrávením tak zaradil nový remix Personal Jesus a dav aspoň trochu ožil. Hneď na to pustil FAD GADGET, ktorý asi po 15 sek. natvrdo usekol a tým končil jeho set. Prišlo mi to, ako keby sa stala nejaká havarijná situácia a povedali, Fletch, choď na pódium, rýchlo niečo pusti. Bez prípravy, bez citu pre poskladanie pesničiek, skrátka stlač PLAY a ideš. Viem, že ho to baví, ale podľa mňa si tým strašne ubližuje.

Po tomto sete sa ale dav viac a viac tlačí k pódiu, pretože sa blíži asi vrchol večera. Prichádza Vince a za ním krásna kočka, ktorá mohla byť ktokoľvek iný, len nie tlstá Alison. S kámošom na seba kričíme: „kto to je??“ Po úvodných melódiách nám je ale všetkým jasné, že je to skutočne ona. Podľa môjho názoru má najkrajší ženský hlas, ktorý spieva podobnú hudbu. Dav doslova exploduje pri DON´T GO, čakali sme aj ohranú ONLY YOU, ktorú nakoniec nezaradili. Alison je z reakcii publika evidentne dojatá a ďakuje po každej piesni tak akoby to malo byť naposledy (povráva sa, že toto bol skutočne posledný koncert tejto formácie). Za obrovského jasotu mizne v zákulisí a na scéne sa objavuje Andy Bell a dve podporné vokalistky. Pamätám si ho ako mladého klučinu, ale predo mnou stojí zrelý štyridsiatnik, v parádnej forme, ktorý mi prišiel akoby to mala byť jeho posledná chvíľa v jeho živote, do vystúpenia dal úplne, ale úplne všetko. Ak je na javisku Dave atlét, tak Andy dostihový kôň. Zahrali možno všetky hity ktoré mali s obrovskou podporou publika. Vince má ale ešte jeden tromf a to v podobe oživenia projektu ASSEMBLY pomocou Feargala Sharkeyho, je vidieť, že len pár znalých vie o čo ide, o to viac je táto chvíľa vzácna. Ľudia dookola vykrikujú meno Vinceho my sa zhodujeme, že ak by Dan musel vybrať najdôležitejšieho umelca, s ktorým spolupracoval, tak si vsadím topánky, že by to bol práve Vince.

Po skončení nastupuje na pár minút zase Fletch (už málokto skanduje jeho meno) aby vyplnil prestávku pri stavbe produkcie pre LAIBACH, o ktorých som dosť počul, ale stále ma nejako minuli. Prichádza veľkolepý úvod s dokonalou vizualizáciou a hreje ma na srdiečku, keď niekto spieva v podstate s naším jazykom (smrť za smrť) :). Je ale vidieť, že tato hudba je už pre pokročilejšieho poslucháča a ani ja sám osobne nemôžem povedať, že som z nej spadol na zadok, čo ale nepopieram, že robia niečo vskutku originálne a robia to dobre. Čo ma ale veľmi sklamalo, boli prvé rady Poliakov a Nemcov, ktorí evidentne trpeli a ukazovali si palce dolu a pod. Potom teda nechápem, na čo sa niekto s prepáčením serie dopredu a potom kazí show všetkým ostatným, aj keď viem na svoju otázku odpoveď (čakali na Martina celí nastrojení ako na DM party) to ich ale neospravedlňuje, aby som sa musel hanbiť za niekoho, kto žije rovnakou hudbou ako ja.

Laibach sa lúčia a všetci už nedočkavo čakajú na Mr. Martina Goreho. Neviem, ako to robí, ale jeho set ma stále dokáže dostať (a ak skutočne LHN nahrával celý víkend, tak hlavne na tento set sa veľmi teším). Čo ma zaujalo bolo, že par krát pri tom vyťukával jednoduché melódie na syntetizátore. DJ pult bol ale dosť nešťastne postavený a to tak, že pri Martovej výške ho za ním nebolo skoro vidieť, čo zamrzelo hlavne všetkých tých „skalných“ ktorí celú dobu nerobili nič iné a len sa tlačili a fotili (myslel som, že Martinovým úmyslom bolo aby sa ľudia bavili a tancovali, bohužiaľ...) ale ani to mi nedokázalo vziať tu obrovskú radosť, že som mal šťastie si to celé užiť a ďakujem každému, kto toto pomohol zorganizovať, pretože veľmi neverím, že bude príležitosť zažiť niečo podobné. Snažil som sa to opísať čo najstručnejšie a aj tak je výsledok, že je to asi najdlhší článok, ktorý som kedykoľvek napísal, tak dúfam, že ste vydržali až do konca :)