S Depeche Mode na turné – 1986

Dokonale chaotická reportáž z turné "Black Celebration", z roku 1986. Tentoraz sa do autobusu Depeche Mode nasťahovali reportéri britského magazínu Sounds a zabsolvovali so skupinou cestu z koncertu v Bristole na koncert v Bournemouth. Nazrieme do zákulisia, ako aj na pódium a zopár slov nám poskytnú Martin s Alanom.

Je skvelé byť toho tuná súčasťou... nech už sme kdekoľvek. Som už unavený, oči sa mi zatvárajú, no skupina žije absolútne naplno. Bristolský Hippodrom je pre nich už klasickým miestom.

Kráľovské boxy sa zapĺňajú gestikulujúcimi dievčatami. Všetci do jedného tancujú. Absolútne to vrie. David Gahan sa vrtí ako grandiózny Pat Nevin, ktorý v poslednej minúte skóruje v prospech FC Chelsea. Sladko hriešne sa opäť zavrtí a jeho v koži odetý zadok spôsobí davu priam orgazmický zážitok. Jednoducho hit strieda hit...

Tvoja najobľúbenejšia skladba?

Absolútne prepotený mladík jednoducho prizná, "zbožňujem všetky!". Ja osobne sa priznám, že mám najradšej "Everything Counts". Aspoň si myslím. Alebo je to... no, asi by ich nakoniec bolo viac. So štrnástimi hitmi a zopár ďalšími kúskami, ktorými na cestách Depeche Mode obšťastňujú publikum, majú plné právo si o sebe čosi myslieť. A toto turné... tak to už je inak komplikovaný príbeh.

Bristol je deviatou zastávkou britskej časti svetového turné Depeche Mode. Zajtra ich čaká vystúpenie v Bournemouth, potom to budú dva večery vo Wembley, nasleduje 24 koncertov v Európe, vystúpenia v USA a Japonsku a potom malá delikatesa v podobe vystúpení na Ďalekom Východe. Rozoberáme tu v celku veľký biznis a organizácia takýchto vystúpení je pomerne rozsiahla.

Po troch prídavkoch sa všetka energia úspechu prevalila do zákulisia. Je to úspešný večer, všetci kvitnú šťastím a nasledujú rutinné činnosti v podobe rozdávaní autogramov, fotografovaní s fanúšikmi, rozhovory a podobne.

Osobný strážca Andre to má však všetko pod kontrolou. Vysielačkou je spojený so štábom, manažérom turné, koordinátorom a nenápadne sa pohybuje medzi ľuďmi. Členovia skupiny Hula, sheffieldskí predskokani Depeche Mode, sa potajomky napchávajú sendvičmi, zalievajú to Pilsnerom a očividne im stúpa nálada.

Ku skupine sa nenápadne prikradlo japonské dievča, ktorej meno sa však nedá ani vyhláskovať, nieto ešte vysloviť. Prišla sa učiť angličtinu, skupinu má naozaj rada a snaží sa navštíviť toľko koncertov, koľko je len možné. Máš rada aj iné skupiny?
"Nie."

Podarilo sa ti zohnať lístky na všetky koncerty?
"Nie. Na vystúpenie v Oxforde som sa nedostala."

Fanúšikovia Depeche Mode sú priam posadnutí. A oprávnene. Skupina totiž so svojim publikom nakladá so všetkým rešpektom. A to je naozaj rôznorodé, možno aj preto, že skupina jednoducho ľuďom vyhovuje.

V Hippodrome tancujú a tlieskajú chlapci, dievčatá a mamy. Farebné šatky vejú v rýchlych zábleskoch reflektorov. Tu môžete absolútne zabudnúť na cynickú zlatú pozlátku, do ktorej sa niekto pokúša Depeche Mode zabaliť. Lenže tu ide o realitu. Depeche Mode, to je multi-úrovňový zážitok. So svojimi disketovými Emulátormi produkujú naživo šou mamutích rozmerov. Sú ako The Beatles, len mladší.

