The fire still burns ...

Ladies and gentlemen... zahoďte predsudky o monotónnom playliste, zbavte sa pocitu, že Vám títo páni neponúknu nič nové, zabudnite na teóriu, že Depeche Mode patria na štadión a rozhodne neváhajte kúpiť posledné voľné lístky na zostávajúce koncerty!

Depeche Mode opäť vo viedenskej Stadthalle. Nepochybne kultová kapela v už doslova kultovej katedrále svetového rocku. Dve veličiny premiešané esenciou absolútne skvelých fanúšikov. Mám pokračovať v superlatívoch? Bolo by to zbytočné, pretože kto tých úžasných takmer 120 minút neprežil 3.decembra na vlastnej koži, tak tomu sotva uverí.

Nič v ten večer nemalo chybu, či už išlo o postávanie v chladnom počasí, precízna kontrola pri vstupe alebo ďalšie nekonečné čakanie a k tomu 8-skladbové utrpenie v podobe akýchsi Soulmakers, ktorí sú absolútnym omylom celého zimného turné (v duchu závidím všetkým, ktorých nažhavia v budúcom roku Nitzer Ebb). Totiž od momentu utíchnutia mixovaného setu, ktorý má na svedomí Martin a ktorý sa už tradične vryl pod kožu fans, sa začala jedna geniálna jazda po modernej diaľnici s tým najskvelejším motorom pod kapotou auta prestížnej značky. Nič nebolo ponechané na náhodu a títo páni presne vedia, ako sa spracováva energia, ktorá k nim smeruje z hľadiska. Kľudný nástup na pódium za potlesku tisícov rúk a neutíchajúceho kriku, k tomu doslova uspávanka v podobe "In Chains" - možno ešte niektorých uvádzala do menších rozpakov a obáv - no následná "Wrong" už spustila reťazovú reakciu emócii, ktoré na oboch stranách už len gradovali. Od "Hole To Feed" ste sa na celú kapelu pozerali už len s blaženým a zasneným úsmevom, pretože tak, ako si to v ten večer všetci užívali, to sa len tak nevidí. Že je Dave unavený? Veď ten chlap má snáď tisíc životov a nekonečnú zásobu energie. Doslova by sa bol schopný na pódiu roztrhať a rozhádzať na všetky strany. Bol jednoducho všade, ak ste sa snažili niečo odfotiť, tak v niektorých momentoch ste mali čo robiť, aby ste ho vôbec objektívom našli. "Walking In My Shoes", "It´s No Good" a "Precious" boli dokonalou ukážkou, ako funguje zohratá rocková kapela a doslova receptom pre ostatných umelcov, ako sa dá jednoducho publikum rozbesnieť. V kotli to non-stop vrelo, David s radosťou nechal ľudí spievať, Martin sa spokojne zahanbene usmieval a dokonca predviedol zopár jemných teatrálnych kúskov. Či už to bolo dirigovanie na konci "Home", hranie sa na tvrdého rockera počas "I Feel You" (k tomu ho nahovoril David) alebo akési predstieranie strnulej robotickej chôdze na konci "Hole To Feed", čo skončilo jeho tradičným výbuchom smiechu. Od "Miles Away" (mimochodom, musím uznať, že v live prevedení znie skutočne vydarene) stála na nohách celá hala, tlieskalo sa, tancovalo... dokonca som si všimol zopár ľudí, ktorí sa venovali iba tancu otočení chrbtom k pódiu... ak by to videl nebohý Julo Satinský, zrejme by napísal pokračovanie známej hry "Deň radosti".

"Policy Of Truth" bola zábavnejšia viac ako inokedy, nakoľko sa balóniky neobjavili iba na plátne, ale aj v predných radoch a "In Your Room" už rozhýbala aj mladé vyznávačky goth štýlu, ktoré dovtedy len nehybne sledovali prebiehajúcu šou. No a "I Feel You"... potrebuje tá skladba vôbec nejaký komentár? Toto pompézne rockové bláznovstvo pod taktovkou zohratého tandemu Gahan - Eigner už dávno presvedčilo všetkých, ktorí vďaka tejto skladbe kapelu v roku 1993 zatracovali. Všetko potom už bol len povinný dojazd, na ktorom sa bavili aj tí, ktorí možno ani nechceli. "Enjoy The Silence" tradične odspievaná publikom a potom spartakiáda v podobe "Never Let Me Down Again" patrili k jednoznačným zlatým klincom koncertu, tak ako to od Depeche Mode všetci očakávali.

Prídavok mal možno iba jediný slabší moment, pretože "Stripped" svojim tempom do setlistu veľmi nezapadá, no prekvapivo to zrevanšovala "Behind The Wheel", ktorá halu opäť uviedla do varu, aby s "Personal Jesus" dostali zo seba všetci, ako publikum, tak aj kapela, aj tie posledné zvyšky síl, ktoré v sebe ešte mali. A potom už len rozlúčka, rozsvietenie svetiel, utieranie sĺz mnohých fanúšikov a spokojný odchod domov.

Čo dodať? Je evidentné, že hoci sú štadiónové koncerty Depeche Mode príjemné, hala má výhodu uzavretého priestoru, z ktorého energia neuniká ale neustále priestorom cirkuluje a zväčšuje svoju intenzitu. Koncert Stadthalle bol vďaka skvelému ozvučeniu, úžasnej nálade kapely a bravúrnemu publiku toho jednoznačným dôkazom.

Páni, ďakujem!!!

PS: Je jednoducho úžasné, ako si David s Martinom rozumejú... David akoby mal neustále nutkanie v tom plachom kučeravom chalanovi prebudiť extroverta, ktorého Martin v sebe na konci každej skladby aj tak zabije. No tie úsmevy, spoločného hecovanie k tancu, dokonca bozk na líce... Fletch má proste smolu, že nie je zručný hudobník a trávi čas spokojne v úzadí.

zopár záberov z mobilu: