S Depeche Mode na turné – 1998

Po štyroch rokoch sa v roku 1998 Depeche Mode opäť vydali na turné, aby s fanúšikmi oslávili vydanie kompilácie hitov "The Singles 1986 - 1998". Reportáž magazínu New Musical Express zachytáva atmosféru druhého večera berlínskej zastávky skupiny, ktorý sa uskutočnil v sobotu 19.septembra 1998 v legendárnom amfiteátri Waldbuhne.

Závan tragikomickej samoparódie ovanul mamutiu Depeche Mode párty v jednom z lesných parkov v Berlíne. Miestny 20 000-ový amfiteáter je jedným z miest, kde Hitler poriadal svoje "zahrievacie" oslavy, podobné tým slávnym z Norimbergu. Presne na druhej strane cesty stojí impozantná veža s hodinami, ktorú dal Fuhrer zhotoviť na odrátavanie času do začiatku Olympijských hier v roku 1936. No a za pódiom, nad stromami, sa týči obrovská elektráreň, vypúšťajúce dym do stmavujúcej sa oblohy. Viete ako sa po nemecky povie elektráreň? Kraftwerk. Bez srandy.

Tak, tu sme našli depešákov, po 20-tich rokoch, 40 miliónov predaných albumov a druhá vypredaná berlínska noc ich monštruózneho po-1986-hitového turné. Bohužiaľ už nie viac kvarteto, tentoraz trio s doprovodnými hudovníkmi. A takisto už nie drogový blázni, ani žiadne mentálne pomätené rockové prasatá. No stále silní vo svojom razení prechádzajú krajinou s vysokou mierou samovrážd.

Anjel sediaci na našom pleci Depeche Mode zbožňuje. Nakoniec opustili betónovú džungľu v Thatcherovej Essexe, prevalcovali rebríčky niečím novým, uhladeným, elektronickým, európskym a sexuálne rozpolteným, a nakoniec sa nákladiakmi predali priamo v strede Ameriky. Razili vlastnú cestu proti smradľavému a upotenému rocku a vyhrali. Položili základy, z ktorých povstali Prodigy, Garbage a nevedomky predpovedali boom techna, hoci keď naozaj nastúpilo techno na scénu, oni už razili úplne opačnú cestu.

Diabol sediaci na našom druhom pleci myslí na vás, uvažuje zasa o tom, o čo Depeche Mode na svojej púti prišli. Všíma si Davidovu losangelskú rockovú vestu a chlípnu chôdzu, dokonale podobnú nebohému Michaelovi Hutchenceovi. Je svedkom glamrockového duniaceho pochodu v podobe "Personal Jesus" a rachotivého syntetického blues "Barrel Of A Gun", ktorá je žalostným odrazom dobytia rocku, ktorý si však Depeche Mode s ich návratom úplne skolonizoval. To naozaj za tie dve dekády zmenili pravidlá knihy popu a veci jednoducho zavŕšili hraním na obrovských štadiónoch s gitarami, bicími a doprovodnými vokalistkami? Nie je to nejaká zrada alebo chceli byť po celú dobu ďalšími Led Zeppelinmi?

Ale, vravíme si, kašlať na anjela, aj na diabla. Pretože, aj keď Depeche Mode už dávno zapredali svoje duše, nahradili ich zmyslom pre skutočnú atrakciu spojenú s nekonečným darom Martina Goreho, ktorý vďaka nemu tvorí skutočné univerzálne hymnusy. Sami sme prekvapení, na koľké z tých pulzujúcich monolitov sme si zrazu srdcom spomenuli, na brnkavú melanchóliu "Policy Of Truth", či na drsné naladanie s rytmom "It's No Good", ktoré vychádza z reproduktorou s takou intenzitou, že to určite počuť až niekde v polovici Fínska. Aj nový singel "Only When I Lose Myself" je vydarená záležitosť, doslova vám z nej behá mráz po chrbte.

Samozrejme, že nie všetko je dokonalé. Šou sa miestami aj vlečie, hlavne vo chvíľach, kedy doslova zatúžite po našlapanej new orderovskej drzosti alebo mansonovskom konfrontačnom divadle. Lenže v momente, keď sa Gahan ponorí do sentimentálneho electro-gospelu "Condemnation", prípadne keď Gore trasľavým hlasom spieva svoju "Home", vtedy 20 000 ľudí podľahne absolútnemu pocitu zraniteľnosti, ktorý sa na nich rozleje z pódia.

S prvým prídavkom sa k mikrofónu vracia Martin Gore a z "jeho" "Somebody" sa stáva čosi viac ako srdcervúca balada, v ktorej túži po milenke podobajúcej sa pasívnej a poslušnej Stepfordskej paničke. Zdá sa, že sa jej dožaduje znova. Doslova to naháňa hrôzu. Následne sa Gahan opäť vžíva do úlohy rockového jaštera v udychčanej a uhučanej "I Feel You" - Mesiáš sexu, ktorému v hlave stále žije legendárny večer z passadenskej Rosebowl.

No vo finále sú všetky hriechy odpustené, pretože doslova triskom preletí všetkými ušami techno hitík z roku 1981, "Just Can´t Get Enough", kvôli ktorému s radosťou skupina upravila koncertný program. Akoby si tým chceli pripomenúť časy rannej nevinnosti. Futuristické varieté s emočnou hĺbkou mikročipu? Možno, no v hlbokom berlínskom lese plnom mávajúcich eurogothikov, ktorí znovuzrodili oddanú masu z videa Queen, "Radio GaGa", to má všetko svoj zmysel.

Depeche Mode prežili samodeštrukciu a dokážu si robiť paródiu zo samých seba. Zostávajú stále s nami a stále to má význam oslavovať.

autor: Stephen Dalton
zdroj: NME, 03/10/1998, "Autogahan!"