Temná stránka techna (1990)

Napriek tomu, že sa Depeche Mode stali extrémne populárni v Argentíne, vďaka techno horúčke, majú za sebou dlhú a premenlivú históriu poznačenú neustálym vývojom.

Z málo akceptovaných tvorcov elektronickej hudby, spred desiatich rokov, sú dnes, spolu s New Order a Kraftwerk, považovaní za vplyvnú kapelu tohto žánru. Na ich aktuálnom albume "Violator" je zreteľná inklinácia k opisu temných stránok vecí, s cynickým postojom k láske a náboženstvu, čo z neho robí najživočíšnejší album v histórií kapely.

"Pokiaľ ide o vkus Angličanov," povie David Gahan, "vždy sme boli súčasťou tejto scény, či už s podporou alebo bez. Dnes sa situácia mení, pretože aj ľudia, ktorým sa naša hudba nepáči, k nám prechovávajú istý rešpekt. V Anglicku sa postoj k našej kapele zmenil aj preto, že sme si už zaplatili svoje, čo nám nejaký čas trvalo." Davidova narážka nie je bezdôvodná. Celých 9 rokov stelesňovali Depeche Mode myšlienku, že vo svojej krajine nie je nik prorokom. Boli považovaní za komediálnu kapelu a aj dnes, napriek náhlemu prehodnoteniu sa nájdu takí, ktorí o ich úspechu hovoria ako o prípade drastického zmŕtvychvstania.

Vitajte v tomto svete, vo svete najvyšších pozícií v hitparádach, singlov vypredaných okamžite po ich distribúcií a litrov a litrov atramentu premrhaného na komentovanie všetkých Vašich tajomstiev.

Sú Vaše začiatky spájané s naivitou, či hlúposťou?
Dave: "Skôr naivitou. Musím priznať, že sme urobili množstvo chýb v tom, ako sme sa prezentovali. Boli sme pripravení urobiť čokoľvek bez toho, aby sme sa zapredali. Boli sme však veľmi naivní, nakoľko nám prišlo zaujímavé objavovať sa na titulných stránkach mládežníckych magazínov a odpovedať na otázky typu "aké nosíme ponožky", prípadne vystupovať v sobotných ranných televíznych reláciách a robiť zo seba hlupákov. Vtedy sme si neuvedomovali, že sa vlastne degradujeme. Až neskôr sme dospeli k poznaniu, že nám tento postoj vlastne škodí. Preto sme sa vedome rozhodli to všetko uťať. Odvtedy sme si vyberali kde a kedy sa objavíme. Jednoducho sme sa rozhodli prestať robiť zo seba hlupákov."

Fáza naivity

Kedy ste si uvedomili, že dokážete produkovať viac, než len jednoduchú elektronickú hudbu?
David: "Prišlo to vývojom. Myslím, že sa všetci zhodneme, že pri spätnom pohľade je album "A Broken Frame" náš najslabší. Ľudia vtedy o nás vraveli, že ako kapela sme na dne. Boli sme vo fáze učenia, vo fáze naivity. Martin sa vtedy po prvýkrát predstavil v pozícií hlavného skladateľa kapely. Ak mám byť úprimný, doslova sa tej pozície musel zhostiť bez akýchkoľvek pripomienok. Myslím, že následný album "Construction Time Again" patrí k našim najjednoznačnejším, hoci niektoré skladby pôsobia z hudobného hľadiska trochu vynútene. Bola to pre nás pozoruhodná zmena, ako po hudobnej, tak aj textovej stránke. Zároveň šlo o veľkú snahu robiť príliš veľa vecí naraz. Príliš veľa samplovania bez väčšieho premýšľania o štruktúre a účele skladby. Sampling sa stal tou najdôležitejšou vecou a samotné skladby sa tak dostali do úzadia. Myslím, že až na "Music For The Masses" sme našli tú správnu rovnováhu a odvtedy bolo všetko jednoduchšie. Martin dnes komponuje ako nikdy predtým."

Martin Gore: "Začali sme si uvedomovať vzostupy a pády. Prišli sme na to, akým spôsobom vytvoriť správnu atmosféru, ako povýšiť každú skladbu na vyššiu úroveň, aby sme tak vygenerovali akýsi masívny pocit, ktorý ku koncu skladby postupuje k útlmu. V podstate sme objavili dynamiku hudby. "Music For The Masses" sa tak stal prvým albumom, kde sme pracovali so skutočnými aranžmánmi. Zároveň sme sa však prepracovali do bodu, kedy sa už nedalo posunúť ďalej. Vedeli sme, že musíme náš spôsob práce zmeniť. Bolo nutné sa izolovať a všetko si znovu premyslieť."

Hrdinovia v USA

Po vydaní albumu "Music For The Masses" a následnom megaúspešnom turné, ktoré vyvrcholilo vydaním koncertného dvojalbumu "101", Depeche Mode konečne dobili Ameriku. V Spojených štátoch ich prijali ako hrdinov, označili ich ako hlavný zdroj inšpirácií house scény a postavili ich na úroveň kapiel ako New Order a Kraftwerk, čím zároveň získali úctu a rešpekt černošských hudobných komunít v New Yorku a Chicagu. Tu sa začalo prehodnocovanie Depeche Mode a následné vydanie singla "Personal Jesus" ukázalo, že to, čo malo prísť malo veľmi blízko k najživočíšnejšiemu albumu v kariére kapely.

Dni Basildonu (Essex), kde sa stretávali, už dávno pominuli. Vzdalili sa rovnako ako Vince Clarke, ktorý s nimi fungoval iba rok.

Ako vnímate tento úspech?
Dave: "Je to len ďalšia náhoda. Nikdy sme si neboli vedomí zmien, ktoré sme zažili. Dokonca aj keď nám bolo jasné, že po albume "Music For The Masses" sa veci zmenia, nič z toho sme si nevynucovali. Vedeli sme, ako tomu všetkému dať čas. Svojim spôsobom sme prelomili množstvo bariér a otvorili sa mnohým hudobným možnostiam. Veľmi nám lichotí, že inštrumentácia, ktorú používame, sa dnes uplatňuje v house a acid hudbe, nakoľko sa otvárame tomu, čo sme sami schopní hudobne predvídať."

Martin: "Je to naozaj len ďalšia náhoda, jedna z mnohých ... Myslím, že v našich textoch sú rozpracované témy, ktorými sa rád zaoberám. Na albume "Violator" si môžete všimnúť cynický postoj k láske a náboženstvu. Vždy ma fascinovala temná stránka vecí. A to sa tu opakuje. Keď pracujeme v štúdiu, snažíme sa produkovať veci, ktoré sa vymykajú normálu. Z hudobného hľadiska začíname od tej najkomplikovanejšej stránky. Tú jednoduchú si nevšímame. Na tomto albume sa snažíme spájať korene rocku s pocitom, ktorý inšpiruje kompikovanú technológiu a elektroniku. Myslím, že sme túto kombináciu dosiahli veľmi oduševneným spôsobom. Zároveň sme prišli s niečim novým bez toho, aby sme si takýto cieľ predsavzali."

Jemne šibalské

Zvláštny prístup je niečo, čo robia zámerne. Je teda logické, že tak vzniká niečo nové ...
Dave: "Je to možné. Spočiatku som s albumom "Violator" veľmi spokojný nebol. Až keď som si album vypočul doma, v kľude, tak som si uvedomil, že v tom, čo Martin robil, mal pravdu. Bol to naozaj zvláštny prístup, pretože pochádza od kapely, ktorá je považovaná za komerčnú. Keď komponujeme alebo nahrávame, tak sa rozhodne nepovažujeme za čudných, či extravagantných. Pre nás je to normálny spôsob, ako produkovať nahrávky. Sú ľudia, ktorí nám nerozumejú, ale aj to vnímam ako pozitívum, nakoľko je dobré ísť proti niektorým a zároveň si získavať nové publikum."

V časoch, keď britská tlač brala Depeche Mode ako vtip, bola hlavná kritika založená na tvrdení, že sa neodvážili ísť do skutočných extrémov. Príliš neriskovali. Martin Gore však trval na tom, že život nie je extrém a preto ani hudba Depeche Mode nebola extrémna. Napriek tomu bolo jeho nosenie šiat pokusom o obrat v imidži, ako jeho, tak aj kapely, práve v tom, že sa vzďaloval od konvenčnej normálnosti. Aspoň tak to zdôvodňuje dnes.

"Ja si myslím, že Martin, v hĺbke svojej duše, považuje život za extrémny," uzatvára rozhovor Dave. "A najviac sa mu páči práve temná stránka týchto extrémov, ktoré život so sebou prináša. Tá je tým zaujímavejšia, či viac sa do nej človek ponára. Moja myseľ sa precvičuje viac ako pri veciach, ktoré sa v živote považujú za normálne. To však neznamená, že my tieto normálne veci nerobíme. Nevravím, že sme jedna z tých bláznivých a extravagantných skupín, ktoré sa zaoberajú čiernou mágiou a podobne. Nakoniec, všetci máme v sebe kúsok zvrátenosti. Kto má vlastne právo určovať, ktoré veci sú normálne a ktoré nie? Musíte sa vedieť zasmiať sami sebe. My sme to robili vždy."

zdroj: Pelo, Argentína, 08/1990