"Je to úplný blázinec," poukazuje Ron z Huly. "Mali ste vidieť publikum v Birminghame, tí ľudia úplne besneli. To peklo si užilo 6 000 ľudí v nádeji, že zažijú úžasné chvíle. A že aj zažili."

A je toho viac. Odozvy v Európe sú údajne ešte búrlivejšie.

"Tak tam," spomína Martin Gore, ktorého reťaze ho doslova obmedzujú v pohybe, "sú ľudia ešte bláznivejší."

A to je jeden z dôvodov, prečo je ochranka taká prísna. Niekedy sa chovajú dokonca až tak, akoby v Európe ľudia chodili na koncerty so zbraňami a podobne.

Aj keď to v Anglicku vyzerá na masový obdiv, je evidentné, že skupina so svojim publikom vyrastala a tento proces stále pokračuje.

No napriek všetkým taktickým manévrom tu vládne zmätok. Dave Gahan a Andy Fletcher získali od svojich obdivovateľov akúsi cenu, kvôli ktorej musia odísť späť do Londýna a zúčastniť sa TV šou. Ostatní si z chladničky v šatni urobili barový pult. Lenže organizácia zasa zlyhala, museli rozdať ešte viac autogramov a tak nasledovala cesta do hotela.

Ranná Tv šou nešla podľa očakávaní depešákov. Fletch veľmi spokojný nie je a je otrasený z prudko rastúcej popularity Princeznej Diany...

"Anne Diamond zlyhala, ale Nick Owen bol v pohode. Mali sme vystúpiť po Bamber Gascoigneovi, ktorému venovali skutočne dostatok času a zrazu sa rozhodli, že nás vtesnajú do piatich minút, z čoho minútu a pol zabralo video."

Depeche Mode sa však už naplno venujú turné a organizačné zručnosti celého tímu sú momentálne naplno testované. V biznise sú Depeche Mode úž vcelku zbehlí, ale majú aj karty American Express?
"Nie," odpovie tlačový hovorca Chris Carr.

A sú aspoň členmi AA?
"Čože?"

Cesta z Bristolu do Bournemouthu je hotové mučenie: dve a pol hodiny na ceste plnej zákrut. Andre pozerá Krstného otca, zatiaľ čo koordinátori a manažéri rozoberajú každučký detail plánovaného turné po Amerike.
Alan Wilder a Martinom Gorem nie sú radi, keď musia poskytovať rozhovory.
"Prepáčte, neradi robíme interview," dodajú sucho.

Tak sme to skúsili inak. Pre vás, ako čitateľov je všetko jasné. Počuli ste všetky albumy a vo svojom rozhodnutí, či máte Depeche Mode radi alebo nie, nemáte absolútne žiadne pochybnosti.

A teraz tu máme turné "Black Celebration", váš nový album, ktorý znie naozaj skvele.
Martin: "No, polovicu albume sme nahrali v Londýne, druhú zasa v Nemecku, s Danielom Millerom a Garethom Jonesom, a samozrejme s tímom ľudí, s ktorými z času na čas spolupracujeme."

Z albumu už vzišli dva single, "Stripped" a aktuálny "A Question Of Lust". Povráva sa, že sa pokúšate orientovať viac na americký trh. Je to pravda?
Alan: "Nie, to rozhodne tak nie je. Naša hudba sa nikdy neusilovala osloviť nejaký konkrétny trh. A keď už, toto je minimálne americky orientovaný album, nakoľko je najmenej tanečný."

Takže Richard Cook si teraz môže tak akurát podrezať žily.
"Tak nejako," pokračuje Martin. "Americké nahrávacie spoločnosti nás totiž kategorizujú ako disco skupinu a často vydávajú naše b-strany. V Štátoch sme veľký úspech v rebríčkoch nezískali, napríklad posledný album sa tam vyšplhal na 50-te miesto, ale aj tak sa z neho nakoniec predalo pol milióna kusov, čo je viac ako v ktorejkoľvek inej krajine."

