Štyri ku jednej (02/1994)

Monghi Rozhovory obdobie 1994 zdroj 18

Od zvrátenej úzkosti "Blasphemous Rumours" a "Master And Servant", cez útlak a nepokoj "Never Let Me Down Again" až po zradu a osobné obvinenia minuloročných singlov "I Feel You" a "Condemnation", vniesli Depeche Mode, viac než ktorákoľvek iná kapela, do popovej hudby európske ideály a nekonformnosť.

Niekde počas tejto cesty sa stali jednou z najobletovanejších kapiel v Amerike, vzdali sa svojej provinčnej výchovy získanej v anglickom Essexe a zaplnili štadióny typu kalifornského Rose Bowl (kapacita 60 000 divákov). Ich stále aktuálny album, "Songs Of Faith And Devotion", debutoval na prvej priečke ako v Spojených štátoch, tak aj v Británií a tým si potvrdili svoje stále mieste na výslní popu.

Takže, keď dnes klávesák Andy Fletcher súhlasí s rozhovorom, odkiaľ zavolá? Z bondage klubu v Berlíne? Z podzemného techno klubu v LA? Či nebodaj z luxusného apartmánu parížskeho Hiltonu?

"No, aktálne som mimo Londýna, vo vidieckom dome. Máme tu dnes krásne, čistá modrá obloha, len trochu chladno. Mimo tohto rozhovoru som rozhodnutý stráviť zvyšok dňa na rybačke."

Slávni Guns N´Roses majú problém s drogami a k tomu aj agresívneho speváka, U2 majú svoje nové technologické hračky, z Madonny sa stala kráľovná médií, Michael Jackson je podozrivý zo zneužívania detí ... všetko jasné a jednorozmerné veci. Depeche Mode sú však kapela iného razenia, ktorá prechádza svojimi vnútornými zmenami, no navonok sa snaží o elegantný a súdržný imidž, na ktorý dohliada objektív fotografa a režiséra Antona Corbijna.

Najrazantnejšou zmenou však prešiel spevák kapely, Dave Gahan. Po tom, čo Depeche Mode, v roku 1990, ukončili turné k albumu "Violator", sa Dave rozhodol opustiť svoju britskú manželku a ich spoločného syna, presťahoval sa do Ameriky a nechal sa viesť svojou novou priateľkou, ktorá bola aktívne zapojená do losangelskej alternatívnej rockovej scény. To so sebou prinieslo zmenu imidžu: dlhé vlasy, tetovania a nové hardrockové pózy s mikrofónom, k čomu sa inšpiroval posledným americkým vystúpením kapely Jane´s Addiction.

Keď sa teda kapela, v roku 1992, opäť zišla v Európe, aby sa pustila do nahrávania nového štúdiového albumu, mal v sebe Dave pocit, že na dovtedy syntetizátorový zvuk Depeche Mode má už úplne iný pohľad.

"On sa o tú scénu zaujímal ďaleko viac než my," povie Fletch diplomaticky. "Z väčšiny tých los angelských grunge kapiel nadšení nie sme. Veľmi ovplyvnili Davidove vystupovanie a imidž, dokonca jeho osobnosť. Počúva túto hudbu veľmi často a samozrejme sa nás snaží ovplyvniť, aby sme sa vydali týmto smerom, čo sa mu do istej miery aj trochu podarilo."

"V pozícií frontmana je absolútne skvelý a darí sa mu to už pekných pár rokov. Ide mu to absolútne prirodzene a užíva si, keď získava nad publikom moc. No a publiku sa to páči takisto."

Na druhej strane sa však skladateľ / klávesák /gitarista Martin Gore, ktorý dal svetu euro-synth zvuk, začal v rovnakom čase zaujímať takisto o americkú hudbu, no viacmenej o tú pôvodnú, kde dominuje hlavne gospel a blues.

"Analyzovali sme naše predošlé albumy a cítili sme, že skutočne znejú príliš mechanicky, tak ako nám to často kritici vyčítali. Chceli sme teda veci viac uvoľniť, dať zvuku trochu viac surovosti a myslím, že sa nám to aj podarilo. Ale hlavne sme nechceli prísť s akýmsi pokračovaním albumu "Violator", inak náš najúspešnejší album. Chceli sme urobiť niečo úplne iné. Martin tak trochu prepadol gospelovej a bluesovej hudbe, čo sa na albume tak trochu prejavilo. Nikdy sme však nepredpokladali, že by sme sa raz vybrali týmto smerom, no sme radi, že sa nám to podarilo."

A to nás vedie ku klávesákovi Alanovi Wilderovi, ktorý sa rozhodol dodať kapele trochu viac živelnosti aj tým, že sa nielen v štúdiu, ale aj na pódiu chopil bicích (kapela na pódiu takisto využíva služby dvoch gospelových speváčok).

