Smútok objavovaný s radosťou

David Gahan v rozhovore pre portugalský magazín Sabado nielen o novom albume, ale aj o Davidovi Bowiem, strachu z rakoviny a viere.

Názov albumu, "Spirit", odkazuje na niečo spirituálne alebo je za tým ukrytá akási guráž?
Chceme ním povzbudiť myslenie ľudí. A pritom si sami kladieme množstvo otázok. Tá najdôležitejšia je asi, kde je náš duch jednoty? Je nevyhnutné o tom premýšľať, pretože dnes žijeme vo svete vzmáhajúcej sa separácie. Musíme sa zastaviť a uvedomiť si, že akési delenie už máme dávno za sebou ...

Čiže sa potrebujeme zjednotiť?
Presne tak. Aj v piesni, ktorú som napísal, a ktorú sme prezentovali na konferencii, "Revolution", sa pýtame, kde je revolúcia? Myšlienkou tej skladby je priviesť ľudí k revolúcii, čím je myslené, aby sa pokúsili vydať inou cestou. Namiesto toho, aby sme si neustále uvedomovali rozdiely, čo tak skúsiť sa dať dohromady a oslavovať to, čo máme spoločné? Samozrejme, niektorí ľudia sa majú lepšie, než tí druhí, niektorí potrebujú pomôcť, ale aký význam má budovať múry? Vraciame sa k budovaniu múrov, ktoré nás akože majú chrániť pred vojnami. Nemáme už toto dávno za sebou?

Rozhorčenie je očividné a odráža sa aj v ďalších názvoch skladieb, ktoré David Gahan prezradil. Samozrejme, nie sú definitívne, ale, ako nám sám prezradil, objavia sa na novom albumu - "Poison Heart", "Scam", "Fail", "Worst Crime", "Backwards", "Eternity", "No More", "Cover Me". A prekvapenie? Autorom alebo spoluautorom viac ako polovice z nich je Gahan, ktorý viac ako dve dekády nenapísal jediný verš, iba autorským skladbám Martina Goreho prepožičiaval svoj hlas a charizmu. Trio samozrejme dopĺňa ešte Andrew Fletcher.

Prvé dve dekády vašej existencie si ani nepísal, ani nekomponoval. Čo ťa vlastne vtiahlo do kreatívneho procesu?
Nemal som tú potrebu, uspokojovala ma pozícia interpreta. Ale niekedy v roku 1999 alebo 2000, po skvelom turné a tesne predtým, ako sa kapela pustila opäť do nahrávania, som náhodou stretol v New Yorku milého chlapíka, s ktorým som sa pustil do písania. Bol to Ken Thomas, ktorý mi neskôr produkoval album "Paper Monsters" (2003). Neviem to vysvetliť ... jednoducho som sa dostal do bodu, kedy som už nedokázal byť iba spevákom Depeche Mode a interpretom Martinových skladieb. Pocítil som závan potreby vyjadrovať svoje vlastné pocity a myšlienky.

Myslíš, že to súviselo s vekom, že sa v tebe prebudil sebapozorovací cit?
Ja som bol ale taký vždy. A zasa musím podotknúť, že aj keď som tie skladby nepísal, to neznamená, že som sa do nich nedokázal vcítiť. Spevom som im dal život a cítim to tak aj dnes. Spievanie tých skvelých skladieb, ktoré vytvoril Martin, mi spôsobuje neuveriteľnú radosť, ale to už mi dnes nestačí ... Sám mám čo povedať a chcem o veciach rozprávať, či už s Depeche Mode alebo sólovo.

Platí to aj v prípade Soulsavers, s ktorými si nahral už dva albumy?
Bez pochýb, pokiaľ ide o moju umeleckú cestu, tak Soulsavers boli len akousi uličkou, z ktorej sa neskôr stal obrovský bulvár.

A pokračuje ďalej?
V porovnaní so všetkým, čo som robil predtým, je tento projekt niečím úplne odlišným a rád by som v ňom pokračoval. S ními sa hudba rodí sama, to sa ani nedá vysvetliť. Samotné skladby sa rodia omnoho jednoduchšie. V Depeche Mode, možno vďaka tomu obrovskému úspechu, vládne neuveriteľný tlak, ktorý nie vedome, ale koniec koncov ovplyvňuje celý proces. Ale nech už je to akokoľvek, je zrejmé, že hudba je môj spôsob komunikácie. Obnoho lepšie dokážem vyjadriť svoje pocity spevom, než by som mal o tom hovoriť.

Hudba Depeche Mode je v podstate radostná, no samotné texty sú smutné. Je práve táto kombinácia kľúčom k Vášmu úspechu?
Verím tomu, že áno. Verím tomu, že si ľudia uvedomujú, že mi hovoríme o živote, o tom aký je, že má svoje dve opačné stránky. Povedané jednoducho, ide o najhlbší smútok, ktorý s radosťou objavujeme. V hudbe potom miešame tieto dve stránky, snažíme sa zachytiť akýsi stimulatívny účinok, ktorým provokujeme mienku ľudí. Nie sú za tým žiadne triky: snažíme sa byť sami sebou a aby naša hudba odrážala to, akí naozaj sme.

David Bowie bol v mladosti tvojim idolom. Ako na teba zapôsobila jeho smrť?
Spôsobila mi neuveriteľný smútok a pocit veľkej straty ... v to januárové ráno som sa to dozvedel v telefonickom rozhovore. On vedel, že na tom nie je dobre, no nevedel, že je to až také zlé. Bol to šok, mal na mňa ohromný vplyv, bol pre mňa príkladom, vzorom.

A stále je?
Áno, aj ja snívam o tom, že mi život umožní tvoriť až do samého konca, tak ako to bolo u Davida, ktorý dokončil svoje brilantné dielo, "Blackstar", tesne pred svojím skonom. Bol pre mňa viac, než idolom. Posledných 10 rokov sme sa v New Yorku stretávali veľmi často, keďže moja dcéra Stella (17) chodila do tej istej školy, ako jeho dcéra Alexandria (16). Bolo to také priateľstvo otcov, väčšinou sme sa zhovárali o rodine a dcérach. Takže, jeho smrť bola pre mňa ako strata blízkeho priateľa.

Máš strach, že sa ti raz rakovina vráti?
Smrť Davida Bowieho ma k týmto myšlienkam vrátila ... samozrejme, že sa bojím smrti, je to normálne, no na druhej strane som skutočne veľmi dobrý v popieraní života. Myslím, že to odvádzanie pozornosti od mojej smrteľnosti ma robí silnejším. Je to veľmi užitočná ochrana života, nebyť schopný o tom premýšľať.

Ale musíš sa mať na pozore, je tak?
Viete, choroby ako táto sa postupne stávajú súčasťou života. Je to ako alkoholizmus alebo závislosť na drogách: sú ako korenie, ale zostávajú po ňom škvrny a bez prevencie sa to môže veľmi ľahko vrátiť... ale nemôžete na to neustále myslieť. Je dôležité neustále sa niečím zamestnávať, byť kreatívny a robiť to, čo máte radi.

Takže rakovina sa dá prirovnať k drogovej závislosti?
Trochu. Sú to jednoducho veci, ktoré patria k minulosti, no ovplyvňujú súčasnosť. Už dávno som prestal s fajčením, nepijem alkohol, neberiem drogy... na druhej stane, žijem v New Yorku, v meste, ktoré pôsobí ako najnezdravšie mesto na svete, plné znečistenia a bohémstva...

Obyčajne ľudia, ktorí sa vzdajú drog, až príliš priberú na váhe. Ako si ty udržuješ formu?
V jedle som veľmi vyberavý a snažím sa byť aktívny. Praktizujem jógu a pijem asi tri litre vody denne.

A čo starostlivosť o hlas?
Tá je pre mňa samozrejmá, obzvlášť dnes, keď sme v procese nahrávania. Takže hlasové cvičenia sú na dennom poriadku.

Piješ aj nejaké špeciálne čaje?
To je obyčajný mýtus, v tomto smere som si nevšimol žiadne výnimočné účinky. Ale zistil som, že niektorí ľudia mi svojou prítomnosťou pomáhajú v relace. Ale na hlas je najlepšie ticho, no v tomto smere to dodržujem iba ak je to naozaj nutné.

Máš šťastie, že si to všetko prežil, ale aj v tom, že sa za toľké roky vaša kapela nevzdala svojho štýlu. Si za to vďačný Bohu?
Ja neprektizujem žiadne náboženstvo, ale mám svoju vieru a niekedy vďačím za veci vesmíru.

Čiže neveríš v Boha?
Verím v niečo duchovné, v niečo väčšie, než som ja sám, v energiu vesmíru, cítim prítomnosť tej energie a pomáha mi každý deň. Ale v skutočnosti neviem, čo to je a neverím, že sa to skrýva za nejakou náboženskou ideológiou, či v nejakej knihe, ktorú napísal človek.

Akej najdôležitejšej lekcii ťa naučil život?
Každý deň prináša nové lekcie, nech sú akokoľvek malé, ale pre mňa bol ten najväčší objav uvedomenie si, že nie som zodpovedný za to, kto som, ani nie za myšlienky, aké mám. Som zodpovedný iba za svoje činy a práve na nich záleží, pretože ovplyvňujú svet. Mali by sme byť opatrní v tom, ako sa prezentujeme, ale nie je to naša chyba, že nie sme neustále dobrí.

zdroj: dmtvarchives.com, Sabado