"No áno, ale..." začne fotograf Ronnie Randall, no na chvíľu si zakryje ústa, aby nemusel so smiechom skritizovať Martinove oblečenie. "Čiže sa chcete zbaviť náklonnosti mladých dievčat a zbaviť sa popového imidžu?"
Martin: "Nie, obliekam sa tak preto, že sa mi to páči."

Z tej cesty busom začínam byť chorý. Zo stola začínajú padať všetky veci. Skúsme sa porozprávať o technológií.
"Čože?"

No, poväčšine ste ovplyvnení množstvom technologického hardvéru, počítačovým softvérom a podobnými vecami. Neobmedzuje vás to trochu? Nekráčate náhodou vpred rýchlejšie ako samotný vývoj?
Alan: "To rozhodne nie. Na trhu sa každý týždeň predsa objavuje toľko noviniek, vy len nestíhate držať tempo. Samozrejme u nás dostanú tieto novinky väčší priestor, ako u iných, pretože mi sa neobmedzujeme, nepovažujeme sa ani za kapelu so základmi postavenými na gitarách, no ani na syntezátoroch, my sme totiž skupina, ktorá svoje základy stavia na zvuku."

A ako sa technológia stáva dostupnejšou aj pre priemerného človeka, môže sa stať, že sa spustí vlna deciek, čo naštartujú svoje Commodory 64-ky a budú produkovať rebelantskú "jukebox" hudbu tým istým spôsobom, ako to bolo v časoch boomu, z ktorého vzišli The Beatles.

Ale, existuje život po pope? Chcú sa Depeche Mode diverzifikovať? Čakajú ich filmové úlohy, alebo sa dočkáme sólového albumu Martina Goreho s coververziami piesní od Neila Younga?
"K tomu ale nemáme ďaleko," prikývne Martin.

A tak to chodí. Dnešná večerná hra na sardinky a odohrala v masívnom športovom komplexe. No Depeche Mode sú rovnako fantastickí. A odozva publika úžasná, prostredie skvelé a to všetko znásobené enormne dokonalým zvukom. "Black Celebration" je vlastne fyzická tanečná oslava. Milé mesto.

Zástup fanúšikov opäť poľuje na autogramy, no tentoraz Hula a Depeche Mode stoja proti sebe, je totiž čas na futbalový zápas. Martin je nútený zbaviť sa svojich kovových ostrôh, no nakoniec sa dal dokopy s pánom Randalom (hosť večera), aby uštedrili pánom zo skupiny Hula parádny výprask. (Drahý pán Ron Atkinson, dal som až dva góly... koniec odkazu).

O opäť sa spúšťa klasické štebotanie po vysielačkách. Security všetkých doslova naháňa a o chvíľu je autobus opäť plný našich sladkých hrdinov. Bary sú dnes otvorené celú noc a budú sa obchádzať autobusom.

"Dnes mám dovolené ich postrácať," zahudre šofér.

Hodinu a pol na to sa už tlačový hovorca zabáva na tom, že dá všetkým ochutnať zmes metylalkoholu s nejakým tým herbicídom (a to všetko zmixované so šľahačkou).

Depeche Mode sú vo zvláštnej situácií. S popularitou sú raz hore, raz dole, ale dokážu si vôbec udržať stúpajúcu pozíciu? Nestanú sa z nich nakoniec opustení rockoví samotári?
Alan: "Podľa mňa je problém v tom, že sme už unudení odpoveďami na tie isté otázky a tým, že musíme vždy vysvetľovať, o čo nám vlastne ide."

Martin: "Chápem, prečo poskytuje Bowie na turné rozhovory len veľmi zriedka. Oni ich totiž poskytne všetky ešte predtým. Teda, my vlastne máme v tomto šťastie, ale niekedy sa pýtam sám seba 'Kde je to skutočné vzrušenie?"

"Počujte," zahudre Ronnie, "o tom bičovaní je to pravda?"

zdroj: Sounds, 26/04/1986
autor: Dave Henderson, Ronnie Randall