Tajomstvo Depeche Mode (1989)

Rozhovor s Martinom a Alanom, pre argentínsky magazín Rock&Pop, z príležitosti vydania koncertného dvojalbumu "101".

Na rozdiel od kapiel ako Human League, Bronski Beat, Devo, Soft Cell, Heaven 17, Depeche Mode nielenže prežili techno mániu, ale každým rokom sa im darí zvyšovať svoju celosvetovú popularitu, hrať pre čoraz väčšie publikum a v nových krajinách neustále atakovať FM rádia svojimi depresívnymi a dekadentnými textami. Teraz, keď sa ich koncertný album (a čoskoro aj sólová LP platňa Martina Gora) dostal aj na naše územie, stojí za to sa spýtať: Aké je tajomstvo Depeche Mode?

V skutočnosti je to tajomstvo veľmi jednoduché: pod tým moderným chladom sa skrýva veľmi ľudské teplo: "V mojich piesňach sa snažím vyjadriť veľa skutočných pocitov. To je samotný základ," povie Martin Gore, hlavný skladateľ kapely. A na tom je postavený styčný bod hitov ako "Fly On The Windscreen", "Blasphemous Rumours" a "Never Let Me Down Again", neo-psychedelickej záležitosti z ôsmeho štúdiového albumu "Music For The Masses".

V piesňach, ktoré pojednávajú o osamelosti, smrti, tajomstve, nerovnováhe a sexuálnom napätí, sú silné témy vyvážené veľmi zručnou kombináciou melódií, zvukov a zvukových plôch, ktoré oslovujú citlivých mladých ľudí. V tomto smere sa Martin stáva zdatným hovorcom generácie neromantických a post-nukleárnych mladých ľudí, ktoré s obavami hľadia na priepasť, ktorá ich delí od skutočnej dospelosti. "Myslím, že existuje množstvo ľudí, ktorí tento svete nemajú radi a ktorí v našej hudbe nájdu niečo konkrétne, nakoľko je to skutočnejšie než väčšina toho, čo počujú v rádiu," poznamená Alan Wilder, ktorého Martin označuje za "jediného skutočného hudobníka v kapele".

"Takisto určité témy spracovávame so zvláštne pozitívnou a veľmi popovou atmosférou, hoci ten deprimujúci zážitok je určovaný samotnými textami. Na rozdiel od iných elektronických kapiel však vieme, že základom sú piesne samotné, ale zároveň je veľmi ťažké pokračovať v písaní dobrých piesní. Máme však šťastie, že Martin sa v komponovaní neustále zdokonaluje a tu si vždy spomeniem na to, ako som kedysi zbožňoval Human League, až prišiel bod, kedy prestali produkovať zaujímavé veci. Ich kreativita sa vytratila."

"Ďalším dôvodom, prečo mnohé elektronické kapely zlyhávajú," pokračuje Martin, "je ten, že pomaly opúšťajú svoje korene a stávajú sa príliš konvenčnými. Začínajú používať príliš veľa syntetizátorov, zvukových vrstiev a potom chcú hrať všetko naživo. Tu sa má postupovať presne naopak." Teda, zradcovia! Samozrejme, aj Martin neraz použil gitaru, ale vždy ju spracoval tak, že ju sotva niekto zaregistroval. Ak si totiž Depeche Mode niečo cenia a je niečo, na čom im záleží rovnako ako skladbách samotných, tak sú to zvuky, ktoré v každej z tých skladieb používajú. Preto na každom albume miešajú zvuk starých syntetizátorov s najnovšími technológiami a hľadaniu nových zvukov venujú takmer rovnaký čas, ako samotným nahrávkam. Kladivom udierali do železničných koľají, hádzali kamene do kovových platní a dokonca udierali do vysávača, pričom do svojich zvukov zahrnuli aj zvuky hračiek.

"Používame aj konvenčné nástroje," povie Alan, "len nekonvenčným spôsobom. To dýchanie na začiatku skladby "I Want You Now" je vlastne akordeón. Raz sme získali zvuk spôsobom, kedy sme do strún gitary hádzali mincu a v inej piesni, kde zvuk znie ako gitara, je v skutočnosti tento zvuk len spracovaný hlas nášho speváka, Davida Gahana." To je dosť veľký pokrok, keď si uvedomíme, že v roku 1980 začali spolužiaci Martin Gore, Andrew Fletcher a Vince Clarke tvoriť popové piesne na lacných syntetizátoroch. Upútali však pozornosť punkáčov, v ich rodnom meste Basildon, a po premenovaní na Depeche Mode, po príchode speváka Davida Gahana, zamierili do Londýna, kde sa upísali vydavateľstvu Mute Records a vydali tri single a debutový album "Speak And Spell".

Krátko po úspechu singla "Just Can't Get Enough", ktorý sa vyšplhal do Top10 rebríčkov predajnosti, opustil kapelu Vince Clarke a ďalej rozvíjal kariéru s projektami Yazoo a Erasure. Depeche Mode tak bez hlavného autora v podstate improvizovali na druhom albume "A Broken Frame", a svoj typický štýl rozpracovali na nasledujúcich albumoch "Construction Time Again" a "Some Great Reward", kde svoj techno-industriálny zvuk spojili s kontroverznými textami, v ktorých rozpracovali sadomasochizmus ("Master And Servant", či fatalizmus "Blasphemous Rumours", v ktorej dievča prežije pokus o samovraždu, nájde vieru v Ježiša, len aby zomrelo pri autonehode a to všetko zhora sleduje ironický Boh).

Po tom, čo sa Depeche Mode, v rámci svojho prvého turné po Spojených štátoch, stretli u publika s nezáujmom, vstúpili na severoamerický trh, v roku 1988, už ako hviezdy scény a vydali sa na veľké turné, ktorého záverečný, 101. koncert odohrali na štadióne Rose Bowl (Los Angeles) pred 78 000 divákmi. To vlastne súvisí aj s názvom ich aktuálneho koncertného dvojalbumu, ktorý spojili s rovnomenným filmom, ktorého režisérom sa stal D.A.Pennebaker. Ten sa preslávil dokumentom "Don't Look Back" o Bobovi Dylanovi, ako aj filmovaním popového festivalu v Monterrey.
Myšlienka filmu sa začala rodiť v marci 1988 a mesiac na to, tesne pred začiatkom turné, sa kapela stretla so spomenutým režisérom a dohodli sa, že ich bude sprevádzať na všetkých koncertoch. Ako uviedol Martin, "vybrali sme si ho práve preto, že dokázal robiť veci zaujímavejším a intelektuálnejším spôsobom, než režiséri, ktorí sa na takéto veci špecializujú. Riziko najať si niekoho, kto jednoducho skvele filmoval a bol práve v kurze, spočívalo v tom, že by sme vo výsledku mali film, ktorý by sa v podstate podobal filmom iných kapiel. Na druhej strane však Pennebaker už dlho nič nenatočil, myslím, čo by súviselo s hudbou, hoci jeho schopnosti pre hraný film sú prvotriedne."

Samotné filmovanie bolo ukončené v júni, točilo sa všetko naživo, či už v hoteloch, halách, šatniach a potom nasledoval strih a editácia. Konštantou vo filme sú peniaze, hoci Martin upresňuje: "V skutočnosti tou konštantou nie sú peniaze, ale samotná šou! Film mal byť objektívnym rozborom turné Depeche Mode, vrátane toho, čo sa deje v zákulisí. Je ale úplne zrejmé, že každý večer sa náš účtovník stretáva s organizátormi a trávia čas rozhovormi o peniazoch, čo je v hudobnom priemysle nevyhnutný prvok."

"Rozhodnutie natočiť tento film nesúviselo so snahou o zvýšenie našej popularity. Jednoducho sme verili, že nastal ten správny čas na filmovanie. V roku 1984 sme vydali koncertný záznam "Live In Hamburg" a všetci sme nadobudli pocit, že to nebolo urobené tým najsprávnejším spôsobom, že sa to dalo urobiť omnoho lepšie. Myslím, že "101" je zaujímavý film a som si istý, že ako videu pre fanúšikov sa mu bude dariť celkom dobre, hoci mám pochybnosti o tom, aký ohlas bude mať v kinách, nakoľko hudobné dokumenty majú vo všeobecnosti obmedzené publikum. Dokonca aj film U2, "Rattle And Hum", ktorý mal obrovskú reklamnú kampaň, skončil nakoniec neúspechom, pretože tento druh filmu priťahuje pozornosť výlučne fanúšikov kapely. Dôležité je, aby nám ľudia ruzumeli. Snažíme sa v tom, čo robíme, pôsobiť realisticky a zo samotného filmu bude asi zrejmé, že to všetko nemyslíme až tak vážne, ako si ľudia o nás myslia. V tomto filme je poriadná dávka humoru a neobjavia sa tam žiadne debaty o filozofií pri kávičke. Zažívame množstvo zábavy, ale to, čo robíme, berieme vážne. Ľudia nás obviňujú z toho, že produkujeme akýsi depresívny pop, no my sme len realisti. Niekedy nerozumiem mnohým veciam, ktoré sa o nás hovoria ... "

"Pokiaľ ide o album, je na ňom v podstate všetko, čo sme na turné zahrali. Vždy sa stane, že pred odchodom na turné dôjde ku sporom, nakoľko každý z nás má svoje obľúbené skladby a nie je iná možnosť, ako uspokojiť každého, než dospieť ku kompromisu, kedy úplne spokojný nebude nik. Neviem, či tento album a film predznamenáva koniec jednej etapy v kapele, ale zrejme zachytáva koniec jednej dekády, či éry. Začali sme v roku 1980 a tento album vychádza v roku 1989, no a do roku 1990, kedy vstúpime do ďalšej dekády, nás nečaká žiadna štúdiová práca. Možno do konca roka vydáme nejaký singel, ale to ešte nie je úplne isté ..."

Tak, aká teda bude budúcnosť?

Po albume "101" prišiel prvý náznak štúdiovej aktivity práve od Martina, ktorý v polovici roka vydal svoj prvý sólový počin: EP so šiestimi cover verziami, ktoré svoj pôvod datujú na začiatok 1980-tych rokov. "Väčsina ľudí, ktorí robia covery, sa prikláňa k známym piesňam, ale môj počin využíva výhody syntetizátorov, podobne ako to robia Depeche Mode."

Mimo tejto paralelnej práce vstúpia Depeche Mode do druhej dekády svojho života s istým zámerom niektoré veci zmeniť. "Myslím, že nastal čas zmeniť náš spôsob komponovania," poznamená Martin, "nakoľko sme sa na posledných štyroch albumoch neustále zdokonalovali a teraz nastal čas urobiť krok späť, pozrieť sa na veci s nadhľadom a zmeniť to, čo je potrebné. Predpokladám, že budeme smerovať viac k minimalizmu, nakoľko nás to veľmi láka. Je to otázka záchrany istých vecí a zároveň zmeny vecí ostatných. Nedávno som si spomenul na istý moment, z polovice 1980-tych rokov, kedy sa nás ľudia pýtali, prečo produkujeme elektronickú hudbu a či nechceme skúsiť niečo jazzovejšie, aktuálnejšie ako Sade, či Style Council. Lenže, to, čomu sme sa venovali, nás zaujalo a nedávna vlna elektronických záležitostí ako acid-house, new beat a podobne, nás len utvrdila v našom umeleckom presvedčení. Sme na správnej ceste."

zdroj: Rock&Pop, Argentina, 09/1989