Podľa Fletcha je "toto turné rozhodne príjemnejšie, než tie predošlé. Cítime sa totiž viac ako skutočná kapela. Alan si hru na bicie skutočne užíva, každý večer mu to dáva poriadne zabrať, ale tvrdo na svojej technike pracoval a dokonca sme pridali zopár ďalších skladieb, v ktorých hrá na bicie a zaradili sme ich do úvodnej fázy koncertu. Predtým zneli až od polovice."

A kým si uvedomíte, že Fletch je čudák, skúste ešte raz popremýšľať. Jeho hudobný zmena je jednou z negácií. Keďže kapela nikdy nemala skutočného manažéra, tak sa v priebehu rokov postupne tejto pozície ujal, a to až do takej miery, že dnes sa viac venuje marketingu, než nahrávaniu, pričom jeho práca na pódiu pozostáva hlavne z hrania jednoduchých klávesových partov.

"Takto sme to robili od samého začiatku. Učili sme sa za pochodu a chyby, ktoré sme robili, neboli závažné. Mne moja práca prináša rovnakú radosť, ako ten pocit, keď ideme na pódium. Takže rovnaké zimomriavky ako z vystupovania mám aj z marketingu a organizovania vecí," dodá.

Výsledkom toho všetkého je kapela, ktorej individuálne nápady a potreba sublimácie do jedného celku sú vcelku riskantne vyvážené. Ako príklad môže služiť Davidov návrh, aby tretí singel z posledného albumu, skladbu "In Your Room", remixoval Butch Vig (producent albumu "Never Mind" od Nirvany a "Siamene Dream" od Smashing Pumpkins).

Vig so sebou dotiahol vlastného gitaristu, aby tak do pôvodne emotívnej balady pridal novú stopu, k tomu pridal praskanie, zvukový pretlak, zrýchlil bicie a skladbu odel do alt-rockového šatu, ktorý je prekvapivo dobre kontrolovaný uprosted Goreho melodramatických výstupov ako "your favourite mirror, your favorite slave ..."

"Ide o zaujímavý mix, úplne odlišný od toho, čo by sme so skladbou urobili my, keďže preferujeme viac náš pôvodný mix," podotkol Fletch a to aj napriek fámam, že Vigov mix mal byť v istej fáze ukončený, uložený do trezoru a nikdy nemal byť vydaný.

Pre Fletcha je to otázka ich pôvodných koreňov: "Stále sa radi považujeme a európsky znejúcu kapelu, na hony vzdialenú od amerického grunge. V žiadnom prípade sme naneskočili na túto vlnu."

Možno práve Fletchovo obchodné zmýšľanie spustilo solídny predaj remixu, vďaka ktorému má kapela na konte ďalší Top10 hit a singel debutuje aj v austrálskej Top40. Na druhej strane jeho daňové úvahy ďaleko presahujú hranice predaja singlov. Kapela už je na takej úrovni, že sa môže ponosovať nad komplikáciami s koncertovaním v Európe, keďže je tam stále množstvo hraníc, na ktorých musia prejsť kontrolami a potom je tu Amerika.

"Úspech v Amerike prišiel akoby náhodou. Oni si nás obľúbili viac ako mi ich. Dlhé roky, tak ako v Amerike, tak aj v Austrálií, nám trh naklonený nebol, nakoľko sme neboli dostatočne rockoví. Lenže potom prišli na scénu alternatívne rádiá a tie nás vzali na palubu. V Austrálií nám akoby stále chýbala identita, stále sa tu boríme s našou minulosťou v podobe singla "Just Can´t Get Enough"."

"V Amerike sme to v roku 1982 skúsili s turné po kluboch, ktoré nedopadlo veľmi dobre a o úspechu sa hovoriť nedá. Na dva roky sme to pustili k vode, no po vydaní albumu "Some Great Reward" sme tam ohlásili turné, ktoré sa kompletne vypredalo a odvtedy sa ten úspech nabaloval, až to vyvrcholilo v minulom roku, kedy album SOFAD debutoval na prvej priečke predajnosti."

A ako teda ďalej?
"Podľa mňa sa veci v nasledujúcich rokoch spomalia. Všetci sme si založili rodiny a osobné životy sa nám tým skomplikovali. Pár rokov dozadu bola kapela pre nás všetkým, no dnes sú tu omnoho dôležitejšie veci ... deti, rodina a podobne. V budúcnosti bude tých nahrávok Depeche Mode pomenej, takže, aby sme si zachovali dosiahnutú vysokú kvalitu, budeme menej nahrávať a aj menej koncertovať."