Temná stránka Depeche Mode (04/1997) - 1/2

Depeche Mode sme vždy poznali vďaka ich solídnej electro-popovej produkcií a kvalitnej pódiovej šou. Ani vo sne by nás nenapadlo, že za pokojným obrazom kapely sa schyľovalo k osobnej tragédií: k pomalému úpadku ikonického speváka Davida Gahana.

S príchodom albumu "Ultra" sa na scénu vrátil aj Dave Gahan, no s pôsobivou úprimnosťou, cez ktorú vyrozprával svoj tragický príbeh, v ktorom svoju významnú rolu zohrali ako Los Angeles, tak aj drogy, hoc tie najkvalitnejšie.

David Gahan: Na prvých šesť mesiacov nahrávania nášho albumu sa vôbec nepamätám. Väčšinou som vlastne ani nebol v štúdiu. Buď som bol doma, v Los Angeles, alebo na liečení v niektorej z mnohých kalifornských kliník. Ale neskôr som mal možnosť navštíviť kapelu v štúdiu a len tak matne si spomínam, že práce napredovali, hoci mi bolo jasné, že Depeche Mode spomalili. Čo dokončili hudbu, tak sa ostatní len ponevierali v štúdiu a privádzalo ich to do šialenstva. Vôbec mi však nikto z nich nezavolal, ani o mňa nejavili záujem. Nechali ma v tom probléme s drogami samého. Dokonca aj v tom najhoršom období sa mi zo strany Depeche Mode dostalo len veľmi málo podpory. Vlastne, tú situáciu, v ktorej som sa ocitol, podcenili. Určite si vtedy vraveli, "keď skončí s tými svojimi sračkami, tak sa určite objaví a naspieva tie skladby" (vybuchne smiechom). Martin s Fletchom sa rozhodli žiť tak, akoby sa mi vôbec nič nestalo a ja chápem, prečo zvolili túto možnosť. Hoci mi to na druhej strane príde hlúpe a zbabelé. Každopádne som sa vďaka tomu poriadne obrnil. Premenil som sa na skalu.

Keď mali oni problémy, Fletch psychické, Martin zdravotné, zaujímal si sa o nich?
Na rozdiel od nich mi nerobí problém povedať, že život v kapele ako Depeche Mode, môže viesť ku skutočne hrozným veciam. Nemôžete stráviť toľko rokov pri takejto práci, tej najdetinskejšej a najdomýšľavejšej na svete, a pritom si vybudovať vyvážený a zdravý charakter. Často prirovnávam Depeche Mode k monštru, mocnej príšere schopnej pretvárať ľudí a požierať ich mysle. Martin s Fletchom majú nepochybne dojem, že sú úplne normálni ľudia, chránení pred problémami, ktoré spôsobuje úspech. Ja ten dojem nemám.

Ako sa teda Tvoje problémy s drogami prejavili na fungovaní kapely?
Čo bolo narušené, takým tichým, diskrétnym spôsobom, bol náš malý buržoázny komfort. Roky fungovali Depeche Mode bez akýchkoľvek pochybností, dobre našlapaný biznis, malý ziskový podnik s jasnými pravidlami a vnútorným usporiadaním. A po tom, čo sa udiali isté veci v mojom súkromnom živote, sa zrazu všetko obrátilo hore nohami. Po albume "Violator", to bolo pravdepodobne obdobie, kedy všetko v mojom živote ovládli drogy, boli naše pravidlá zrazu podrobené testu. Zrazu museli všetky debaty, či plány korigovať s mojim zdravotným stavom. Nik zrazu v Depeche Mode neveril. Tá intímna rovnováha kapely bola zrazu narušená, do lode začalo zatekať zo všetkých strán. Stačilo, aby jeden z nás zakopol a strhol ku dnu ostatných. To len dokazuje, že Depeche Mode nestáli na pevných základoch, nebola to budova pripravená na otrasy. Zrazu sa z nášho dobre namazaného stroja stala stará hrdzavá haraburda, pripravená vzdať sa ducha. Myslím, že sme potrebovali poriadny kopanec do zadku. A rovnako mám pocit, že za posledné dva roky napredovali Depeche Mode viac, že za posledných 10 rokov.
Aby sme sa do tohto stavu dostali, musel som sa dostať bližšie k smrti. Nebudem používať žiadne výhorky na to, aby som ospravedlnil svoje konanie. Za svoje chyby preberám plnú zodpovednosť. Zároveň by som však do môjho príbehu chcel pritiahnúť aj ostatných z kapely. Chcem, aby si plne uvedomili, že bez tých dvoch rokov chaosu by dnes už Depeche Mode zrejme neexistovali.

