Smrť a dcéra (2007)

Dave Gahan je hlasom Depeche Mode. So svojim druhým sólovým albumom stavia základy nových začiatkov. Viac už v archívnom rozhovore pre nemecký Der Tagesspiegel.

Ako frontman Depeche Mode reprezentuješ akýsi druh sexsymbolu. Kapela vystúpila veľmi vysoko a zažila hlboký pád - alkohol, drogy, klinická smrť ... Našli ste cestu späť k životu?
V mojom živote som prežil veľmi ťažké a temné obdobia. Trvalo to až príliš dlho. Bolo veľmi zložité nájsť niečo, čo by ma mohlo naplniť radosťou. Toto sa zmenilo až v posledných desiatich rokoch, no bol to boj. Definitívne ma "prebudilo" až narodenie mojej dcéry, pred ôsmymi rokmi.

Takže sa Dave Gahan vzdal divokého života a dnes je z neho slušný člen rodiny?
Súhlasím. Myslím, že po takomto niečom som vlastne vždy túžil. Byť normálny. Pôsobil som v úspešnej kapele a to mi umožnilo užívať si všetok ten luxus. Bolo to však príliš skoro, bol som až príliš ľahkomyseľný. Dnes si to všetko, čo sme za tie roky s Depeche Mode dokázali, vážim ďaleko viac.

Tvoj prvý sólový album, "Paper Monsters" bol veľmi autobiografický. Dá sa to povedať aj o albume "Hourglass"?
Myslím, že áno. Počas nahrávania albumu "Hourglass" som často počúval album "Paper Monsters". Chcel som zistiť, čo sa mi to vlastne stalo. Pochopil som, ako zúfalo som sa pokúšal vyjadriť vlastné pocity. Kde som sa nachádzal a kde som vlastne chcel byť. "Hourglass" je viac o tom, kde sa nachádzam práve teraz.

A kde?
Dnes začínam jasnejšie chápať moju vlastnú osobnosť, resp. ako sa tie jednotlivé osobnosti vo mne ovplyvňujú. Pochopil som, že dlhé roky som nemal dostatok času pre skutočné pocity. Dnes som so svojim životom viac prepojený a takisto omnoho spokojnejší. A aj keď mám stále tu a tam obavy a mám pocit, že by som mal byť niekym iným. Ale tak som to cítil vždy.

Tak ako sa ti podarilo vyjadriť pocit cez album "Hourglass"?
Vždy som mal pre hudbu cit. Nezáleží na to, či spievam skladby Martina Goreho alebo píšem skladby vlastné. Moje skladby sú zrodené z pocitov, ktoré som prežíval v danej chvíli. Len zriedkakedy vyjadrím nápad, ktorý ma inšpiruje. Frustrácia, hnev, smútok, melanchólia, nádej, radosť ... všetky tieto pocity ma veľmi často ovplyvňujú a ovplyvňujú každú jednu skladbu. Niekedy sú vyjadrené iba prostredníctvom hudby alebo iba prostredníctvom textu, inokedy ide o kombináciu oboch. Vyjadrit melanchóliu textom alebo melódiou je veľmi povznášajúce. Melódia je potom plná nádeje. To všetko som sa naučil za tie roky, čo som spieval Martinove nádherné piesne.

Ako dnes vnímaš staršie skladby Depeche Mode? Ako veľmi si s nimi prepojený v momentoch, keď ich spievaš?
S niektorými viac, s inými menej. Niektoré vo veľmi hlboko rezonujú, iné zasa vôbec. Ponoriť sa do nich počas koncertu, to je niekedy veľká úľava. Inokedy je to zasa veľmi bolestivé. Vždy bolo pre mňa veľmi náročné spievať skladby ako "Just Can´t Get Enough". To sú skladby, ktoré idú v podstate mimo mňa. Tie sú určené skôr pre fanúšikov, no pre mňa viac nie. Keď spievam "Walking In My Shoes" alebo "I Feel You", to je niečo úplne iné.

Reprezentuje album "Hourglass" prelom v dominancii Martina Goreho ako skladateľa Depeche Mode?
Áno. Čo som znovuobjavil som hlas, tak si čoraz viac všímam, že sa ním dokážem hudobne skutočne vyjadriť. Myslím, že toto bude pre budúcnosť Depeche Mode veľmi dôležité. Máme tak novú škálu farieb, s ktorými môžeme maľovať. Keď sme začali s nahrávaním albumu "Playing The Angel" ...

... posledný album "Depeche Mode", pre ktorý už skomponoval vlastné skladby ...
... čo bola pre Martina tiež úľava. Už to viac nebolo všetko na jeho pleciach. Samozrejme, že toho napísal viac, než ja. Mne to však umožnilo tešiť sa na budúcnosť. Zrazu akoby sa otvorilo okno, cez ktoré prišli nové nápady.

Takže budeš komponovať aj pre nový album Depeche Mode?
Áno. V inom prípade by som nemohol prispieť na nový album ničím. Inak, mám v pláne kompovať aj v tomto roku, no preferujem viac tvorbu pre Depeche Mode, než pre vlastný projekt.

Na čo sa konkrétne sa zameriaš?
To je ešte ďaleko. Aktuálne sa učím, že najdôležitejšia vec je vzdať sa hľadania nápadov, na ktorých naozaj záleží. Držať sa v úzadí, o veciach viac premýšľať, nie ich okamžite spracovávať. Dlhé roky to u mňa, pokiaľ šlo o samotné vystupovanie, fungovalo. No počas nahrávania albumu "Exciter" ...

... predposledný album Depeche Mode ...
... som mal v sebe kopec energie a nevedel som, ako s ňou naložiť. Dnes musím, kvôli sebe, nájsť ten správny spôsob.

V skladbe "People Are People" ...
... človeče, tú sme nehrali už dvadsať rokov ...

... sa pýtate, prečo si ľudia navzájom nerozumejú. Pochopil si dnes, po 24 rokoch, prečo sme obklopení toľkou nenávisťou?
Zabíjame množstvo času tým, že sa sústredime na to, čo robia iní. Budujeme tak v sebe hnev a to vedie k frustrácii a strachu. To vôbec nie je dobrý základ. Celé tie roky som si myslel, že za to, ako sa cítim, nesú zodpovednosť iní. Musel som pochopiť, že za to, ako vnímam sám seba, si môžem len sám.

V piesni "Kingdom", ktorá vychádza na singly už zajtra, spievaš "Neverím v Ježiša". V čo teda veríš?
Nemám tým na mysli Ježiša, ako náboženskú postavu. Niekedy sám seba pristihnem na kolenách, ako sa modlí k niečomu, čo ani nepoznám. Ale viem, že je to niečo väčšie, než ja. Verím, že tam niekde nado mnou je kráľovstvo. Nazvite to kľudne inštinktom alebo ako len chcete. Na pleci mi sedí anjel, ktorý mi pomáha. Je to akýsi hlas, ktorý tu a tam brzdí moje túžby a drží veci pod kontrolou.