Ste teda dnes súdržnejší, než pred touto krízou?
Všetko je hlavne menej intenzívne a samozrejme, sme dospelejší. Akoby sme sa zrazu prebudili po desiatich rokoch spánku, zrazu sami seba objavili za jedinú noc po tom, čo sme sa nevideli celú večnosť. Dnes sa navzájom pozorujeme a zostávame takpovediac v strehu. Pochopili sme, že aj ostatní starnú a od čias, kedy sme ako decká v Basildone založili kapelu, sme ušli veľmi dlhú cestu. Máme z toho všetkého pocit ako keď sa po búrke ocitnete na opustenej pláži. Akoby ste zažívali oba momenty naraz: čas zúčtovania a čas potrebnej obnovy. Po umeleckej stránke je to vcelku motivujúce. Hovoríme si, že po tomto znovuzrodení nemáme právo stagnovať.

Kapely vášho statusu sú často kritizované, že nevedia riskovať a spoliehajú sa iba na dosiahnutý úspech. Mali ste to na mysli pred nahrávaním albumu "Ultra"?
Ľudia nechápu, že tieto tzv. úspechy, na ktoré treba myslieť pri každom stanovenom termíne, sú pre kapely našej veľkosti tým najhorším predpokladom pre ich identifikáciu a analýzu. Jediné, čo viem určite je, že najväčšou devízou Depeche Mode je kombinácia môjho hlasu a Martinových piesní. Toto presne je definícia Depeche Mode. A s týmto druhom fyzickej alchýmie nemôžeme nič robiť. Práve vďaka nej sme túto krízu prekonali. V opačnom prípade by ma pre moje problémy s drogami už dávno z kapely vyrazili. Dokiaľ budeme s Martinom v kapele, dovtedy tu budú Depeche Mode a ich typický zvuk. Na druhej strane si uvedomujem hranice autistického, sebeckého fungovania. Som si istý, že spôsob, akým komponujeme a nahrávame, enormne utrpel hlavne vďaka našej posadnutosti nezávislosťou. Dlho sme fungovali pod vplyvom dojmu, že sme silnejší než ostatní, že nik nedokáže prezentovať hudbu Depeche Mode na pódiu lepšie, než práve my. Aby sme "doma prevetrali", muselo dôjsť k explózií tanečnej a remixovej scény. V mojom prípade to však boli iné dve explózie. Jedna, ktorá spustošila môj súkromný život a druhá, ktorá redefinovala našu prácu. Tá umožnila, aby naša starnúca, sklerotická kapela obnovila svoje zdravé základy. Riskovať znamená otvoriť sa novým zvukom a iným hudobníkom. To samozrejme so sebou prináša iný risk, vzdanie sa konformizmu a prestať sa schovávať za tímovú prácu. A potom je tu samozrejme skutočné nebezpečenstvo: dáme kľúče od domu nejakému remixérovi a o dva mesiace zistíme, že rovnakú prácu odviedol pre ďalšie tri kapely. Tomuto sa treba vyhýbať. Chcel by som prizvať menej ľudí, hlavne iného typu, nie tých večných špecialistov na remixy. Snívam o spolupráci s Billym Corganom, prípadne opäť skúsiť niečo s Butchom Vigom, ktorý nám predtým produkoval singel "In Your Room". Mám značné obavy, aby sme neskĺzli do oblasti dnešnej tanečnej scény, ktorá je veľmi limitovaná a nebezpečná. Preto sme postavili skutočný produkčný tím okolo Tima Simenona, ktorému sme delegovali určité oblasti našej práce. Veľa sme počúvali, diskutovali o nápadoch, akceptovali návrhy iných. Takto sa vyvíjame, veď sa pozrite na U2 s Brianom Enom a Floodom. Vnímame veľa podobností medzi U2 a nami. Pre obe kapely platí, že veci treba ničiť s cieľom ich znova vybudovať.

Máš teda pocit, že si súčasťou kapely, ktorá napreduje?
Vidím veci z vnútra: viem, že tvrdo pracujeme na tom, aby sme napredovali. Z nášho obrazu na verejnosti však bývam trochu zmätený, ale toto sa na rockovej scéne stáva. Neviem, či patríme k nejakému hnutiu, prípadne či v nás iné kapely hľadajú inšpiráciu. Je dosť možné, že o Depeche Mode viem toho menej, než nejaký pubertiak, ktorý nás objavil sotva pred rokom.

>> pokračovanie